Odvážny otec mu je príkladom

Pri neverejnej svätej omši vy sielanej v priamom prenose z Kostola sv. Arnolda Janssenav Bratislave-Petržalke 15. januára sme si pripomenuli 70. výročie súdneho procesu s našimi biskupmi – martýrmi Jánom Vojtaššákom, Michalom Buzalkom a Pavlom Petrom Gojdičom.

Celebroval ju spolu s ďalšími kňazmi páter Stanislav Krajňák, SVD. Práve on je synom statočného Jozefa Krajňáka. A hoci už nie je medzi nami, syn Stanislav nám autenticky priblížil jeho životný odkaz.

Prečo je dôležité pripomínať si špecifický rozmer nenávisti politického zriadenia voči Cirkvi?

Pamäť človeka býva krátka a hovorí sa, že ten, kto nepozná svoju minulosť, je nútený si ju zopakovať. Žiaľ, aj dnes žijú takí, ktorí spomínajú iba „na mlieko za dve koruny“.

Bohu vďaka, odhliadnuc od momentálnych pandemických opatrení, občania našej krajiny aj zásluhou obetí komunistického režimu môžu v súčasnosti slobodne vyznávať svoju vieru, cestovať do zahraničia, študovať na prestížnych svetových univerzitách, môžu študovať teológiu či bez strachu zúčastňovať sa na liturgických obradoch.

Avšak po februári 1948 to nebolo tak. Nástupom komunistického režimu k moci sa Katolícka cirkev stala úhlavným nepriateľom štátu a veriaci spoluobčania občanmi druhej kategórie. Mnohí z nich ako odporcovia takzvaného ľudovodemokratického zriadenia boli označení za nepriateľov štátu.

Na čele so svojimi biskupmi a kňazmi tiež prenasledovaní, zastrašovaní, tvrdo vypočúvaní, nespravodlivo súdení a väznení či bez súdneho rozhodnutia posielaní na nútené práce alebo do pomocných technických práporov.

Mnoho z obetí komunistického režimu sa stalo svedkami viery, príkladom odvahy a statočnosti pre náš každodenný život.

Aké bolo pozadie statočného rozhodnutia vášho otca vystúpiť na pohrebe a povedať pravdu?

Môj otec v čase komunistického režimu pozorne vnímal politickú situáciu a viackrát sa otvorene postavil na obranu pravdy a spravodlivosti. Aktívne sa zapájal do procesov, ktoré prispievali k posilneniu ľudských aj občianskych práv.

Za svoje postoje bol dvakrát odsúdený. V prvom prípade podmienečne – za šírenie letákov proti potratom, v ktorých okrem iného varoval pred hrozbami sovietskych boľševikov.

V druhom prípade ho odsúdili nepodmienečne – za poburovanie proti republike, keď práve na pohrebe spišského biskupa Jána Vojtaššáka vyjadril otvorený nesúhlas s komunistickým režimom. Ako politicky nespoľahlivý bol tiež odvedený do pomocných technických práporov v trvaní troch rokov.

Keď otca zatvorili, ešte som nebol na svete. Narodil som sa ako posledné z deviatich detí. V čase detstva sme mnohé súvislosti nechápali. Starší súrodenci si pamätajú, že z času na čas nám na dvere zaklopali policajti, aby vykonali kontrolu.

Pred zatknutím otca vykonali domovú prehliadku, zhabali mu veľa osobných vecí a „nedovolenej“ literatúry. Otec mnohé zo zaistených kníh ručne prepisoval. Sám veľa čítal, mal vynikajúcu pamäť a záležalo mu na tom, aby sa marxistická ideológia nešírila.

Otec mal takmer „dokonalý“ prehľad o politickej situácii. Starším súrodencom dohováral, aby neverili všetkému, čo ich v škole učia. Otvorene nám hovoril o komunistických zločinoch. Vystríhal nás pred cielenou ateizáciou a od útleho veku nám vštepoval vieru v Boha.

Pamätám si, ako večer čo večer vytrvalo sedával pri starom rádiu. Pre rušičky napínal ucho, ladil stanice, aby mu neuniklo nič z toho, čo vysielal Hlas Ameriky, Slobodná Európa alebo Vatikánsky rozhlas. To všetko nás vnútorne formovalo.

Môžete nám priblížiť, čo bolo konkrétnym obsahom jeho vystúpenia?

Otec na pohrebe vystúpil „bez papiera“. Hovoril približne 20 minút, ale vzhľadom na obsah príhovoru sa niektorým zdalo, že je to večnosť. Báli sa o jeho život. To mi povedali ľudia, ktorí na pohrebe boli prítomní.

Dovolím si aspoň časť príhovoru zacitovať: „Pán biskup Vojtaššák, toľko ctený a milovaný svojím národom, zrazu kladie sa pred naše zraky ako jeden z neprajníkov nášho ľudu. Prečo? Nechápeme!

Istý slovenský básnik hovorí: ,Ej, príde a veru prísť musí ten veľký deň súdu a za stôl si sadne pravda môjho ľudu.‘ I keď sa, miláčikovia, dnes všeobecne myslí, že tá doba už nastala, predsa ja, jeden z jednoduchých veriacich, opovážim sa protestovať.

Nie, to nie je tá doba, o ktorej hovorí spomínaný básnik, lebo básnici sú zväčša ľudia šľachetní. Je to doba, ktorá prenasleduje pravdu a lož do popredia dáva.

Doba, ktorá ničí najlepších synov nášho národa, ľudí túžiacich pracovať pre hmotné i duchovné dobro, takých ľudí a týchto ľudí nám násilne vytrháva z našich radov, vláči, týra po väzeniach a po rokoch vracia, hľa, bezduché mŕtvoly.

Ak je to pravda, čo hovorí spomínaný básnik, potom v zúfalosti musíme volať: Beda všetkým šľachetným!“

Následky asi nedali na seba dlho čakať. Čo nasledovalo ihneď po prejave a,samozrejme, aj neskôr?

Otec sa po skončení pohrebných obradov zamiešal do smútiaceho davu a opačným východom sa nenápadne z cintorína vytratil. Žiaľ, počas príhovoru ho neznámy muž odfotil a táto fotografia sa stala súčasťou jeho vyšetrovacieho spisu.

Dva týždne po pohrebe ho v práci na Pozemných stavbách v Poprade navštívili príslušníci ŠtB. Otec sa k skutku priznal, a preto ho na mieste zaistili. Za poburovanie proti republike mu „našili“ paragraf 100 a krátko nato ho aj odsúdili na nepodmienečný trest v trvaní dvanásť mesiacov.

Popri tom všetkom mal otec aj veľké šťastie, lebo na cintoríne počas pohrebu nebol mikrofón. Ak by hovoril doň, trestná sadzba by sa pohybovala od desať rokov nahor.

Na súde mu pridelili advokáta, ktorý mu povedal: „Trest vám znížia, ak skutok verejne oľutujete.“ Otec sa iba pousmial a poďakoval v zmysle, že práve za tento skutok je na seba hrdý.

Ako sa s tým vyrovnávala rodina?

Keď otca zaistili, boli na svete už štyria moji starší súrodenci. Najmladší Janko mal iba rok. Pre samotnú matku so štyrmi drobnými deťmi to muselo byť veľmi ťažké.

Navyše, keď otca zaistili, stopli mu výplatu a mama ostala bez akéhokoľvek ďalšieho príjmu. Vraj jej nejaké úradníčky vyčítali, že ak chce výplatu, manžel si to mal rozmyslieť a nemal kritizovať režim.

Našťastie, v každej dobe sa nájdu aj statoční ľudia, ktorým sa ozve svedomie a sú ochotní pomôcť. Raz pri dverách nášho bytu zazvonil neznámy muž a daroval mame pár korún na prežitie. A potom sa to ešte asi dvakrát zopakovalo.

Až po páde železnej opony sme sa dozvedeli, že napríklad monsignor Viktor Trstenský nám z času na čas poslal „dobrého anjela“.

Váš otec akosi predvídal, že taká nespravodlivosť nemôže pretrvať, a vyslovil sa o dňoch, keď bude biskup Ján Vojtaššák rehabilitovaný. Z čoho pramenila táto jeho viera?

Svätý Ján Pavol II. v roku 1995 pútnikom v Levoči povedal, že slovenskí biskupi, menovite spomenul Jána Vojtaššáka a Pavla Petra Gojdiča, obete komunistického prenasledovania, si zaslúžia, aby sa začal proces ich beatifikácie.

Keď štátna moc konečne prepustila na slobodu už 86-ročného biskupa Jána Vojtaššáka, môj otec sa rozhodol osobne ho navštíviť. Avšak pre veľký záujem svojich veriacich biskupa z Oravskej Lesnej násilne deportovali do kláštora v Senohraboch pri Prahe.

Otec teda vycestoval aj tam a stretnutie s Božím služobníkom ho fascinovalo na celý život. Viera, pokora a sila osobnosti otca biskupa Jána Vojtaššáka ho inšpirovali natoľko, že pohreb namiesto smútku sa stal pre neho ódou na radosť a dôstojným zavŕšením života veľkej osobnosti slovenského národa.

Môj otec veril, že každá neprávosť má isté limity a že večná pravda zvíťazí nad tou časnou. Aj on dnes patrí medzi tých mnohých „neznámych“ svedkov viery, vďaka ktorým sa aj v tomto čase intenzívne pracuje na procese blahorečenia Božieho služobníka.

Ovplyvnila svojím spôsobom táto odvaha vášho otca pri obrane Cirkvi aj vaše osobné rozhodnutie stať sa kňazom?

Odvaha môjho otca ovplyvnila v duchovnom povolaní nielen mňa, ale celú našu rodinu. Brat Jozef je kňaz a sestra Magdaléna je rehoľná sestra. Verím, že aj na príhovor biskupa Jána Vojtaššáka Boh požehnáva našu rodinu.

Ako sa dá formulovať posolstvo tohto činu, ktorý vtedy vyrušil mnohých a zároveň posilnil tých, ktorí nasledujú Ježiša?

„Chráňte sa ľudí, lebo vás vydajú súdom, budú vás bičovať vo svojich synagógach a pre mňa vás budú vláčiť pred vladárov a kráľov, aby ste vydali svedectvo im aj pohanom. Ale keď vás vydajú, nestarajte sa, ako a čo budete hovoriť, lebo v tú hodinu vám bude dané, čo máte povedať“ (Mt 10, 17 – 19).