Viera dáva smerovanie životu aj tvorbe

Ako ste sa dostali k výtvarnému umeniu? Kreslili a maľovali ste odmalička?

Áno, maľovala som odmalička, už od škôlky. Práve spomienky na škôlku mi vždy pripomínali, že je vo mne niečo výnimočné, čo potrebuje počuť každý z nás. Počas obedňajšieho spánku, keď iné deti spali, ja som kreslila do detských súťaží.

Kedy si rodičia všimli váš talent?

Som presvedčená, že tak skoro, ako to len milujúci rodič dokáže, ale to neznamená, že moja cesta k umeniu bola priama. Stať sa umelkyňou bolo moje vlastné rozhodnutie a aj snaha.

Zdedili ste po niekom nadanie?

Talent bol v našej rodine vždy, v tom užšom aj širšom zmysle. Myslím si dokonca, že môj talent na kresbu nebol v rodine najväčší, ale túžbu a presvedčenie s ním niečo urobiť som mala jednoznačne najsilnejšiu.

Ste vyštudovaná architektka. Týmto smerom vás to neťahá?

Aj ťahá, aj neťahá. Mám za sebou aj architektonické návrhy, architektúru mám rada a je mi veľmi blízka. Je to technický, ale aj umelecký odbor. Na Slovensku a v Česku sa pomerne často stretávam s očakávaním, že to, čo vyštudujete, budete aj robiť. Živiť sa niečím, čo priamo nevyštudujete, je pre naše končiny stále neštandardné. Hlavne v tom umeleckom svete vnímam takéto dva tábory umelcov.

Študovali ste aj na Biblickej škole v Kalifornii. Ako ste sa tam dostali?

Dostala som sa tam hneď po získaní titulu z architektúry z vlastnej iniciatívy. Ide o certifikovanú biblickú školu, na ktorej sme sa zaoberali výkladom a aplikáciou Biblie, základnou teológiou a cirkevnými dejinami, transformáciou života, používaním darov a aj vysielaním na misie. Konkrétne ja som pôsobila s misijným tímom v Kostarike, kde sme slúžili s miestnym zborom v slumoch. Škola ponúkala tiež rozvoj obdarovaní a talentov – od tanca, písania, spevu až po maľbu a výstavy obrazov. Ak by som sa vtedy nezaľúbila do môjho manžela a  nepriletela po prvom ročníku späť domov, určite by som pokračovala.

Hlavným a najčastejším motívom vašich diel je človek.

Áno, moje obrazy sú primárne zamerané na človeka. Na jeho myšlienky, identitu, emócie, vzťahy, hodnotu, vnútorný dialóg či dialóg s Bohom. Často maľujem časti ľudského tela, prevažne ruky a tvár. Človeka zachytávam v kontexte príbehu, najčastejšie s biblickým motívom. V mojej tvorbe však nájdete aj prírodné motívy, záhradu, ovocie a tiež abstraktné obrazy, ktoré príbehy dotvárajú.

Aké posolstvo vyjadrujete svojimi obrazmi?

Rada odkazujem na dar života a na nádej, ako to bolo v prípade príbehu Krista a Samaritánky. Ale nie je to vždy posolstvo, ktoré je nutné odovzdať. Primárne sa venujem reflexii vnútorných pocitov človeka, dialógu a skúmaniu identít.

Čím vás príbeh Samaritánky oslovil?

Je to môj srdcový príbeh, môžem ho v Jánovom evanjeliu čítať stále znovu, stal sa podkladom viacerých mojich obrazov. Ako hovorí kurátor mojej poslednej výstavy Myšlienky Andrej Botek: „Je to o Bohu a človeku. Je to o reálnej nádeji aj v neočakávaných situáciách. Stretnutie, ktoré nemalo nastať. Kristus nemal čo robiť v samárskej dedine, žena nemala ísť v poludňajší čas k studni, šla tam v neobvyklú hodinu, aby ju nik nestretol. Ale práve táto neobvyklá situácia vedie k podstatnému zážitku. Príbeh v podstate poukazuje na voľbu Ježiša nájsť človeka, nájsť ho aj v jeho osamelosti, izolácii, jeho výčitkách.“

Čo pre vás znamená viera?

Viera je pre mňa niečo, čo netreba skrývať. Či ide o kresťanskú vieru, alebo iné náboženstvo, v dnešnej spoločnosti je veľmi potrebné priznať to, čomu verím, hovoriť o tom. Ja verím v Boha a jeho Syna Ježiša. Viera dáva môjmu životu smerovanie. Vyrastala som v tradičnej kresťanskej rodine a som vďačná, že ma moji rodičia viedli k Bohu, aj keď som ho osobne spoznala až oveľa neskôr.

Tvoríte aj vopred na objednávku alebo spontánne, pocitovo?

Nie som typ umelca, ktorý tvorí spontánne či pocitovo. Hovorím to preto, lebo umelci sú obvykle takí. Ale keďže som vyštudovaná architektka, v tomto som asi presný opak – tvorím aj vtedy, keď to necítim a keď sa mi nechce. Netvorím primárne na objednávky, ale som im otvorená. Ak sú dobré podmienky, idem do toho.

Pracujete veľa s kontrastom bielej, hnedej či oranžovej farby. Prečo práve s nimi?

Páčia sa mi farby zeme, kôry stromu, odtiene pleti. Mahagónová – červenohnedá farba je moja obľúbená alebo Burnt Umber či Burnt Sienna. Oranžová je farba detstva. Biela je zasa silne symbolická.

Kto alebo čo je pre vás pevným bodom v živote?

Uvažovať o niekom alebo o niečom ako o pevnom bode nie je pre mňa jednoduché, keďže všetko tu na zemi považujem za dočasné. Či je Boh pre mňa pevný bod, sa ukazuje v skúškach. A pevný bod, ktorý mi dal Boh v každodennom živote, je môj manžel Jozef. Žili sme spolu v piatich krajinách, prekonali mnoho výziev. Je to človek, na ktorého sa môžem spoľahnúť. Ale naučila som sa aj takú vec, že pevným bodom pre seba som si ja sama. Za svoj život mám veľkú zodpovednosť, aj za to, čo cítim a žijem. Samozrejme, pýtať si pomoc od druhých, keď ju potrebujeme, je správne.

Manžel je jadrový fyzik, ako to ide dohromady s umeleckou dušou?

Ide to dohromady skvelo (úsmev). Nás vlastne spojilo práve umenie. Zoznámili sme sa cez rodinu, priateľov a spoločné akcie. Boli to sympatie na prvý pohľad a láska, ktorej sa nedalo ubrániť.

Čo pre vás znamená rodina? Túžite po väčšej, ako máte teraz?

Rodina pre mňa znamená tím s poslaním. V našej rodine veríme jeden v druhého a navzájom si pomáhame stať sa tým, kým sa máme stať. Máme jedného syna. Sme otvorení aj ďalším členom, ale najbližšie ostávame v tejto zostave.

Aký je váš syn Jozef? Podobá sa na vás?

Jozef bude mať v decembri tri roky. Veľmi som chcela mať dieťa narodené v decembri a neplánovane to vyšlo. Narodil sa v belgickom meste Leuven, kde sme vtedy žili. Podobá sa na môjho manžela, doslova. Dostal po ňom aj meno. Často si hovoríme, že náš syn má po mne iba prsty na nohách, lebo nič iné sme zatiaľ neobjavili. Azda sa to prejaví neskôr v talentoch. Na mňa sa podobal prvých päť dní a potom sa začal meniť.

O chvíľu sú tu Vianoce. Na čo sa najviac tešíte?

V decembri oslavujem narodeniny ja, môj syn a aj Pán Ježiš. Je to krásny sviatok a ja si ho naozaj užívam. Mam rada tradície, no tiež hľadám kreatívnu cestu, ako sa odpútať od tých, ktoré mi nedávajú až taký hlboký zmysel. Vianoce najradšej prežívam v kruhu rodiny a priateľov a na tento čas sa aj najviac teším. Milujem atmosféru okolo Vianoc, kreatívne stromčeky, červeno-zelené dekorácie, vianočné svetlá a koledy. Nevadí mi ani predvianočný zhon, patrí to k tomu. Keď sa mal môj syn Jožko narodiť, vianočný stromček som mala postavený presne 1. októbra. Keby sa náhodou počas tehotenstva čokoľvek stalo, aby bol stromček nachystaný. Teším sa, keď ho budem tento rok zdobiť so synom. Vianoce strávime v Česku, ale zastavíme sa aj na Slovensku.

Čím prekvapíte svojich blízkych?

Nemôžem to tu povedať, lebo moji najbližší to predsa budú čítať(smiech). Rada by som ich obdarovala takými darmi, ktoré odkazujú na oslávenca. A tým je Pán Ježiš. Preto som pripravila aj vianočnú edíciu – sériu printov mojich obrazov, ktoré odkazujú na Krista a určite budú skvelým darom aj pre vás a pre vašich blízkych.

Aké darčeky potešia vás?

Mám veľmi rada dary. Môj najkrajší vianočný dar je, samozrejme, môj syn Jožko, ktorý sa narodil krátko pred Vianocami. Je pre nás darom od Boha. Od rodiny a priateľov mám rada také dary, ktoré môžeme zjesť alebo vypiť ešte v ten daný vianočný večer spolu.

Ste aj domáca pani, rada varíte a pečiete?

Môžem úprimne povedať, že to nie je niečo, čo si veľmi užívam. Viem uvariť aj upiecť, no aj v kuchyni zvyknem maľovať – užívam si servírovanie jedla a stola. To mi ide lepšie.

Máte obľúbené vianočné jedlo?

Jednoznačne je to vianočná kapustnica. A  koláče. Linecké kolieska, medvedie kakaové labky, orechové a makové záviny. Ale vybrala by som si z akejkoľvek vianočnej ponuky koláčikov. Ocením všetko!

Momentálne žijete v Česku, neplánujete sa vrátiť natrvalo na Slovensko?

V blízkosti Prahy žijeme kvôli práci môjho manžela a nášmu uplatneniu. Páči sa mi tam žiť, na Slovensko však dochádzam každý mesiac.

Na čom práve pracujete, čo chystáte najbližšie?

Posledné dni som pracovala na kampani na podporu vydania knihy Balón spolu s mojou dobrou priateľkou a autorkou príbehu Katarínou Varsikovou. Je to pekný projekt, ktorý bude v najbližších dňoch spustený a zdieľaný na sociálnych sieťach. Verím, že poteší.