Od procesu s biskupmi prešlo 70 rokov

Všetko sa začalo v apríli 1950, keď štátna moc zasiahla proti biskupovi Pavlovi Petrovi Gojdičovi, a skončilo sa 15. januára 1951, keď odsúdili troch slovenských biskupov. Bol tento proces pripravovaný dlhšie?

O procesoch s biskupmi komunistické vedenie uvažovalo už dlhšie. Komunistický režim sa musel vnútorne konsolidovať. Podmienky na prípravu procesu sa vytvorili v roku 1950, ktorý by sa dal nazvať rokom najtvrdšieho úderu proti Katolíckej cirkvi. Uskutočnil sa likvidačný zásah proti mužským a ženským reholiam, proti Gréckokatolíckej cirkvi, diecéznym seminárom a rozsiahle zatýkanie kňazov, označených za reakčných.

O príprave procesu s biskupmi rozhodla Bezpečnostná komisia ÚV KSČ 18. júla 1950. Konkrétny plán jeho konania vypracoval Štátny úrad pre veci cirkevné o mesiac neskôr. Na prípravu procesu sa vytvorili komisie, ktoré zladili činnosť mocenských zložiek, zapojených do procesu – prokuratúry, Štátnej bezpečnosti (ŠtB), ministerstva spravodlivosti, Povereníctva spravodlivosti, Štátneho úradu pre veci cirkevné a Slovenského úradu pre veci cirkevné.

Do príprav procesu s biskupmi sa zapojili celé tímy ľudí. Po zaistení biskupa Gojdiča v súvislosti s likvidáciou Gréckokatolíckej cirkvi bol v júli 1950 zaistený pomocný biskup Trnavskej apoštolskej administratúry a zároveň rektor kňazského seminára v Bratislave Michal Buzalka a 15. septembra, presne na sviatok Sedembolestnej Panny Márie, aj spišský biskup Ján Vojtaššák. Všetkých troch tajne dopravili do vyšetrovacej väzby ŠtB v Prahe-Ruzyni.

Prečo sa obeťami stali práve títo traja biskupi?

Pri výbere biskupov pre proces sa postupovalo zámerne tak, aby sa vo verejnosti vytvoril dojem, že biskupov nesúdia pre ich odmietavý postoj ku komunizmu a z nenávisti ku katolíkom, ale aj z iných dôvodov. Dôraz sa kládol na ich údajnú kolaboráciu z čias Slovenskej republiky (1939 – 1945).

Gréckokatolíckeho biskupa Gojdiča obviňovali z podpory banderovcov – ukrajinských nacionalistov a zo stykov s nemeckým konzulátom v Prešove, biskupa Buzalku za to, že vykonával funkciu vojenského vikára slovenskej armády, a biskupa Vojtaššáka za to, že bol podpredsedom Štátnej rady, ústavného orgánu s teoretickými kompetenciami.

Tieto obvinenia boli účelové, patrične nafúknuté a komplexne nezohľadňovali postoje biskupov počas vojny. Keby išlo o skutočne dôležité prípady kolaborácie, všetci traja mohli byť postavení pred súd už pred rokom 1948. Výber biskupov ovplyvnil aj zámer zasiahnuť slovenský katolicizmus ako nositeľa slovenského národného povedomia, ktoré vytváralo prekážku pri presadzovaní komunistických zámerov.

Podľa čoho sa vyberali svedkovia?

Svedkov vyhľadával Slovenský úrad pre veci cirkevné. Zámerne boli vyberaní tí, ktorí mali nejaký konflikt s biskupmi a ktorí by vypovedali proti nim. Väčšina týchto svedkov sa nenachádzala na slobode, ale vo väzení, takže mohli byť lepšie ovplyvňovaní. Pred vystúpením na procese sa im vyhrážali, že ak nebudú vypovedať podľa inštrukcií, „zhnijú vo väzení“ alebo si to odnesie ich rodina.

Vyšetrovateľ ŠtB v snahe zlomiť akýkoľvek pokus o odpor ukázal svedkovi Štefanovi Bačovi, väznenému farárovi z diecézy biskupa Vojtaššáka, miestnosť, kde sa bude konať hlavné pojednávanie s biskupmi. Previedol ho chodbami Justičného paláca z rozostavenými ozbrojenými strážami a zaviedol ho do bočnej miestnosti s tromi rakvami, údajne pripravenými pre súdených biskupov. Povedal mu: „Vy už na procese nič nezmeníte, rozsudok je už pripravený!“

Proces trval dlhšie, ako vyzerali výsluchy?

Výsluchy viedli vyšetrovatelia ŠtB v povestnej pražskej Ruzyni. Ich tím viedol Milan Moučka, inak starší brat známeho českého herca Jaroslava Moučku. Cieľom výsluchov bolo zlomiť vyšetrovaných biskupov, aby sa priznali k vykonštruovaným obvineniam. Priznanie sa považovalo za dôkaz. Dosahovalo sa to psychickým a fyzickým násilím.

Výsluchy prebiehali aj v noci, biskupi sa vôbec nemohli vyspať, aby sa vnútorne oslabili. Museli stále chodiť v cele až do zrútenia, nedostávali stravu, počúvali sústavný plač a stony týraných väzňov z iných ciel, boli bití a ponižovaní. Po spísaní výsluchových protokolov ich nútili učiť sa výpovede naspamäť. Pritom sa zrejme použili aj drogy.

Aby biskupov lepšie kontrolovali, nasadili im krátko pred procesom do ciel väzňov, ktorí ich presviedčali, aby sa počas procesu pridržiavali naučených výpovedí. Hoci boli obhajcovia špeciálne vybraní a nemohli sa zastať obvinených počas procesu, rozhovory medzi nimi a biskupmi sa nahrávali.

Hovorilo sa o ňom na verejnosti aj v médiách. Prečo? Chcela takto štátna moc zastrašiť ďalších biskupov, kňazov či veriacich?

Proces ostal až do začiatku prísne utajený. Komunistická moc počítala s momentom prekvapenia. Až v prvý deň sa verejnosť dozvedela, že sa koná. Dôkladne sa využil informačný monopol. Rozhlas prenášal konanie procesu, noviny uverejňovali jeho priebeh. Niektorí spisovatelia písali články proti biskupom, napríklad Ladislav Mňačko, agitátori chodili medzi ľudí a objasňovali im význam procesu, na pracoviskách sa podpisovali rezolúcie za prísne potrestanie biskupov.

V tom čase bol slovenský katolicizmus už na kolenách. Stovky kňazov a laikov trpeli vo väzeniach, pracovných táboroch, ukrývali sa alebo sa nachádzali v nútenom exile. Napriek tomu sa našli ľudia, ktorí sa odvážili aj v čase teroru napísať protestné anonymné listy, kňazi, ktorí slúžili sväté omše za súdených biskupov, robotníci a študenti, ktorí odmietli hlasovať za pripravené rezolúcie.

Za tieto postoje zaplatili väzením, stratou zamestnania alebo vyhodením zo štúdia. Konštruktéri procesu predpokladali, že proces proti biskupom nezasiahne iba tých troch súdených. Mal kompromitovať celý biskupský zbor a Vatikán, pretože údajne vždy slúžili vykorisťovateľom a „nepriateľom ľudu“.

O procese sa hovorí ako o zinscenovanom či vykonštruovanom, obvinení biskupi však napokon priznali svoju vinu. Boli skutočne vinní?

V procese padli vysoké tresty. Biskup Vojtaššák dostal 24 rokov väzenia a biskupi Buzalka a Gojdič doživotie, pričom pôvodný návrh štátnej prokuratúry kalkuloval s trestom smrti. Príčinou ich vyššieho trestu v porovnaní s Vojtaššákom mala byť ich špionáž proti Sovietskemu zväzu. Biskupi počas hlavného pojednávania priznávali svoju vinu.

Nevyjadrovali sa však slobodne ani pod ťarchou presvedčujúcich dôkazov, ale pod hrubým nátlakom. Preto tieto priznania nemajú žiadnu hodnotu. Sami už počas výkonu trestu vyplnili v leopoldovskej väznici dotazník, kde odmietli svoju vinu. Po páde komunistického režimu boli všetci traja biskupi 27. septembra 1990 v plnej miere rehabilitovaní rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach.

Stalo sa tak po dôkladnom preskúmaní celého prípadu. To by mala byť bodka za smutnou udalosťou, ktorou bol proces s tromi slovenskými biskupmi. Vykonštruované obvinenia, ktoré vyplývali z procesu, sa však umelo živili štyri desaťročia. Preto sa s ich rezíduami môžeme stretnúť dodnes.

Presiahol proces s biskupmi svojím významom naše územie?

Rozhodne áno. Proces s tromi slovenskými katolíckymi biskupmi patrí medzi najvýznamnejšie vykonštruované procesy 50. rokov u nás. Význam tejto udalosti však nebol iba slovenský, prípadne československý, ale aj medzinárodný. V nijakej inej krajine východného bloku neodsúdili naraz v jednom procese troch biskupov. Dovolili si to iba na Slovensku.

O procese s vlastizradnými biskupmi, ako ho nazvala propaganda, vyšla publikácia nielen v slovenčine, ale aj v angličtine, nemčine, francúzštine a poľštine. Táto publikácia sa tvári ako súbor stenografických záznamov z procesu. V skutočnosti išlo o účelovo upravené výpovede biskupov. Pred svetom mala dokázať, že biskupi sú vinní a zaslúžia si trest, že Vatikán a najmä vtedajší pápež Pius XII. sa miešali do politických záležitostí a počas vojny podporovali snahy nacistického Nemecka a po vojne zasa snahy USA.

Proces so slovenskými katolíckymi biskupmi treba vnímať ako súčasť komunistického ťaženia proti Katolíckej cirkvi a jej vtedajšiemu pápežovi Piovi XII. V tomto kontexte sa konali aj ďalšie procesy s biskupmi v Československu, napríklad so slovenskými biskupmi Vasiľom Hopkom a Štefanom Barnášom, s českými biskupmi Stanislavom Zelom, Štěpánom Trochtom, Karlom Otčenáškom a Ladislavom Hladom.

Prejavilo sa to aj v iných štátoch, kde vládli komunistické strany. V Juhoslávii v procese s arcibiskupom Alojzijem Stepinacom už v roku 1946 a s biskupom Petarom Čulem v roku 1948, v Albánsku s biskupom Nikolasom Prennhusim v roku 1948, v Maďarsku v procese s arcibiskupom Józsefom Mindszentym v roku 1949 a s biskupom Józsefom Gröszom v roku 1951, v Rumunsku s Augustinom Pachom v roku 1951, v Bulharsku s Eugenom Bossilkovom v roku 1952, v Poľsku v procese s Czesławom Kaczmarekom v roku 1953.

To, že vykonštruované procesy sa presadili v štátoch kontrolovaných sovietskym blokom, bolo okrem iného aj dôsledkom dlhodobej proticirkevnej politiky Sovietskeho zväzu, kde sa politický proces považoval za účinný prostriedok presadenia správnej politickej línie a výchovy či prevýchovy más.

Procesy s biskupmi sú smutným svedectvom prenasledovania Cirkvi, ale aj zneužívania justície na politické a mocenské ciele. Katolícku cirkev tieto údery navonok oslabili, no vnútorne posilnili prvkom mučeníctva, ktoré bolo svedectvom živej viery a utrpenia. Vďaka nemu sa rodili noví kresťania.