Veríme v silu lásky, nie v lásku k moci

„Je smutné, že strácame toľko nevinných ľudí. Vieme predsa, že si aj tak lídri nakoniec spolu sadnú,“ hovorí otec SIMON KHOURY, kňaz z Kány Galilejskej. Rozprávame sa s ním o konflikte vo Svätej zemi, ktorý si za rok vyžiadal vyše 29 600 životov.
Martina Halúsková 29.09.2024
Veríme v silu lásky, nie v lásku k moci

SIMON KHOURY je izraelský melchitsko-katolícky kňaz pôsobiaci v Káne Galilejskej, pôvodom Arab. Snímka: Erika Litváková

Ako vyzerá život kresťanov v Izraeli?

Veríme v mier a veríme v Boha, pretože Boh je láska. A my ako kresťania by sme mali byť nástrojmi mieru. Ako Cirkev by sme mali byť nástrojom mieru, kde sa ľudia stretávajú, sadnú si spolu a rozprávajú sa. Prečo sa tí, ktorí sú pri moci, tiež teraz nestretnú, nesadnú si a neuzavrú mier? Je smutné, že strácame toľko nevinných ľudí. Vieme predsa, že si aj tak lídri nakoniec spolu sadnú, takže by to mali urobiť čím skôr. Pretože vojna nemá nijakých víťazov, iba porazených.

Ako miestni ľudia zvládajú súčasnú situáciu?

Strácame ľudské bytosti, ekonomika ide dole, veľa ľudí nemá peniaze alebo prichádza o prácu. Vojna ničí ekonomiku. Z trhu zmizli mnohé produkty, napríklad pomaranče, pretože je nebezpečné ich zbierať. Niektoré farmy sú v zlej situácii. Iba nedávno som stretol jednu židovku, ktorej manžel má farmu. Povedal, že pre vojnu to nemá nijakú budúcnosť. Vojna trvá už takmer rok, siedmy október sa blíži. Už takmer rok ľudia každý deň vidia zabíjanie, sledujú správy a pomaly z toho všetkého strácajú rozum. Mnohí užívajú lieky na upokojenie nervov. Sú to stovky, možno tisíce ľudí. Niektorí ľudia už napätú situáciu nezvládajú. Stále dúfame, že lídri pristanú na výmenu, že sa rukojemníci z Gazy budú môcť vrátiť späť. Rovnako tak palestínski väzni, rukojemníci v Izraeli, ktorí sú míle od svojich domovov. Znamenalo by to začiatok mieru.

Vstupuje do riešenia situácie miestna cirkev?

Cirkev pomáha. Mnoho rodín v Gaze, ktoré nie sú kresťanské, sa prichádza ukryť do našich kostolov. Mnohí prišli o domovy pri bombardovaní, obeťami boli aj kresťania. Cirkev sa snaží pomôcť poskytnutím elektriny, jedla, oblečenia a ochrany. My v Káne sme Palestínčania, ale tiež sme izraelskí občania. Veríme v silu lásky, nie v lásku k moci. Veríme v mier. Stretávame sa a rozprávame sa. Sám som v kontakte s Arabmi, Palestínčanmi, Židmi a Izraelitmi. Všetci boli veľmi ohúrení, keď som hovoril o láske a o tom, ako nemáme medzi sebou bojovať a že nevyznávame násilie. Jeden z nich povedal: vau, pozrite na kresťanov, ako veria v lásku. Ježiš nás učí, aby sme nemilovali pomstu, ale aby sme odpúšťali. Práve preto sme silní. Preto sa musíme veľa učiť od nášho Pána. Práve preto Cirkev prežila až doteraz.

Prežije vo Svätej zemi aj naďalej?

Netreba zabúdať na to, že kresťania sú vo Svätej zemi menšinou uprostred menšiny. Ja som občan Izraela, ale nie som žid. Pochádzam z Palestíny, som Arab, ale nie som moslim. Som kresťan katolík byzantského obradu. Vo Svätej zemi sú korene stromu kresťanstva. A vy všetci vo svete ste vetvy. Aj keby všetky vetvy uschli, ale korene by ostali, tento strom, ktorým je Cirkev, opäť narastie. Ak však my, korene tohto viniča, umrieme, všetky vetvičky na svete budú v nebezpečenstve. Zodpovednosť každého kresťana je chrániť Cirkev. Je tiež zodpovednosťou cirkevných lídrov v Izraeli, aby sa o nás starali. Aby boli Cirkvou, ktorá objíma svojich synov a nie ktorá ich prehliada.

Je vojenské napätie skúškou viery kresťanov v Izraeli?

Kresťania sú tu silní. Nemajú pochybnosti o svojich modlitbách. Možno majú pochybnosti o cirkevných lídroch, ktorí sa o nich dostatočne nestarajú. Veľa kresťanov emigruje, nielen zo Svätej zeme, ale z celého Stredného východu. Mnohí utekajú, pretože tu nemajú nijakú nádej. Snažíme sa ich presvedčiť o tom, že život je boj. Musíme byť silní a nesmieme sa vzdať. Táto búrka prehrmí. Pokúšame sa im pomôcť, aby mohli ostať, dať im nádej a vieru. No vidíme, že stále mnohí opúšťajú svoje domovy a chcú odtiaľto utiecť.

Čo radíte tým, ktorí sa cítia bezmocní?

Niesť kríž. Chcieť bojovať spolu s Ježišom. Nemôžeme sa dostať k  vzkrieseniu, ak neprejdeme Veľkým piatkom. Kríž však nie je cieľom nášho života. Cieľom je vzkriesenie. No kto chce byť vzkriesený, musí niesť kríž. Medzi krížom a láskou je veľká spojitosť. Ten, ktorý miluje, musí očakávať, že bude trpieť. Niekedy nedostaneme naspäť to, čo dávame. Niekedy sa k nám ľudia nesprávajú tak, ako sa snažíme správať my k nim. Ale to je život! To sa stalo Ježišovi a to isté sa deje aj nám, takže musíme vytrvať. V našich útočištiach máme veľkú zodpovednosť: musíme hovoriť o  Biblii, Ježišovi, láske a mieri.

Mnohé rodiny stratili pri konflikte blízkych. Dá sa im napriek pokračujúcej vojne poskytnúť nejakú útechu?

Vojna nerozlišuje, či ste mladí, starí, kresťan alebo moslim. Poznal som mladého muža, ktorý študoval v  Bratislave. Volal sa Mikhael Sama. Bol to anjel. Prišiel sem na návštevu, a keď bol v aute, spadla naňho bomba. Mal iba 27 rokov. Keď som išiel do nemocnice pomodliť sa pri ňom, bol v kóme a vo veľmi vážnom stave. Doktori povedali, že zomrie. Daroval však orgány a zachránil tak šiestich ľudí. Bola to nesmierne náročná a smutná situácia. Na počesť štyridsiatich dní od jeho smrti sme 21. septembra zaňho slúžili svätú omšu. Prišla i jeho matka. Vždy nosievala so sebou ruženec, s ktorým sa modlila spolu so svojimi synmi a svojím manželom. Tento ruženec uložila do rakvy svojho syna. Keď som pozoroval túto matku na pohrebe, videl som ju ako nebeskú Matku, ktorá stojí vedľa kríža a pozerá sa na svojho Syna. Povedal som jej, že mi pripomína Pannu Máriu, Matku Ježiša, ktorá sleduje svojho Syna na kríži, po ktorom však príde vzkriesenie. Po pohrebe prichádzali ľudia vysloviť rodine úprimnú sústrasť. Bola to však rodina, ktorá poskytovala ostatným útechu. Dala im príklad. To, kým sme, dokážeme v tých najnáročnejších časoch. A  oni dokázali, že sú veľmi silne veriaci kresťania.

Čo podľa vás ukončí vojnu?

Keď sa tak lídri rozhodnú. Z veľkej časti je to o ich egu. Ľudia a krajiny sa totiž vďaka vojne stávajú slávnymi po celom svete. Niektorí tak chcú ukázať, akí sú mocní. Mená ľudí, o ktorých nás učí história, sú napísané krvou tých, ktorých zabili. História nepíše o tých, ktorí boli dobrí. Je to smutné a dúfam, že sa to zmení. Dúfam, že história bude písaná láskou, inšpiráciou, solidaritou a slobodou. Nie krvou. Pretože boj volá po boji. A krv volá po krvi.

Prečo sa podľa vás deje toľko zla práve vo Svätej zemi?

Prečo sa Boh rozhodol poslať svojho Syna do môjho kraja, do mojej Galiley, do môjho Nazareta? Prečo si vybral ženu z nás, z Galiley, ženu z našich žien? Prečo si to tu vybral? Prečo si nevybral Slovensko, Ameriku alebo Austráliu? Niektoré veci nepotrebujú svoje prečo. Nie každá vec má svoje prečo. Niektoré veci sa proste dejú, pretože to tak Boh chce. A keď to Boh chce, tak sa to stane. Ale Boh chce iba dobré veci a dal nám slobodu. Keď stvoril svet, všade bola tma a on stvoril svetlo. Ale neurobil celý deň takým. Svetlo oddelil od tmy. Prečo to tak urobil? Myslím si, že nám chcel dať na výber. Máte svetlo a máte temnotu. Vyberte si. Čo chcete? Kadiaľ chcete kráčať?

Zažívate v Izraeli aj nejaké svetlé momenty?

Keď slúžim svätú omšu. Vtedy cítim prítomnosť Boha. Viem, že na tom bude nakoniec záležať. Všetko materiálne sa skončí, ale moje modlitby, slávenie svätej omše – to mi prináša nádej. Keď vidím, že do kostola chodia rodiny, matky, otcovia, deti, vtedy viem, že by som nemal stratiť nádej.

Je kostol vždy plný?

Keď som prišiel do súčasnej farnosti, nezvyklo chodiť do kostola veľa ľudí. Na chráme boli potrebné veľké opravy, zvnútra aj zvonka. Mám veľmi rád Slovensko, a tak som pre okná chrámu vybral farby slovenskej vlajky. Všetko som pripravil a potom som začal volať všetkých zo Svätej zeme: moslimov, židov, kresťanov, všetkých! Všetci sú to moji synovia a so všetkými som v kontakte. Pokúšam sa vytvárať dobré väzby medzi rodinami. Máme totiž politickú vojnu, ale máme aj vojnu vnútri v spoločnosti, čo je veľmi nebezpečné.

Aj na základe súčasnej situácie vo Svätej zemi máte odkaz pre Slovákov?

V prvom rade by som rád povedal, že mám Slovensko naozaj veľmi rád. Milujem váš národ a celú vašu krásnu krajinu. Dúfam, že mnohých z vás v budúcnosti uvidím v mojej krajine a prídete ma navštíviť. Buďte zjednotení a milujte jeden druhého. Nerobte naše chyby. Vždy buďte zjednotení, pretože vtedy ste silní, silnejší než akákoľvek búrka. Buďte zjednotení a modlite sa jeden za druhého. A modlite sa aj za nás, pretože vaše modlitby veľmi potrebujeme. My sa tu za vás tiež budeme modliť. Nech vás Boh všetkých žehná!