Prečo môže byť James Bond aj pre nás aktuálnym vzorom

Postava Jamesa Bonda preslávila jeho prvého filmového protagonistu – herca Seana Conneryho, ktorý 31. októbra zomrel vo veku 90 rokov. Prvá filmová bondovka sa volala Dr. No (1962). Myslíte si – ako filmový fanúšik – že by bondovky mali počas nasledujúcich šiestich desaťročí taký obrovský úspech, keby prvým Bondom nebol práve Sean Connery? Čím bolo Conneryho stvárnenie tajného agenta 007 také výnimočné?

Je symbolické, že Sean Connery prepožičal svoju tvár agentovi 007, ktorého filmové spracovanie vychádzalo z knižných predlôh Iana Fleminga, práve sedemkrát.

Pokiaľ ide o Seana Conneryho, myslím, že plne zapadol do známeho takzvaného hollywoodskeho star systému, ktorým vždy operoval americký film – totiž, že kládol doraz na správny výber hlavného hrdinu. Nielen on, ale prakticky všetky ďalšie bondovské obsadenia idú ruka v ruke s týmto zámerom.

Úspech bondoviek však závisí aj od mnohých ďalších dobre premyslených a prepracovaných kinematografických postupov, vrátane výborného marketingu.

Spomínam si, ako som v 90. rokoch študoval na Gregorovej univerzite v Ríme mediálnu komunikáciu, a záverečnú prácu som písal s názvom: Princípy úspechu hollywoodskeho filmu.

Bondovky sú skutočne skvelým stvárnením všetkých týchto princípov, čo je vlastne realizáciou základnej filmovej axiómy, ako ju už v 70. rokoch dvadsiateho storočia definoval významný teoretik mediálnej komunikácie Marshall McLuhan, že „médium sa stáva posolstvom“.

A v tomto zmysle je hlavný predstaviteľ vždy akousi „nálepkou“, značkou kvality, prostredníctvom ktorej sa divák dokáže identifikovať s hlavným hrdinom a taktiež s jeho posolstvom.

Dnes si už len s úsmevom spomínam, ako som hollywoodsky star systém využil počas svojich mediálnych štúdií pri natáčaní svojho vlastného filmu, keď som do hlavnej úlohy oslovil jednu z najpríťažlivejších žien vo Vatikánskom rozhlase.

Jej šéf, jezuitský páter, trochu s nedôverou súhlasil a zúčastnil sa na všetkých okamihoch natáčania, ale nakoniec bol film v škole vyhodnotený ako jeden z najúspešnejších z toho ročníka a mne od spolužiakov prischla prezývka poeta.

To hlavne preto, lebo prakticky bez slov, len hudbou a obrazom som sa pokúsil vyjadriť myšlienku známeho francúzskeho jezuitu Teilharda de Chardin o tajomstve vtelenia Ježiša Krista.

Filmu som dal názov Ja som Matéria, pričom ako leitmotív som použil Teilhardove slová z jeho knihy Pieseň vesmíru, kde hmota, teda matéria sa prihovára človeku: „Ja som ťa potrebovala pre svoj vzrast a teba som čakala, aby si ma premenil a posvätil.“

Môže byť aj na postave, ako je James Bond, ktorá evidentne porušuje Desatoro, niečo, čo by ju mohlo stavať do pozície morálnej autority, alebo aspoň autority?

Asi každému je zrejmé, že James Bond nie je žiaden svätec a netreba si ho idealizovať, ani hľadať v tomto úspešnom filmovom hrdinovi nasilu duchovné paralely.

Napriek tomu však určite možno povedať, že sa stal jedným z novodobých archetypov odvážneho muža bojujúceho za dobrú vec, avšak zároveň s mnohými chybami, slabosťami a výstrelkami. Vo filmoch James Bond napriek tomu, že je situácia často beznádejná, napokon ako kladný filmový hrdina vždy zvíťazí.

Aj keď často vo filmovej zjednodušujúcej skratke, vnímam ho ako symbolický odkaz v tom zmysle, že dobro má moc víťaziť.  

Okrem toho Bond so svojím neochvejným zmyslom pre ochranu hodnôt ľudskej spoločnosti, prezentovaných tajnou službou MI6, sa stáva veľmi aktuálnym morálnym vzorom práve v dnešnej spoločnosti, v ktorej sa silne vytráca úcta k autorite a kde často vládne korupcia a chamtivosť.

James Bond tak pre nás môže predstavovať obraz človeka, ktorý nehľadí na vlastný prospech a výhody, ale dokáže byť pevný a lojálny voči britskej tajnej službe a vláde, aj za cenu veľkých obetí, samoty, utrpenia, ohrozenia, dokonca rizika straty života.

Nezrádza hodnoty ani ľudí, pre ktorých pracuje; je si vedomý svojho cieľa a vyššieho dobra, ktorému slúži.

Čo by ste ešte vyzdvihli či ocenili na bondovkách?

Čo ja osobne vnímam tiež ako veľmi hodnotné na všetkých bondovkách, je to, že sa vždy snažia reflektovať aktuálne, svetové problémy a nebezpečenstvá tej-ktorej doby.

Napríklad problém studenej vojny a napätia medzi svetovými veľmocami, hrozbu atómovej vojny, možné zneužitie médií či internetovej komunikácie, či novodobý problém terorizmu. Zároveň filmy odzrkadľujú a aj prorocky predznamenávajú technologický rozvoj v budúcnosti.

V tomto zmysle to vnímam ako veľmi pozitívny aspekt vzhľadom na slová Pána Ježiša, ktorý nás pozýva, aby sme rozoznávali a rozlišovali znamenia čias a dokázali na ne primeraným spôsobom reagovať.

K tomu pozýva aj sv. Ignác z Loyoly v rámci svojich pravidiel o rozlišovaní duchov a reagovaní vhodným spôsobom na problémy dnešných čias. Z pohľadu svätého Ignáca - najmä pokiaľ ide o to, čo ohrozuje vieru v Boha v dnešnej modernej spoločnosti.

A nakoniec: napriek tomu, že bondovky nie sú návodom na svätosť, nemusíme ich vnímať iba čierno-bielo, pretože kinematografia často používa reč pozitívnych obrazov a symbolov aj tam, kde by sme ich možno nečakali.

Ich dekódovanie nás môže obohatiť v schopnosti ísť na koreň veci, neostať pri prvom pláne.

Aj preto je dobré si film, ktorý pozeráme, následne zreflektovať, v čom a ako na nás pozitívne či negatívne zapôsobil. Veď napokon filmovú tvorbu pre jej jedinečnosť zjednocovať v človeku emočné, racionálne i vôľové aspekty využívajú mnohí kňazi aj v rámci ignaciánskych duchovných cvičení.

Celosvetovo známy tajný agent 007 má meno James; meno, s akým sa stretávame v knihách a vo filmoch väčšinou pri sluhoch, nie pri pánoch. James Bond slúži vyšším záujmom, obetavo ich obhajuje a takmer vždy riskuje svoj život, vo svojom nasadení a službe ide až do krajnosti... Je teda v istom zmysle už jeho meno symbolom poníženosti, pokory a postavenia služobníka?

James Bond nie je sám sebe pánom, je v službách tajných služieb. Nehovoril by som však u neho o pokore, skôr o poslušnosti, schopnosti potlačiť svoje individuálne priority a potreby v prospech úspechu a splnenia misie.

Pristavme sa však aj pri čísle sedem. Ak by sme sa naň pozreli z hľadiska biblickej symboliky, ide o číslo plnosti, dokonalosti. Toto číslo sa opakovane objavuje napríklad v Zjavení apoštola Jána.

Modlitba Pána obsahuje sedem prosieb, hovoríme o symbolických siedmich dňoch stvorenia, poznáme sedem darov Ducha Svätého, sedem sviatostí, sedem skutkov milosrdenstva atď. 

James Bond je v tajnej službe Jej Veličenstva – ako to vyjadruje aj názov bondovky s Georgeom Lazenbym (V tajnej službe Jej Veličenstva, 1969). Práve v tomto filme sa James Bond ožení, čo by mohlo značiť pevné rozhodnutie zostať a zostarnúť s jednou ženou. Lenže jeho ženu zabijú. Bond neodpúšťa, naopak, prenasleduje vrahov svojej manželky. Takisto prenasleduje vrahov svojho priateľa Felixa, ktorého svadba sa zmení na tragickú udalosť (Licencia na zabíjanie, 1989). Takže svojím vlastným spôsobom bráni pamiatku svojej manželky, priateľa a ďalších blízkych ľudí... Dali by sa tu aplikovať biblické slová, že aj život položí za svojich priateľov?

Tu by som nehľadal biblické paralely. James Bond sa s hodnotami kresťanstva skôr rozchádza tým, že je u neho prítomná silná túžba po pomste, odplate. A tá nemá veľa spoločné s posolstvom Ježiša Krista, ktorý priniesol radikálne nové posolstvo dovtedy svetu neznámej, odpúšťajúcej a milosrdnej lásky: „Ak ťa niekto udrie po pravom líci, nadstav aj druhé“ (Mt 5, 39).

Ženy, ktoré prechádzajú Bondovým životom, sú mladé, krásne, inteligentné; niektoré sú predstaviteľkami dobra, iné stelesňujú zlo. Dala by sa z toho dedukovať symbolika „anjelov“ a „padlých anjelov“?

Iste ide aj o marketingový ťah, do scenára akčného filmu patrí i divácky vďačná lovestory. Postava dobrej a zlej ženy sa v bondovkách schematicky opakuje, v jednotlivých filmoch však môžeme vnímať, ako sa Bondov vzťah k ženám čiastočne mení, aj v súvislosti s vnímaním postavenia ženy v spoločnosti.

Vo vzťahoch so ženami prejavuje emócie, ktoré inak potláča, postupne k ženám začína byť úctivejší a neslúžia mu len nato, aby ich využil vo svoj prospech. Hoci jeho vzťahy sú často povrchné, ženy sú mu v neskorších dieloch viac rovnocennými partnerkami.

Vo filme Casino Royale (2006) môžeme sledovať, ako rozvinul hlboký vzťah so svojou filmovou partnerkou, ktorá neskôr umiera. A napokon, neodmysliteľnou ženskou postavou v niekoľkých bondovkách je jeho nadriadená, silná osobnosť M., s ktorou ho spája vzájomný rešpekt.  

Do filmov s Danielom Craigom James Bond pri fyzických potýčkach takmer nekrvácal; ale Bond v podaní Daniela Craiga je odrazu ľudskejší, lebo jeho tvár i telo reagujú na utŕžené rany – je to človek, nie nepriestrelný superhrdina...

A predovšetkým: nie je to ani náš Pán a Spasiteľ Ježiš Kristus, v ktorého sme uverili.

Tu si treba uvedomiť, že prvý film zo série vyše dvadsiatich bondoviek vznikol v roku 1962. Odvtedy sa, samozrejme, v mnohom posunula kinematografia, ale aj naše vnímanie „hrdinstva“, v ktorom dnes všeobecne viac pripúšťame, že ani ten, kto je silný, nie je ušetrený utrpenia, pretože to je jednoducho súčasťou života.

Napadá mi - aj keď nepriama paralela - so životopismi svätých. V minulosti sa knihy o svätých písali tak, že svätci vyznievali, akoby nikdy neboli ľuďmi z mäsa a kostí. Dnes sa viac v ich životopisoch kladie kriticky aj dôraz na ich pravdivosť a autenticitu.

Oveľa cennejším príkladom nám môžu byť ich príbehy, z ktorých sa dozvedáme o ich skutočných vnútorných zápasoch a tiež dobrodružstvách spolupráce s Božou milosťou.

Napriek všetkému bohatstvu a technickým výdobytkom to vyzerá tak, akoby James Bond nemal ambíciu čokoľvek hmotné nechávať si pre seba. Jeho prístup akoby bol – „je to len vec na používanie“; uňho často na jedno použite vrátane drahých áut, dokonale sediacich oblekov, luxusných hodiniek, hotelových apartmánov. Akoby hmotný, pozemský majetok preňho nič neznamenal...

K bondovkám patria akčné scény, rýchle autá, motorky, lietadlá, najnovšie vynálezy... Naozaj sa zdá, akoby James Bond na luxus, o ktorý na jednej strane nemá núdzu a užíva si ho, zároveň nebol naviazaný a vedel sa ho aj vzdať, ak si to situácia vyžaduje. Aj keď sa k nemu vždy vráti.

Ani tu však netreba zabúdať, že ide o film, teda o zámer, ako osloviť a nadchnúť diváka.

Napriek tomu, že v bondovkách tieto aspekty nechýbajú a určite sú neodmysliteľnou súčasťou istej fascinácie a filmového čara, myslím si, že jedným z najdôležitejších aspektov úspechu je práve to, čo všeobecne patrí k princípom hollywoodskeho filmu: dobre a príťažlivo vyrozprávaný príbeh, zasadený do spoločnosti, ktorú poznáme, ale zároveň do virtuálneho, teda filmového priestoru, v ktorom je možné všetko.

V tomto zmysle je azda zaujímavé spomenúť, že jeden z filmov Dych života (1987) o boji s ruskou KGB sa odohráva v Bratislave. Keďže film vznikol v období, keď vo vtedajšom Československu vládol totalitný režim, „bratislavské“ scény sa natáčali vo Viedni.

Keď aj po rokoch pozeráte tento film, je to fascinujúce, že môžete vnímať Bonda v okolnostiach nášho „minulého“ života a zároveň spôsobom, ktorý ich presahoval.

A aké to musí byť úžasné pre britských divákov, keď Bondove akcie sú väčšinou ukotvené v priestoroch ich každodenného života?! Veď scéna z Jamesa Bonda sa ako britský symbol stala súčasťou otváracieho ceremoniálu letných olympijských hier v Londýne v roku 2012.

A práve vtedy, keď sa tieto dva nespojiteľné okamihy, teda realita s virtualitou prekrývajú tak dokonale, že si to prestávame uvedomovať, nastáva čarovný filmový okamih, pre ktorý do kina a osobitne na bondovky stále radi chodíme a asi aj naďalej chodiť budeme.