Pomáha im materiálna pomoc i ľudskosť

Na začiatok otázka na vás – pochádzate zo Žiliny, prečo ste sa rozhodli pôsobiť na Morave?

Ocitol som sa tam Božím riadením. Keď vznikala Žilinská diecéza, mala, myslím, 99 farností, v ktorých pôsobilo asi 150 kňazov. Brnianska diecéza má 450 farností a pôsobí v nej asi 240 kňazov.

Ten pomer je neporovnateľný. Cítil som solidaritu s týmito ľuďmi, ktorí tiež chcú byť vedení Pánom Bohom. V poslednom ročníku teológie som sa dohodol s brnianskym otcom biskupom Vojtěchom Cikrlem, že by som prišiel pomôcť na Moravu. Na Morave pôsobím od roku 2005.

Do akej miery bola tornádom postihnutá vaša farnosť?

Do mojej farnosti patria tri obce – Moravská Nová Ves, Hrušky a Týnec. Dve z týchto obcí – Moravská Nová Ves a Hrušky – boli postihnuté tornádom a sú to obce, v ktorých boli značne poškodené aj kostoly. Týnec bol od toho uchránený.

Hovoríme, že sa oň postaral patrón miestneho chrámu. Tornádo nás totiž zasiahlo na slávnosť Narodenia sv. Jána Krstiteľa a práve titul kostola v Týnci je Sťatie svätého Jána Krstiteľa. To je jediný kostol z mojej farnosti, ktorý bol počas tornáda uchránený.

Ako ste na tom s obnovou kostolov päť mesiacov od tornáda?

Kostoly sa nám pomaly darí opravovať. Škoda na kostole v Hruškách nebola veľmi veľká. Veríme, že sa pri sume na obnovu budeme pohybovať okolo milióna českých korún, čo by sme mali zvládnuť. Bude sa tam stavať nová veža, ktorá bude trocha vyššia.

Umiestnime na nej aj hodiny, ktoré tam predtým neboli. Už sa stihla opraviť strecha, aby do kostola nezatekalo pri výdatnejších dažďoch. V Moravskej Novej Vsi je to omnoho náročnejšie, lebo kostol je kultúrnou pamiatkou a na obnovu musíme mať rôzne povolenia.

Škoda je vyčíslená na 21 miliónov českých korún, čo je veľmi veľká čiastka. Ak nás však Pán Boh požehná a podarí sa nám zohnať prostriedky a potrebné povolenia, tak mojím cieľom je, aby do roka od tornáda bol kostol kompletne v poriadku.

Aká je situácia ľudí v postihnutej oblasti?

Pri majetku miestnych ľudí sa postihnutie tornádom dá rozdeliť do niekoľkých skupín. Prvou skupinou sú tí, čo mali menšiu škodu. Škody si dokázali napraviť svojpomocne aj vďaka veľkej solidarite ľudí, ktorí sem prichádzali.

Zásluhou brigádnikov sa tie menšie veci po katastrofe zvládli celkom rýchlo urobiť. Druhú skupinu tvoria ľudia, ktorí mali vážnejšiu škodu. U väčšiny z nich sa podarilo škodu napraviť aspoň takým spôsobom, že majú strechu a momentálne čakajú napríklad na nové okná, murárov, klampiarov a ďalšie odborné práce.

Odborníkov je tu totiž málo. Ale viac-menej majú domy zabezpečené tak, že už sa v nich dá bývať, aj keď to ešte nie je dokonalé. Treťou skupinou sú ľudia, ktorí úplne prišli o dom. V Moravskej Novej Vsi a v Hruškách bolo viac ako sto domov určených na kompletnú demoláciu.

Títo ľudia dnes behajú po úradoch, vybavujú povolenia, dávajú dohromady finančné prostriedky. Máloktorí z nich ešte teraz pred zimou dokázali začať so stavbou. Ostatní počítajú s tým, že začnú na jar. Potešujúce je, že čo sa týka bývania, je o týchto ľudí postarané.

V tomto smere pomohli obce, Juhomoravský kraj, ale i samotní občania. Postihnutí tornádom najčastejšie bývajú u príbuzných či rodín, ktoré mali voľné bytové kapacity alebo mali byty na prenájom pre turistov, no tento rok vynechali turistickú sezónu a poskytli ubytovanie ľuďom postihnutým tornádom.

Dokázali sa už ľudia vyrovnať s tragédiou?

Necítia zlosť v srdciach, ale hľadajú odpovede na rozličné otázky. Najčastejšie sa pýtajú, prečo sa stala takáto katastrofa; prečo to Pán Boh dovolil; či oni spravili niečo zlé. Mnohí sa takto pýtajú a nie sú to iba ľudia, ktorí chodia do kostola.

Keď sa s nimi stretám na ulici, chcú sa zdieľať a porozprávať o tom, aké to bolo. Chcú, aby si niekto vypočul ich príbeh, čo všetko prežili. Niekedy im naozaj stačí, že ich človek počúva, vníma a porozpráva sa s nimi.

Na niektoré otázky priamu odpoveď nedostanú ani odo mňa. Nepatrím medzi tých, ktorí si myslia, že to, čo sa nám stalo, bol nejaký Boží trest.

Ovplyvnila katastrofa vašu pastoračnú službu?

Aj keď bol náš farský kostol veľmi poškodený, statika klenby nebola narušená. Po desiatich dňoch od katastrofy nám tak statik dovolil kostol provizórne používať. Provizórne preto, lebo to nebol priestor, ktorý by bol uzavretý, obloky boli bez skiel, takže nám zvonka fúkalo.

Chýbala tiež vrchná strecha chrámu. Kostol sme preto zakryli dreveným príklopom a naň sme dali plachty, aby nám nepršalo dovnútra. A dva týždne po katastrofe sme mali v kostole prvú svätú omšu, ktorú s nami slávil brniansky pomocný biskup Pavel Konzbul.

Samozrejme, nemohli sme ešte používať svetlá či ozvučenie, keďže nebola elektrina. Ale aj to sme potom vyriešili dieselovým agregátom, takže už to bolo dôstojnejšie. Zhruba po šiestich týždňoch sa nám podarila ďalšia etapa obnovy tým, že sme priestor kostola uzatvorili – zasklili sme aspoň vonkajšie okná.

Keďže bol priestor kostola uzatvorený, mohli sme doň preniesť Oltárnu sviatosť, a tak už kostol nebol bez srdca. Pre ľudí bolo povzbudením, že mohli prísť do kostola a načerpať duchovné sily.

Čo ľudia v Moravskej Novej Vsi ešte teraz potrebujú na návrat k dôstojnému životu?

Vyzbierané finančné prostriedky sme rozdelili ľuďom podľa toho, kto ako potreboval. Naďalej zbierame financie na našom účte, ktorý je striktne rozdelený na to, čo má pomôcť farnosti a oprave kostola a čo má pomáhať ľuďom vo farnosti.

To konto máme dnes viac-menej vyčerpané, ale už ani nechodí toľko ľudí, ktorí by túto formu pomoci potrebovali. Myslím si, že na jar, keď ľudia začnú stavať nové domy, budú vidieť, čo všetko potrebujú. Oni si dopredu peniaze nechcú zobrať.

Hovoria: „Pán farár, dali ste nám už toľko, aj od iných sme dostali, čosi nám dala poisťovňa – uvidíme, ako to bude. Keď budeme potom na jar vedieť, čo potrebujeme, ozveme sa.“ Samozrejme, každý týždeň sa objaví pár ľudí s prosbou o pomoc, ale už to nie sú veľmi vysoké čiastky.

Môžeme im pomôcť vďaka darom, ktoré po troškách dostávame na farský účet každý deň. Robíme potom z toho balíčky pomoci po 50-, 150- alebo 200-tisíc českých korún. Myslím si však, že financie teraz nie sú najväčší problém.

To, čo ľudia potrebujú, je pomôcť s legislatívou, nájdením firmy, ktorá by bola ochotná urobiť opravy. V bežnom roku sa totiž v mojom obvode postaví približne päť domov a asi desať sa zrekonštruuje. Teraz je potrebné postaviť sto nových domov a ďalších 400 až 500 je potrebné zrekonštruovať.

Je veľký nedostatok firiem, ktoré by tieto práce urobili. Ľuďom sa snažíme pomôcť i po tejto stránke. Takisto je nedostatok stavebného materiálu. Už v júli sme zadávali, aké škridly potrebujeme na obnovu strechy, a až v novembri prišla časť tých, ktoré sme potrebovali nutne.

A na ďalšie špeciálne, ako sú napríklad vetracie škridly, ešte čakáme. S týmto majú problémy aj ostatní. Keď sa im už aj podarí nájsť niekoho, kto by im pomohol so stavbou, musia čakať na materiál. To, čo ľudia ešte potrebujú, je, aby cítili, že aj ich kňaz je spolu s nimi, vníma ich problémy, je ochotný im pomôcť.

Že to v tejto chvíli nie je iba služobník, ktorý sa stará len o duchovné veci, ale cíti potrebu pomáhať aj hmotne. Rozdali sme už vyše dvesto ton narezaného dreva.

Snažíme sa tiež vhodne rozdeľovať pomoc dobrovoľníkov. Napríklad aj babičkám, ktoré si mnohé veci nedokážu samy zabezpečiť. Tie sú potom vždy veľmi vďačné a napečú buchty.

Čo pre vás a vašich farníkov znamenalo, že pri slávnosti v Šaštíne visel v priestore, kde sa slávila liturgia, kríž s fragmentmi krovu z vášho chrámu? Vnímali ste to ako vyjadrenie úzkeho puta, ktoré je medzi Moravanmi a Slovákmi?

Moravania stále hovoria, že ich vlastná mentalita je bližšia k Slovákom ako k Čechom. Keď sa zadalo výberové konanie na prípravu pódia na slávnosť so Svätým Otcom a prišla k nám myšlienka, že do hlavného kríža by chceli umiestniť časť krovu z nášho kostola, potešili sme sa.

Pápež František sa veľmi zaujíma o dianie vo svete a vedel i o katastrofe, ktorá nás postihla. Vyjadril sa, že s nami spolucíti.

Takže keď mal byť tak blízko nás – Šaštín je od Moravskej Novej Vsi vzdialený 15-20 kilometrov –, bola to pre nás veľká česť, že pri svätej omši so Svätým Otcom bude prítomná i časť nášho zničeného kostola.

Neboli to malé fragmenty; bola to skoro dvojmetrová časť trámu, ktorá bola umiestnená vo zvislom brvne kríža; tá vo vodorovnom brvne mala niečo okolo metra.

Zúčastnili ste sa z farnosti na slávení v Šaštíne?

Ja sám som tam bol. Neorganizoval som nijaký autobusový výjazd pre prísny režim na hraniciach pre pandemické opatrenia. Niekoľko rodín od nás však išlo autami, niektorí išli vlakom a pár odvážlivcov sa vydalo na púť na bicykloch.

K zvládnutiu organizácie v Šaštíne prispeli dobrovoľníci. Zrejme aj vám dobrovoľníci pomohli pri odstraňovaní škôd po tornáde. V čom podľa vás tkvie bohatstvo dobrovoľníctva?

V prvom rade je to o tom, že tí ľudia vôbec prišli. Aj keby nič neurobili, to, že cítili s nami, chceli nám pomáhať, pre nás veľmi veľa znamenalo.

Keď si po tej katastrofe ľudia hovorili „toto nemáme šancu zvládnuť dať dohromady“, po niekoľkých dňoch, keď sme zažívali davy prichádzajúcich dobrovoľníkov, už sa tieto myšlienky zmenili na „spolu to dokážeme“. Vážime si každého, kto prišiel.

V prvých týždňoch sme sa skôr snažili tlmiť záujem, lebo sme dobrovoľníkov nedokázali cielene prideľovať. Prichádzali ich tisíce a zorganizovať ich bolo veľmi náročné. Dnes sme vďační za každého, kto príde. S prichádzajúcou zimou však už asi budeme odkladať práce, ale na jar bude opäť potrebné pomôcť.

Budeme vďační za každého jedného, kto si nájde čas. Mám veľkú radosť z dobrovoľníkov, ktorí si tu našli nejakú rodinu a povedali, že si ju berú akoby do adopcie. To znamená, že aspoň dvakrát za mesiac sa u nej zastavia, popýtajú sa, ako išli práce, s čím im môžu pomôcť a podobne.

Veľmi dôležitá je teda nielen pomoc v podobe nejakých materiálnych darov či financií, ale aj v ľudskosti. Že tí ľudia prídu, pomôžu, porozprávajú sa a potešia sa navzájom.

A som rád, že poznám niekoľko desiatok rodín zo severnej Moravy či od Prahy, ktoré sľúbili takúto pomoc. Starším ľuďom, ktorí sú osamelí, to veľmi pomáha.

Prišli po tornáde aj dobrovoľníci zo Slovenska?

Nielen vtedy, ale aj dnes chodia. Tým, že mám na starosti aj pastoráciu vysokoškolákov Slovákov v Brne, tak mnohí zo spoločenstva takzvaných Jakubčiat prichádzali, prichádzajú a sľúbili, že budú prichádzať. Pomáhajú nám však ľudia z celého Slovenska.

Chcel by som poďakovať všetkým, ktorí nám prichádzali a prichádzajú pomáhať. Sme si vedomí, že v tejto situácii nemáme toľko síl, aby sme to zvládli sami. O to viac si vážime službu každého.

Budeme sa snažiť, aby sme si to zapamätali, a v prípade, že niekto iný bude potrebovať pomoc alebo bude v podobnej núdzi ako my teraz, tak verím, že sa vtedy odtiaľto nájdu ľudia, ktorí podajú pomocnú ruku.