Stál si za slovom a neobzeral sa späť

S akými pocitmi ste prijali v decembri 2023 správu, že pápež František schválil dekrét o mučeníctve Jána Havlíka? Cítili ste aj zadosťučinenie?

Ako dlho to vo vás rezonovalo? Pamätám si to celkom presne: bol som v kancelárii a riešil predvianočnú poštu, keď mi prišlo avízo, že rozhodnutie bude o chvíľu zverejnené. Bol to úžasný pocit. Mali sme už vopred isté indície, že to smeruje k záverečnému pozitívnemu rozhodnutiu pápeža Františka. Ale keďže zasadnutie rady kardinálov sa udialo len pár dní predtým, čakal som, že to ešte nejaký čas potrvá. No bolo to veľmi milé prekvapenie a krásny vianočný dar pre celú duchovnú rodinu sv. Vincenta de Paul. A, samozrejme, aj pre Cirkev na Slovensku. Vnímam to ako potvrdenie toho, že naša snaha za tých posledných desať rokov bola užitočná, a všetci, ktorí v tom boli celé tie roky zainteresovaní, odviedli kus skvelej práce. No a rezonuje to vo mne stále, lebo dátum slávnosti mi to denne pripomína.

Kto vám gratuloval medzi prvými ako provinciálovi vincentínov, že budete mať blahoslaveného?

Medzi prvými bol telefonát s otcom arcibiskupom Stanislavom Zvolenským. Následne som telefonoval s pánom starostom Duboviec a správcom farnosti v Radošovciach, aby som sa podelil s nimi o túto našu spoločnú radosť. No a potom to boli sestry vincentky a spolubratia, rodina a tí, čo túto informáciu medzičasom v médiách už stihli zachytiť.

Ján Havlík zomrel 27. decembra 1965, vo vianočnej oktáve; dekrét bol schválený 14. decembra 2023, pred Vianocami. Bol Janko Havlík vo svojej duši „vianočný“ človek?

Janko, pokiaľ viem, mal veľmi rád Vianoce. Rád si pospevoval koledy a zdobil stromček. Okrem týchto vonkajších vecí však iste ešte viac prežíval a chápal podstatu Vianoc. Zmysel úžasného daru Božej blízkosti. Počas jedenástich Vianoc, ktoré strávil vo väzení, mal možnosť uvedomovať si Božiu blízkosť ešte viac. A prežívať Vianoce nielen raz v roku, ale každý deň, keď sa o dar Božej prítomnosti vo svojom srdci delil so všetkými odsúdenými, keď ňou premieňal náročné situácie a prostredie nastavené proti viere a Cirkvi. Tu sa snažil byť darom nielen vianočným, ale celoročným.

Hoci máme k dispozícii písomnú dokumentáciu o väznení Jána Havlíka, nevieme si predstaviť, čo prežil od zatknutia až po smrť. Napriek tomu bol nezlomný a nezlomený vo svojej viere. Ako k tomu prispela vincentská spiritualita?

Božia milosť stavia na ľudskej prirodzenosti. Janko k tomu istotne dostal solídne základy už v rodine. To, čomu sa učil v kontakte so sestrami vincentkami a kňazmi vincentínmi, nebola nejaká rebélia či vzdor, ale duch jednoduchosti, poníženosti, láskavosti, umŕtvovania a apoštolskej horlivosti.

Aký podiel mala na Jankovom vincentskom srdci jeho rodná teta, rehoľná sestra Modesta?

Teta Angela, neskôr sestra Modesta, bola pre Janka veľkou duchovnou autoritou, ale aj spriaznenou dušou. Smerovala ho už od jeho mladosti, ale stála pri ňom aj vtedy, keď potreboval povzbudenie či konkrétnu pomoc. Určite s ním veľa trpela. Vieme, že si naozaj dobre rozumeli a mali sa úprimne radi. Odovzdávala mu to, čo sama žila v spoločenstve sestier vincentiek, a otvárala jeho srdce aj pre službu chudobným. V Jankovom živote zohrala nezastupiteľnú úlohu.

Ako by ste definovali spiritualitu Jána Havlíka, ktorou nás môže dnes osloviť a zasiahnuť?

Aktuálnosť. On nezostal zaseknutý niekde v minulosti, pri svojich predstavách a nenaplnených plánoch. Ani nestrácal čas snívaním o krajšej budúcnosti. Žil konkrétny okamih naplno, najlepšie, ako vedel a ako to vzhľadom na dané okolnosti bolo možné. Vnímal, že to, čo práve prežíva, je dar od Boha a chcel to naplno využiť. Bol vynaliezavý a tvorivý, odpovedal na to, čo videl ako aktuálnu potrebu. Známe je jeho vyjadrenie: „Ak sme dostali od Boha tieto roky väzenia, nemôžeme to považovať za provizórium. Teraz musíme dokázať, ako sme to mysleli s tými vysnívanými misiami.“

Keď sledujeme filmy z väzenského prostredia, sme vydesení zo správania dozorcov. Pritom výsluchy v totalitných väzniciach boli na hranici prežitia. Janko počas brutálnej štvormesačnej vyšetrovacej väzby v Nitre schudol dvadsať kíl. Namiesto hostie obetoval Bohu svoje utrpenie a život. Natíska sa otázka, odkiaľ pramenila jeho veľká viera a dôvera v Boha.

Slová o obetovaní utrpenia a života povedal Janko svojej mame po vynesení rozsudku. „Neplačte, mamička. Mali sme prinášať obetu Bohu na oltári, teraz mu dvíhame namiesto hostií svoje utrpenia a životy.“ Nebola to naučená poučka z katechizmu, bol to odkaz jemu najmilšej a najbližšej osobe na zemi. Vo chvíli, keď len začínal tušiť, čo ho čaká, myslel na svojich blízkych. Ako veľmi to pripomína Ježiša vo chvíli, keď zomiera na kríži, a predsa chce povzbudiť svoju Matku i nás. Je to naozaj silné posolstvo. Myslím, že so svätým Pavlom mohol Janko povedať: viem, komu som uveril (2 Tim 1, 12). A nič ma od neho nedokáže odlúčiť. Nebola to však nijaká hrdinská vystatovačnosť, bola to veľká Božia milosť. Jeho viera a silná dôvera v Boha vychádzali z jeho skúsenosti. Skúsenosti s Bohom, ktorý volá a dá aj silu. Ktorý síce dopustí, ale nikdy neopustí.

V súvislosti s Jankovým blahorečením sa objavujú tri slová: verný, silný, odhodlaný. Prečo je ozajstným mučeníkom vernosti?

Je to práve vernosť – alebo keď chcete, nazvime to aj rozhodnosť či vytrvalosť -, čo ho naozaj charakterizuje. Potvrdil to viackrát, keď mohol vycúvať z rozhodnutia stať sa kňazom a misionárom. Nespravil to. Stál si za svojím slovom. Neobzeral sa späť. Vernosť Božiemu povolaniu sa pre neho stala príležitosťou, aby dozrel pre nebo. Na ceste ku kňazstvu sa stal svätým v Božích očiach, teda hodným neba. Dnes potrebujeme Jankov príklad, lebo všetko v nás i okolo nás sa veľmi rýchlo mení. Žijeme v dobe kultúry skartovania, ako to trefne nazýva pápež František, keď sa stále rozhodujeme pre niečo nové, zaujímavejšie, atraktívnejšie. A to, čo už poznáme alebo čo si vyžaduje našu starostlivosť, odsúvame nabok. To platí o veciach, ale, žiaľ, aj o ľuďoch a našich vzťahoch.

Bol to rovný chlap s pevným charakterom; zomrel postojačky, teda nezlomený a bližšie k nebu. Ako vás osobne Jankov príbeh oslovil vo vašom rehoľnom a kňazskom povolaní?

O Jankovi som počul hneď na začiatku svojho rehoľného povolania, keď som dva roky prežil vo formácii v Banskej Bystrici a býval v dome, z ktorého boli naši spolubratia - medzi nimi aj Janko - násilne odvlečení v noci z 3. na 4. mája 1950. Bolo to presne 49 rokov po tejto udalosti a ja som v noci nemohol spať, rozmýšľal som nad tým, čo museli prežívať, ako to vlastne celé prebiehalo, ako by som to asi prežíval ja na ich mieste. Neskôr ako mladý kňaz som bol zaangažovaný do prípravy procesu blahorečenia. Bolo to vo fáze plánovania, zhromažďovania svedkov, prípravy na začatie diecéznej fázy. Neskôr som spolu s mladými zo Združenia mariánskej mládeže prispel k šíreniu Jankovej povesti svätosti, keď sme v jeho rodných Dubovciach organizovali Johnyfest pre mladých. Keď som neskôr odchádzal na štúdiá, jeden spolubrat mi povedal: „Teba počká rímska fáza tohto procesu.“ Mýlil sa, počkalo ma niečo iné - príprava Jankovho blahorečenia. Janko je pre mňa niekto veľmi blízky, aj keď som ho osobne nepoznal. Je mi veľmi sympatický svojou dostupnosťou, prítomnosťou medzi ľuďmi – tam, kde ho Pán Boh poslal; je pre mňa povzbudením v horlivosti a nasadení vo všetkom, čo robil. A inšpiráciou v mojom misionárskom pôsobení.

Jankova duchovná sila sa odráža aj na väzenských fotografiách. Stále má pevný pohľad a zodvihnutú hlavu. Ale vo väzení ukazoval aj fyzickú silu – jeho pracovné výkony boli nielen nad sto, ale aj nad dvesto percent. Prečo to robil, načo sa tak drel, prečo sa neuspokojil s normálnym pracovným výkonom?

Janko chcel aj vo väzení dokázať, že jeho rozhodnutie byť kňazom a misionárom nie je len nejaký dobrodružný sen mladého chlapca. Vtedajšia moc počítala s tým, že Janka a jemu podobných ľahko zlomí, že ich prevychová, že sa dajú odradiť pod ťarchou utrpenia, fyzickej práce či tvrdých výsluchov. Janko však chcel dokázať, že povolanie je niečo mimoriadne vzácne, čo do srdca človeka vkladá Boh. A on dáva aj silu zvládnuť všetko. Nielen manželom – v šťastí aj v nešťastí, v zdraví aj v chorobe. Ale aj tým, čo odpovedali na jeho pozvanie a rozhodli sa mu zasvätiť život. Janko bol zvyknutý robiť, od malička musel na sebe tvrdo pracovať. Do školy denne chodil najskôr pešo do Holíča 16 kilometrov a potom do Skalice 32 kilometrov na bicykli. Bol teda zvyknutý hýbať sa. Mal skvelé predpoklady, aby aj pracovnými výkonmi pomáhal tým, ktorí až tak nevládali. O kúsok chleba, ktorý dostal navyše za skvelé pracovné výsledky, sa mohol podeliť s druhými. A to je veľmi aktuálna motivácia aj pre nás. Tvrdo pracovať nie preto, aby som mal všetko, ale aby som sa mal o čo podeliť s druhými.

Janko vynikal aj v trpezlivosti, vytrvalosti a odhodlanosti. Neúnavne písal odvolanie za odvolaním, ustavične opakoval svoju žiadosť o milosť. Totalitní mocipáni ich ustavične zamietali. Prečo ho to neodradilo?

Janko, aj keď bol ešte len na začiatku svojej vincentínskej formácie, pochopil z nej to podstatné. Od sv. Vincenta sa naučil aj to, že vytrvalosť je korunou všetkých čností. A tak bol vytrvalý aj v snahe využiť všetky dostupné zákonné prostriedky, aby sa dostal na slobodu. Asi každý, kto sa ocitol vo väzení, sa túži odtiaľ dostať čo najskôr. Ak sa tam, samozrejme, necíti v bezpečí preto, že by mu vonku hrozilo niečo horšie. Janko sa vo väzení pred nikým neskrýval, vnímal ho ako svoju misiu. Snažil sa tam byť s druhými a pre druhých.

Vincentíni sú misijnou spoločnosťou. Janko nemohol vyštudovať teológiu, nestal sa kňazom – vlastne sa mu nesplnil ani jeden duchovný sen. Ale stal sa misionárom vo väzení. Čo si z jeho misionárčenia v jáchymovských uránových baniach môžeme vziať ako inšpiráciu aj my do svojho súčasného, moderného života?

Nezostať len na povrchu. Janko musel schádzať aj do tisícmetrovej hĺbky, aby vykonával prácu, ktorú mu niekto nanútil. Ale práve tam mal možnosť ísť do hĺbky aj vo svojom osobnom živote. Práve v hĺbke jáchymovských baní či v celách vychýrených československých väzníc, v skrytosti pred svetom, sa jeho viera očisťovala od akéhokoľvek náznaku povrchnosti. Tam realizoval svoje povolanie, ktoré mu nik nenanútil, ale pre ktoré sa slobodne rozhodol. Ostal mu verný, aj keď ho nemohol a nedokázal realizovať tak, ako túžil.

V sobotu 31. augusta bude Ján Havlík – muž bez viny, ktorý sa na jedenásť rokov zmenil na číslo – blahorečený. Akými slovami by ste pozvali veriacich i hľadajúcich na slávnosť Jankovho blahorečenie v Šaštíne?

Slávnosť blahorečenia je pozvaním pre každého, veriaceho i hľadajúceho. Je to jedinečná príležitosť byť svedkom udalosti, ktorá je v našich končinách stále pomerne výnimočná. Kedysi sa slávnosti blahorečenia konali len v Ríme a dostalo sa tam iba málo ľudí. Dnes môžu prísť všetci. Máme to na dosah ruky. Využime túto možnosť a tešme sa, že sa takého uznania dostáva jednému z nás. Veď Janko bude prvý blahorečený Záhorák.

Formovala sa úcta k Jánovi Havlíkovi vo vincentskej rodine už počas totality?

Vincentská rodina je pomerne nový pojem, ktorý Ján Havlík ešte nepoznal. Začal sa používať až zhruba tridsať rokov po jeho smrti, keď generálny superior Misijnej spoločnosti začal spájať ľudí inšpirovaných sv. Vincentom de Paul. V jeho rodisku je nádherný starý košatý dub. Vincentská rodina je tiež ako mocný strom, ktorý má vzácnu históriu, ale aj nové prírastky. Rôzne inštitúcie a diela sú ako vetvy tohto stromu, napojené na ten istý kmeň. Vincentskú rodinu dnes tvorí 160 inštitúcii s približne štyrmi miliónmi ľudí. Nasledujú Ježiša Krista: slúžia chudobným podľa príkladu sv. Vincenta de Paul, sv. Lujzy de Marillac a mnohých iných svätých, ktorí v posledných štyroch storočiach obohatili vincentínsku charizmu. Nie sú to len kňazi a rehoľníčky, ale mnohí obetaví laici – mladí i starší, plní nadšenia i životných skúseností. V tejto rodine na Slovensku sa vedelo o Jankovi už dávnejšie. V totalitnom období mnohí kňazi, rehoľní bratia a sestry boli ozajstnými hrdinami, a tak Janko akoby nevytŕčal z radu. Podarilo sa však zhromaždiť dostatok svedectiev, ktoré ukázali, že vynikal v čnostiach a zomrel na následky krutého zaobchádzania za svoju vieru.

Sme malý národ veľkých mučeníkov – napísal už v roku 1923 katolícky kňaz a novinár Jur Koza-Matejov. Budúcnosť jeho slová potvrdila. Zdá sa, že teraz, po sto rokoch, nastal čas svätých mučeníkov totality. Prečo ich potrebujeme?

Ako malý národ máme blízko k tomu, že sa vo svete stratíme, že zabudneme na svoju identitu alebo sa dáme prevalcovať rôznymi myšlienkovými prúdmi. Hoci máme množstvo skvelých odborníkov, umelcov, športovcov či vedcov, predsa len nie sme tí, čo píšu svetové dejiny. No práve to, čo je pred svetom slabé, neurodzené a čím svet pohŕda, to si vyvolil Boh. Pripomínal to aj sv. Ján Pavol II. či pápež František pri svojich apoštolských návštevách Slovenska. Máme dôležitú úlohu v srdci Európy. Máme súčasnému svetu pripomínať to, na čo sa zabúda, čo sa zosmiešňuje či napáda. Títo novodobí hrdinovia našich dejín, naši svätí a blahoslavení, sú aj pre nás svedkami toho, že sa oplatí zachovať si ľudskú, kresťanskú i národnú hrdosť, či skôr dôstojnosť. Že hodnoty ako nezištnosť, odpustenie, vytrvalá práca či slušnosť sú predpokladom na lepšiu kvalitu života pre nás všetkých. Oni svojím utrpením menili tento svet k lepšiemu, no teraz môžu ešte viac. Orodovať za nás z neba a pomáhať nám naplniť náš život. Nie na úkor druhých, ale s druhými a pre druhých.