Veľký teológ, ktorý mal zmysel pre humor

V roku 1939 vstúpil Tomáš Špidlík k jezuitom. Prečo sa rozhodol pre rehoľný život v Spoločnosti Ježišovej?
Vstup k jezuitom pripisoval Božej prozreteľnosti. Keď 17. novembra 1939 gestapo vtrhlo na Sušilové vysokoškolské internáty v Brne, bol zázračne zachránený pred popravou či deportáciou do koncentračného tábora. Na univerzite sa stretol s jedným bývalým novicom. Ten o jezuitoch hovoril tak, že v Tomášovi Špidlíkovi prebudil záujem o tento rád. Keď sa novicovi zveril so svojím záujmom, nadšene ho podporil. To v spojení s udalosťami hrôz nemeckej okupácie viedlo k rozhodnutiu týkajúcemu sa jeho povolania.

Je to podobný životný príbeh, aký v čase druhej svetovej vojny prežíval Karol Wojtyła, ktorý najskôr študoval polonistiku na univerzite, podobne ako otec Špidlík českú literatúru a latinčinu. O niečo mladší Joseph Ratzinger našiel svoje kňazské povolanie tiež v čase vojnových hrôz. Keď sa jezuiti otca Špidlíka pýtali, prečo chce vstúpiť do rádu, odpovedal: „Chcem formovať mladých ľudí a pracovať pre jednotu Cirkvi.“ Boh jeho túžbu naplnil. Jeho základným postojom k životu v Spoločnosti Ježišovej bola napriek všetkým zvratom vďačnosť za toto povolanie.

Pred nástupom totality odišiel na štúdiá do Holandska a Talianska. Potom sa dlho nemohol vrátiť do Československa. Ako prežíval toto odlúčenie? Mal nejaký kontakt s domovom?
V cudzine sa človek narodí, alebo „prirodí“. Už po kňazskej vysviacke 22. augusta 1949 vedel, že sa nebude môcť vrátiť. Do rodných Boskovíc sa nakrátko pozrel až v roku 1968, potom až po roku 1989. Len zázrakom ho v roku 1964 mohla v Ríme navštíviť jeho mamička. Keď o dva roky neskôr zomrela, nemohol prísť ani na pohreb. Skončil by vo väzení, pretože bol v hľadáčiku štátnej polície. So svojimi najbližšími príležitostne udržiaval skromnú korešpondenciu, väčšinou posielal iba pohľadnice z ciest či priania k sviatkom.

Ako sa snažil pomáhať ľuďom za železnou oponou?
Nie je tajomstvom, že aj jeho zásluhou boli v rímskych úradoch dobre informovaní o situácii vo vtedajšom Československu. Jeho správy, ktoré som mal možnosť čítať, ukazujú hĺbku a zasvätenosť informácií, ktoré sa vďaka Tomášovi Špidlíkovi za hranice dostávali. Cesty to boli rozmanité a vďaka diskrétnosti aj doposiaľ nie presne zmapované.

Typickým pre neho bolo to, že videl českú kultúru a náboženský život vo väčších súvislostiach. Preto ich vedel veľmi dobre pomenovať a mnohé jeho postrehy sa odrazili aj v zmene postoja Vatikánu k celej strednej a východnej Európe za pontifikátu sv. Jána Pavla II. V Ríme bol skutočne hlasom tých, ktorých železná opona umlčiavala. Ale i jeho pravidelné piatkové relácie vo Vatikánskom rozhlase boli plné povzbudenia pre ľudí za železnou oponou.

Totalitný režim mu zobral z tváre jeho typický úsmev, keď ŠtB zinscenovanou samovraždou zabila jeho synovca. Ako sa s tým vyrovnával?
Bezpochyby bol hlboko zasiahnutý a otrasený. Nebol naivný, vedel veľmi dobre, o čo tajnej polícii išlo a čo bolo v hre. Svojho prasynovca Pavla Švandu poznal osobne len veľmi krátko, ale slovo, ktoré do neho zasial počas tých niekoľko málo hodín, keď sa stretli v Alpách, padlo na úrodnú pôdu. Spoznal, že so svojím prasynovcom sa nezhoduje v niektorých názoroch, ale tiež si všimol, že majú veľa spoločných postojov.

Tomáš Špidlík v svojej spomienke uvádza jeho jednu zaujímavú vetu. Na otázku, prečo sa mu viac pozdávajú veriaci a nie ich neomylné formuly viery, odpovedal: „Pretože zrejme vidia viac, ako som schopný vidieť ja.“ Túžba vidieť vierou bola tým semienkom zasiatym do duše mladého študenta architektúry. A Špidlíkovo svedectvo bolo plné múdrej dôvery vo večný život: „Je mi ľúto národa, ktorý sa pripravil o niekoho, kto by dorástol do veľkého mysliteľa a pravdepodobne umelca. Ale on svojou smrťou dorástol do Božieho človeka, a to musím oceniť práve ja.“

Počas pôsobenia v Ríme vystupoval vo Vatikánskom rozhlase. Akým témam sa venoval?
Tomáš Špidlík bol mužom Druhého vatikánskeho koncilu, pretože veľmi dobre poznal ťažkosti života Cirkvi 20. storočia. Preto širokému okruhu poslucháčov, kňazom i laikom približoval všetko, čo by napomáhalo rastu pravého zmýšľaného cítenia s Cirkvou. Bol duchovným otcom, preto predkladal zdravú a hutnú duchovnú stravu z pokladov Cirkvi Západu i Východu.

Falošné klišé vedel odhaľovať aj tak, že sa i na veľmi delikátne témy dokázal pozrieť s odstupom a nadhľadom. Bol známy i svojím zmyslom pre humor, ktorým nikdy nezraňoval. Jeho zdanlivá ľahkosť v objasňovaní vyrastala z toho, že nikdy nepodceňoval dôkladnú a solídnu znalosť. Prepojenie spletitých teologických tém s ťažkosťami, ktoré prežíva v srdci človek alebo celé spoločenstvo veriacich, je nutnou podmienkou teológie každého pastiera.

Od roku 1951 bol tiež špirituálom v Pápežskom kolégiu sv. Jana Nepomuckého, kde pôsobil 38 rokov. Ako ho vnímali bohoslovci?
Pre bohoslovcov predstavoval dobrého spovedníka a duchovného radcu. Ľudí zdravo nenechával na pokoji, a tým ich zmýšľanie podnecoval k väčšej hĺbke. Polovičatosť a polovzdelanosť boli podľa neho veľmi nebezpečné.

Podľa mňa je humor prirodzenou ochranou pred všetkými druhmi fanatizmu. Prečo totalitné režimy a niektorí narcistickí politici neznášajú humor? Pretože považujú za absolútne niečo, čo je iba relatívne, čiastočné.

Tomáš Špidlík

V svojej vedeckej činnosti sa zameriaval na spiritualitu kresťanského Východu. Kde sa zrodila jeho náklonnosť k tejto vetve kresťanstva?
Kolískou bol isto Velehrad. Mnoho českých a slovenských jezuitov sa angažovalo vo Velehradskom hnutí, ktoré neskôr prerástlo v hnutie ekumenické. Bola to však celá atmosféra Pápežského východného inštitútu, kde otec Špidlík našiel výborného učiteľa východnej spirituality. Irénée Hausherr, francúzsky jezuita, položil základy tejto novej disciplíny, ktorú otec Špidlík geniálne rozvinul v úplne novom prístupe. Zanechal polemickú metódu a tabuľku. Položil si jednoduchú otázku: Čo môže byť pre náš západný či latinský svet obohacujúce? Vždy vnímal jednotu toho, čo Boh koná v tomto svete, s tým, že na túto jednotu nemusíme pozerať ako na jednotvárnosť, ale ako na obohacujúcu rôznosť.

V čom videl bohatstvo východného kresťanstva?
Existujúce rozdielnosti pomáhajú primeranejšie a lepšie osvetliť celok. Východná tradícia sa nesie v duchu známeho úslovia: „Kto je teológom, ten sa modlí; a kto sa modlí, ten je teológom.“ Nestačia iba špekulácie; keď chýba náboženské cítenie, je zrejmé, že niečo nie je v poriadku. Východ však nie je emocionálny, ukazuje na dôležitosť očisťovania zmyslov, ktoré sa majú stávať duchovnými. Kto je poslucháčom slova (Západ), musí sa učiť dosvedčovať vieru obrazom (Východ). Nepýtame sa len, čo z toho plynie, ale tiež aký to má význam. Je dôležité rásť v poznaní, rovnako ako rásť v úcte k tajomstvu, ktoré sa nám ešte len odhaľuje.

Jeho diela o východnej spiritualite mali na Východe ohlas aj v arabských krajinách. Je pravda, že na vydanie prekladu jeho knihy dal v Iraku súhlas Saddám Husajn?
Áno, bola to jeho kniha o modlitbe. Vo vláde Saddáma Husajna boli aj kresťania, ktorí považovali americkú intervenciu proti nemu za veľmi nešťastnú. Navyše na Pápežskom východnom inštitúte študovali aj študenti Chaldejskej katolíckej cirkvi.

Hovoril tiež, že slovanská spiritualita má zvláštny ráz dôležitý pre dnešný svet. V čom videl jej výnimočnosť?
Dlhú dobu pretrvával vo vedeckých kruhoch predsudok, že teológia slovanských národov je druhoradá. Spiritualitu Slovanov neobjasňoval z hľadiska jej výnimočnosti, ale ukazoval na dôrazy, ktoré obsahuje. Uchovávala vernosť biblickému poňatiu ducha v bezprostrednom spojení s Duchom Svätým. To viedlo k inému pohľadu na človeka. Dôležitá je osoba (jedinečnosť) a srdce (intimita). Je to Duch Svätý, ktorý zaručuje jednotu rôznych spiritualít.

Táto prítomnosť Ducha vedie k postupnému zbožšteniu ľudskej bytosti, takže život rôznych kultúr a národov nachádza svoje miesto a zmysel v Kristovom tele. Tým sa zároveň prekonáva nebezpečenstvo vidieť zmysel ľudského života v rôznych podobách pozemského putovania. Spiritualita kresťanského Východu v sebe uchováva tajomstvo nového človeka, totiž že veľkonočné tajomstvo otvára dovŕšenie všetkých pozemských skutočností.

Bol jedným zo zakladateľov známeho Centra Aletti, ktoré má svoju pobočku i v Olomouci. V čom videl dôležitosť umenia v spiritualite?
Centrum E. Aletti v Ríme založila Spoločnosť Ježišova, ktorá túto úlohu zverila slovinskému jezuitovi otcovi Markovi Ivanovi Rupnikovi. Kým vstúpil do Spoločnosti Ježišovej, študoval výtvarné umenie, maľbu. V otcovi Špidlíkovi našiel učiteľa, pod ktorého vedením rozvinul teológiu krásy, obľúbenú Špidlíkovu tému.

Krása ako umenie vidieť jedno v druhom – to viedlo bezprostredne k založeniu ateliéru duchovného umenia známeho po celom svete. Schopnosť prepájať umenie s liturgiou a katechézou tesne súvisí s tým, čo môžeme chápať ako duchovné dedičstvo otca Špidlíka. V Olomouci inicioval založenie Centra Aletti sám Tomáš Špidlík z podnetu vtedajšieho provinciála Jozefa Čupru a generálneho predstaveného Hansa-Petra Kolvenbacha. Téma umenia je aktuálna aj pre nás, ale nie výhradne. Vždy je dôležitá spätosť so životom ľudí a živým evanjeliom ako Slovom zmŕtvychvstalého Krista medzi nami.

Aký mal vzťah k umeniu? Venoval sa nejakej umeleckej činnosti?
Venoval sa hre na husle, ale taký dobrý huslista ako Sherlock Holmes asi nebol. Otec Špidlík bol vynikajúcim interpretom umenia – sochárstva, malieb, filmu a predovšetkým ikon. Jeho schopnosť čítať v umeleckom diele súvisela s nadaním – istým vštepeným darom – čítať v srdciach. Tu nachádzal prameň umeleckej inšpirácie, ktorá je človeku daná ako záväzok služby pre príchod budúceho veku. Umenie je v jeho poňatí pozvaním človeka pripravovať to, čo ani ľudské oko nevidelo a ľudské ucho nepočulo. Čo je duchovné nie svojimi témami, ale spôsobom, ako môže nebeská liturgia zostupovať do pozemského života a ako náš pozemský život môže vystupovať hore a byť už teraz súčasťou nebeskej liturgie.

Mnohí oceňovali jeho schopnosť vysvetľovať zložité otázky ľudským jazykom, aby myšlienky boli komunikatívne. Akým spôsobom sa o to snažil?
Je to zrejme stará jezuitská zásada: K druhému pristupuj jeho oknami, aby mohol vyjsť tvojimi dverami. Svoju komunikáciu však predovšetkým opieral o Ježišovu modlitbu, teda modlitbu Ducha, ktorý sa modlí v srdciach. A komunikácia bola taká priezračná tým, že Duch v jeho srdci hľadal Ducha v srdciach druhých. A len Duch otvára srdce spôsobom, ktorý človek pred nami vníma ako oslobodenie, a rast svojej slobody zasa ako priľnutie k láske.

V priateľských vzťahoch bol vždy veľmi taktný a nenápadný. Stretnutie preňho predstavovalo darovanú možnosť pomôcť druhému rásť.

V komunikácii sa usiloval o spontánnosť i humor. Bol to jeho štýl vytvárania priateľstiev?
Priateľstvo je veľmi vážna vec, je na rovni manželstva, rehoľných sľubov alebo kňazských záväzkov. Sme priatelia v Pánovi, to znamená, že horiace Srdce Krista nám umožňuje vstup do života druhých. Je to tiež veľká pedagogická zručnosť. V priateľských vzťahoch bol vždy veľmi taktný a nenápadný. Stretnutie preňho predstavovalo darovanú možnosť pomôcť druhému rásť. Preto ho mnohí považovali za priateľa.

Hovoril, že humor je liekom proti všetkým herézam. Vedeli by ste to vysvetliť?
Podstata herézy v prvom rade nespočíva v omyle, ale na lipnutí, tvrdohlavosti a zatvrdnutosti. Láskavé a úsmev podnecujúce slovo lieči tým, že dáva možnosť človeku pozrieť sa na vec z iného zorného uhla. A táto možnosť je osviežujúca a lieči z bludov, ktoré stoja na tvrdosti srdca.

V roku 2003 bol ako nebiskup vymenovaný za kardinála. Prekvapilo ho to?
Už v prednáškach na túto tému vtipkoval. Uvádzal túto možnosť ako príklad pokušenia, ktorému nie je zase také ťažké brániť sa. Bol verný Petrovmu nástupcovi, preto si vyprosil od neho milosť, aby jeho menovanie za kardinála nebolo spojené s biskupským svätením, ktoré by prinieslo mnohé iné povinnosti. Svojej úlohe kardinála rozumel ako inej, jemu zverenej službe, ku ktorej sa postavil zodpovedne a s veľkou vážnosťou i nadhľadom. Cirkevné prostredie poznal veľmi dobre nato, aby pripisoval nadmerný význam svojej vlastnej osobe, aj keď vymenovanie za kardinála a úrad s tým spojený je úplne niečím mimoriadnym. Tomáš Špidlík však vždy zostal skrytý a neokázalý.

Čomu sa venoval v posledných rokoch života? Aké mal koníčky?
Záver života Tomáša Špidlíka bol naplnený dokončením jeho spisovateľskej dráhy. Posledná kniha, ktorú dokončil, sa týkala kresťanského povolania. Je to kniha, na ktorej mu veľmi záležalo. Podtitul znel Niekoľko užitočných rád. Jeho húževnatosť a vitalita boli obdivuhodné. Jeho dvere boli vždy otvorené tým, ktorí hľadali svätú spoveď, duchovné vedenie či rozhovor. Neopomenul príležitosť na cestovanie, bol neúnavný v poznávaní nových vecí. Mnoho času venoval prechádzkam. Miloval hory i more. Obľuboval vyprážané kalamáre a červené víno, azda preto, že sú symbolom života, ktorý sa rodí z vody a zo zeme.

Pritom všetkom sa stal mužom čakajúcim na Pána. Jeho posledné slová sú uchovávané ako jeho svedectvo: „Celý život som hľadal Ježišovu tvár a teraz som šťastný a pokojný, pretože odchádzam, aby som ho uvidel.“ Sám seba vždy označoval za pútnika. Pri spätnom pohľade na život bol vždy presvedčený o tom, že jeho životná cesta bola tá, ktorú mal prejsť. Preto je na jeho náhrobku za hlavným oltárom velehradskej baziliky napísané: „Všetko, čo žijeme s láskou, prechádza s Kristom do vzkriesenia.“ A s tým súvisiace: „Večnosť vytvárajú vzťahy, ktoré sa nekončia.“