Pomáha im najmä modlitba

Mnohé cirkevné i verejné budovy sa 20. novembra nasvietili na červeno. Týmto gestom sa vyjadrila spolupatričnosť a jednota s prenasledovanými pre svoju vieru po celom svete. Sympatický kňaz Emmanuel Yousaf (69) odovzdáva posolstvo, že hoci aj v nepriaznivých podmienkach prijatie a šírenie radostnej zvesti je vždy možné.  

Aká bola vaša cesta ku kňazstvu?

Strednú školu dona Bosca, ktorú spravovali saleziáni, som navštevoval v Lahore. Pred koncom štúdia prišli učitelia s informáciou, že ak niekto cíti duchovné povolanie, môže sa prihlásiť do seminára. Pochádzam z viacgeneračnej rodiny s tromi bratmi, kde rodičia i starí rodičia boli katolíci.

Z pohľadu viery je môj život prepojený s Lahorom. Tu som bol pokrstený, študoval som, pripravoval sa na kňazstvo a dnes pôsobím aj ako kňaz. Keď som mal 14 rokov, išiel som do malého seminára, kde som strávil tri roky. Potom som v Karáči študoval filozofiu a teológiu. Za kňaza som bol vysvätený 10. januára 1976 a od tohto dátumu až doteraz pôsobím v Lahorskej diecéze.

Prečo ste sa rozhodli stať kňazom? 

Je to veľmi dobrá otázka, na ktorú sa snažím nájsť odpoveď od svojich 14 rokov. Takpovediac ešte som ju nenašiel, ale verím, že Boh to tak chcel. Keďže už toľko rokov môžem duchovne slúžiť, uisťuje ma, že to bolo správne rozhodnutie.

Ako by ste stručne opísali náboženskú situáciu v Pakistane? 

Pakistan je islamská krajina. Kresťania tvoria len tri percentá populácie. Život kresťanov nie je ľahký. Sú vystavení rôznym druhom útlaku, ktorý má oporu aj v legislatíve alebo v nepísaných pravidlách spoločnosti. 

Počuli sme o takzvanom zákone o rúhačstve. Čo to znamená?

Známy je prípad pakistanskej kresťansky Asie Bibiovej, ktorú za údajné rúhanie pakistanský súd odsúdil na trest smrti. Po desiatich rokoch ju Najvyšší súd oslobodil. Zákon o rúhaní je nebezpečným legislatívnym nástrojom, ako odstrániť človeka s iným názorom. V podstate to funguje tak, že ak niekto akýmkoľvek spôsobom urazí islamské náboženstvo, proroka Mohameda, prípadne Korán, či už fyzicky alebo verbálne, dopúšťa sa zločinu. Ešte predtým ako sa človek dostane pred súd, je známy už rozsudok.

Znie to až neuveriteľne, kde to má svoj pôvod?

Problémom zákona nie je len jeho existencia, ale najmä, že sa zarážajúcim spôsobom zneužíva. Zneužívajú ho často ľudia, aby riešili vzájomné problémy alebo osobné antipatie voči druhým. Môže sa stať, že sa napríklad použije na diskrimináciu a zlikvidovanie obchodného konkurenta. Jednoducho ho niekto nahlási, že porušuje zákon a má veľký problém.

Aktuálna legislatíva aj s určením sankcie trestu smrti začala platiť v 80. rokoch 20. storočia. Odvtedy sa začal neúmerne zneužívať na riešenie osobných sporov či zastrašenie kresťanov.

Ste národným riaditeľom Katolíckej komisie pre spravodlivosť a mier v Pakistane. Aké sú jej úlohy? 

Komisia má centrálu v Lahore, ale v každej zo siedmich diecéz má zastúpenie. Pracuje v nej približne 40 ľudí. Hlavná pôsobnosť komisie je v oblasti právnej, pastoračnej i humanitárnej pomoci najmä kresťanom, ktorí trpia spomínaným zákonom o rúhačstve. To znamená, keď nastane situácia, že niekoho obvinia, väčšinou ja alebo poverený človek vycestuje na miesto a snažíme sa situáciu riešiť.

Problémom je, že i keď z rúhania je obvinený konkrétny človek, trpí tým celá rodina. Často sa nečaká ani na zatknutie a obvinenie. Dav vezme spravodlivosť do svojich rúk, prenasleduje i fyzicky ubližuje rodine. 

Dá sa v tejto veci niečo robiť?

V poslednej dobe sa nám darí osloviť aj moslimskú komunitu. Väčšina z nich nie sú extrémisti. Problémom však je, že sú mlčiacou majoritou, ktorá sa dá prekričať práve radikálmi. Zatiaľ čo v minulosti bolo veľmi ťažké presvedčiť moslima, že konkrétny kresťan by nemal byť odsúdený za vymyslené obvinenie, v súčasnoti máme natoľko dobré vzťahy, že moslimovia si sami uvedomujú, že zákon je nefunkčný a nesprávny. 
 

Ako je to so šírením kresťanského slova?
 
Paradoxne aj keď v porovnaní s inými krajinami situácia má ďaleko od ideálnej a určitá cenzúra je prítomná, nemyslím si, že je až taká kritická. Snažíme sa to využívať, najmä ak ide o vyjadrenie podpory utláčaným. V poslednej dobe nám veľmi pomáhajú elektronické médiá, ktoré sú ťažšie kontrolovateľné.

Snažíme sa poukázať na fakt, že hoci sme náboženskou menšinou, sme tiež občania Pakistanu rovnako ako moslimovia. I keď extrémisti by nás radi označili za cudzincov. My sme však Pakistanci a tak to aj vnútorne cítime a prežívame.

Ako vnímate svoj pobyt tu na Slovensku?

Som veľmi vďačný za to, že ma zástupcovia Pápežskej nadácie ACN pozvali na Slovensko počas tohto významného týždňa z pohľadu boja za slobodu kresťanov. Môj dojem je veľmi pozitívny. Treba však povedať, že s nadáciou spolupracujem už dosť dlho. Z pohľadu pastorácie cítime podporu, najmä čo sa týka konkrétnych projektov, ako budovanie a renovácia kostolov, obnova farských budov, seminárov, ale aj pomoci seminaristom.

Spomenul by som možno konkrétne preklad Svätého písma pre deti. Pred 25 rokmi som v Nemecku dostal otázku, či sa nechcem zúčastniť na jeho preklade do nášho národného jazyka urdu. Rád som bol nápomocný. Vytlačilo sa 85 000 exemplárov, ktoré sa rozdali deťom. V súčasnosti robíme už ôsmu dotlač, čiže rátame niekoľko stotisíc vydaných kusov, ktoré pomáhajú katechéze.  

Ako chápu aktivity vo vašej krajine?    

Keďže veľa cestujem do zahraničia a mám kontakt s kresťanmi aj mimo našej krajiny, je to pre mňa dvojsečná zbraň. Cítim, že to posúva a upevňuje moju pozíciu vo vzťahu k spoločenským autoritám. Na druhej strane, keď sa vrátim naspäť, vždy ma čaká návšteva. Nazývam ju „anjel strážny“ - príslušník tajnej služby, ktorý sa ma pýta, kde som bol, čo som hovoril. Kontroluje, či som neurobil niečo „zlé“. Ja sa nemám čoho báť. Nemám čo skrývať. O Pakistane nehovorím nič zlé alebo nepravdivé. A hoci sme kresťania, patríme jednoducho k našej krajine rovnako ako moslimovia.

Kdekoľvek prídem, odovzdávam posolstvo, že pakistanský ľud musí byť vypočutý, pretože problematické veci, o ktorých sme sa rozprávali, je len dielom extrémistov. Nie je ich veľa. Väčšina populácie chce spoločne vo vlastnej krajine žiť v pokoji. Treba podporovať umiernenú komunitu a investovať do vzdelania. Vzdelanie mladých je cesta ako sa zbaviť extrémizmu. Čím viac ľudí získa k nemu prístup, tým menší vplyv na nich budú mať radikáli.

Čo by ste priali kresťanom v Pakistane? 

Moje hlavné želanie je, aby sa za nás Slováci modlili. Veľmi to potrebujeme. Pripájali modlitby za kresťanskú komunitu, aby napriek útlaku i atakom, ktoré kresťania zažívajú, dokázali im statočne čeliť a neochabli vo viere. Žili kresťanským životom, navštevovali bohoslužby, šírili odkaz Krista napriek tomu, že sú vystavení prenasledovaniu. Prosím aj za to, aby moslimovia i kresťania v Pakistane našli spoločnú reč a posunuli spoločnosť dopredu.