Potrebujeme sa naučiť duchovne rozlišovať

Slávnosť uvedenia do úradu sa uskutočnila neverejným spôsobom pri svätej omši v Žiline. Uvedenie do úradu provinciála vykonal hlavný radca saleziánov pre región strednej a severnej Európy don Roman Jachimowicz.

Novému provinciálovi donovi Petrovi Timkovi sme položili niekoľko otázok o osobnej ceste nasledovania sv. Jána Bosca i o nových výzvach pre rehoľu.

Ako vnímate tento moment nástupníctva do vedenia rehoľnej komunity? 

Je to pre mňa predovšetkým ďalšie Pánovo povolanie v mojom saleziánskom zasvätenom živote. Sám by som si službu provinciála určite nevybral a už vôbec nie za týchto okolností. Silným „postrčením“, aby som sa nebál vziať na seba túto službu, bolo aj to, že mi hlavný predstavený povedal:

„Peter, don Bosco ti zveruje Slovenskú provinciu.“ A pre mňa je don Bosco otec, ktorého mám veľmi rád a pre ktorého som ochotný urobiť všetko, čo povie.

Keď som sa po mojom vymenovaní niekoľkokrát osobne stretol s nemocným donom Jozefom Ižoldom, s ktorým som prežil veľa pekného (na štúdiách teológie sme boli v jednom ročníku a potom aj ako formátori v ponoviciáte), vnímal som, že beriem na svoje plecia niečo, čo už môj zomierajúci priateľ nemôže ďalej niesť.

Teda ak by som to mal zhrnúť, odpovedal som „áno“ nie preto, že sa na to cítim, ale ako vyjadrenie vďačnosti a lásky nebeskému Otcovi, donovi Boscovi i spolubratovi, ktorý mi bol veľmi blízky.

Kde sa vo vás vzal impulz, čo vás najviac lákalo vstúpiť k Saleziánom dona Bosca?

To je aj pre mňa tajomstvom. A čím som starší, tým väčším. Isteže, vonkajšie podnety nechýbali, ale ako sa postupne vo mne zrodila túžba byť ako tí „tajní saleziáni“, ktorých som koncom 80. rokov minulého storočia stretával v Prešove, je pre mňa naozaj „darom a tajomstvom“, ako to krásne vyjadril pápež mojej mladosti svätý Ján Pavol II.

Aká to bola cesta?

Po skončení základnej školy v rodnej dedine som začal chodiť na strednú školu do Prešova a tam som sa stretol s tajnými saleziánmi, o ktorých som zo začiatku ani len netušil, že sú zasvätení.

Neboli nijako výnimoční, a dokonca si medzi sebou ani nie vždy rozumeli, boli dosť rôznorodí, a predsa, keby ich nebolo, nemali odvahu, veľkodušnosť a ochotu sa mi venovať, tak neviem, či by sa ma charizma dona Bosca, ktorá je darom Ducha Svätého, tak dotkla.

Som im za to naozaj vďačný, lebo si seba už neviem predstaviť inak ako saleziána.

Ako prebieha voľba, respektíve kto má na svedomí, že ste boli vymenovaný do čela rehoľnej komunity na Slovensku?

Spôsob určujú naše stanovy. Nie je to voľba, ale menovanie. Provinciála menuje hlavný predstavený so súhlasom hlavnej rady, a to po širokej konzultácii v zainteresovanej provincii.

Každý spolubrat našej provincie mal teda možnosť navrhnúť tých spomedzi nás, ktorí sú kňazi, ktorí majú aspoň desať rokov doživotnej profesie a ktorí sa na to podľa neho hodia. Hlavný predstavený so svojou radou potom z tých, ktorí boli bratmi najviac navrhovaní, vyberie jedného a osloví ho, či to prijíma.

Každý nový provinciál si so sebou prináša určité predstavy. Čo pre vás znamená uvádzať do praxe víziu sv. Jána Bosca a pokračovať v jeho diele?

Vedome som nevstúpil do tejto služby s nejakou konkrétnou predstavou, len veľmi chcem, aby sa napĺňala Božia predstava i tá, ktorú mal don Bosco a ktorú máme vyjadrenú v našich saleziánskych stanovách.

Uvedomujem si však, že to, aký som, ako myslím, ako sa rozhodujem, ako vytváram vzťahy alebo čomu naozaj verím, sa mimovoľne určite dostane do mojej služby provinciála, a tým našu provinciu cez svoje talenty, ale aj limity a chyby nejako „poznačím“. Túžim však, aby som Pánu Bohu čím menej „zavadzal“.

A dávať do praxe víziu dona Bosca pre mňa znamená pomáhať si s bratmi navzájom, aby sme boli vnímaví na podnety Ducha Svätého a znamenia čias ohľadom evanjelizácie mladých, apoštolských povolaní, ľudových vrstiev a národov, ktoré ešte nepoznajú Krista.

Kde vidíte saleziánov na začiatku tretej dekády 21. storočia na Slovensku, v čom chcete pokračovať, respektíve čo by ste chceli uviesť do života?

Ako som už povedal, ešte to konkrétne nevidím, ale chcem to hľadať spolu s bratmi. A je takmer isté, že keď spolu s nimi odkryjeme to, k čomu nás pozýva nebeský Otec cez pôsobenie Ducha Svätého, tak to určite bude „nóvum“, lebo Duch Svätý je nezastaviteľne kreatívny.

Dôležité však je, aby sme sa mu otvárali a pozorne mu načúvali. Presne tak ako nás definuje druhý článok našich stanov:

„My Saleziáni dona Bosca tvoríme spoločenstvo pokrstených, ktorí sú vnímaví na hlas Ducha Svätého a osobitnou formou rehoľného života chcú uskutočňovať apoštolský projekt zakladateľa: byť v Cirkvi znameniami a nositeľmi Božej lásky k mladým, najmä tým najchudobnejším. V plnení tohto poslania nachádzame cestu svojho posväcovania.“

Dnes možno ešte aj mnohí veriaci očakávajú, že príde nejaký geniálny vodca a zavelí „poďme tam“ alebo „robme toto a tamto nerobme“.

Osobne skôr verím, že sa potrebujeme vrátiť k tej citlivosti na Ducha Svätého, potrebujeme sa znova naučiť naozaj duchovne rozlišovať, a to sa bez spoločenstva s inými bratmi a sestrami nedá, lebo aj náš Boh je spoločenstvo.

Študovali ste na Slovensku i v zahraničí. Saleziánske dielo sa podľa túžby vášho zakladateľa nachádza na celom svete. Predsa len priblížite nám odlišnosti rehoľného pôsobenia v jednotlivých krajinách?

Na toto je mi dosť ťažké odpovedať, lebo saleziáni sú aktuálne v 130 krajinách sveta a ja poznám naozaj len veľmi malú, predovšetkým európsku časť z toho, kde všade pôsobíme.

V tomto zmysle však veľkým obohatením pre mňa bola aspoň krátka účasť na našej ostatnej generálnej kapitule, ktorá musela byť pre epidémiu v polovici plánovaného času predčasne ukončená.

Keď sa predstavovali jednotlivé regióny, do ktorých je podelený saleziánsky svet, uvedomil som si obrovskú univerzálnosť našej charizmy, ktorá sa prežíva takým rôznorodým spôsobom. Zo svetského pohľadu sú saleziáni najväčšou a najrozšírenejšou výchovnou „organizáciou“ na svete.

Odlišnosti sú dané kultúrami, ale Boscova spiritualita preventívneho systému zameraného predovšetkým na mladých je to, čo nás na celom svete zjednocuje.

Vďaka skúsenosti našich bratov počas 40 rokov komunistického režimu je naša „slovenská verzia“ jej prežívania výnimočná tým, že ťažisko našej práce s mladými spočíva najmä v pravidelných stretnutiach malých skupín, ktoré voláme stretká a ktoré majú z formálneho i obsahového hľadiska inú štruktúru ako u saleziánov v iných krajinách.

Úbytok povolaní je citeľný asi aj pre vašu rehoľu. Dá sa to nejak zastaviť alebo aspoň zachovať súčasný stav? Prečo majú mladí problém vstúpiť do rehole?

Dávate mi čoraz ťažšie otázky. (Úsmev.) Asi všetci si uvedomujeme, že je to vec budúcnosti každej rehole. My nepovolávame, ale mali by sme v spomínanej citlivosti na hlas Ducha Svätého vytvárať duchovne priaznivé podmienky pre tých, ktorých povoláva Boh Otec.

Ak mladí nemajú záujem o rehoľný život, môže to mať veľa príčin, ale jednou z nich môže byť aj to, že my, čo sme už v tomto povolaní, ho nežijeme dostatočne príťažlivo a očarujúco. Z celosvetového hľadiska vnímam u nás jeden veľmi provokujúci jav.

Spomedzi všetkých mužských reholí v Katolíckej cirkvi my saleziáni máme najviac povolaní (ročne približne 400 až 500 novicov) a zároveň aj najviac odchodov z rehole.

Svätý Ján Bosco dôveroval v Božiu prozreteľnosť a v tejto dôvere dokázal z minima vyťažiť maximum. Na ktorú jeho vlastnosť by ste možno radi upozornili práve v súčasnosti poznačenej životnou skepsou a apatiou k Cirkvi u mnohých okolo nás?

Presne na tú, na ktorú ste upozornili vy. Don Bosco bol veľmi nadaný a šikovný človek. Spravil veľa dobra a niektorý z odchovancov sa po jeho smrti vyjadril, že by bol ochotný ísť aj po žeravých uhlíkoch, len aby ho mohol znovu stretnúť.

Avšak to najsilnejšie a najkrajšie na jeho živote je práve neustále skúšaná a rastúca dôvera v nebeského Otca. On z ľudského hľadiska vlastne nikdy nebol „za vodou“. Prakticky stále až do posledného dychu riešil niečo, čo ho presahovalo, ale vždy dôveroval Bohu.

Ktoré výzvy čakajú v blízkej budúcnosti vás i rehoľu?

V aktuálnej situácii vnímam pre nás ako najväčšiu výzvu práve obnoviť tú dôveru v nebeského Otca, ktorá však, ak je autentická, vôbec nevedie k nejakej „zduchovnenej“ pasivite.

Naopak, privádza k väčšej vnútornej slobode Božích synov, z ktorej sa prirodzene rodí svieža kreatívnosť a neúnavná pracovitosť pre dobro mladých. Preto som presvedčený, že ak budeme vnímaví na Ducha Svätého a pozorní na znamenia čias, určite sa nám ukážu cesty, ako viac osloviť aj dnešnú mládež.

V opačnom prípade to bude znamenať, že sme stratili charizmu, ktorú nám zanechal náš svätý zakladateľ.