Spolu s biskupmi vo Večnom meste

Vatikán je otvorený pre každého, no svoje brány si stráži. Príslušníci policajného zboru, vojenského oddielu a legendárnej Švajčiarskej gardy v znamenitých uniformách verne ochraňovali im zverené miesta. Aby sme prispeli k bezproblémovému fungovaniu tohto veľkolepého miesta, najprv sme si vyzdvihli novinárske preukazy.

Smerovali sme na Via della Conciliazione – dlhú, širokú ulicu, ktorá sa ťahá tesne za hranicou Vatikánskeho mestského štátu. Na starodávnych budovách viseli vlajky, medzi ktorými sme zazreli aj našu trikolóru s dvojkrížom. V dave ľudí sme rozpoznali známe tváre.

Naše prvé stretnutie s biskupmi nebolo plánované. Prijali sme pozvanie na krátku besedu do Slovenského historického ústavu v Ríme. Tak sa pre nás začala púť ad limina. Riaditeľ Daniel Černý priblížil históriu miesta. Budova slúžila ako súkromný byt kardinála Jozefa Tomka. Nachádzajú sa v nej predmety, ktoré mu patrili, a tak si mohli návštevníci pripomenúť jeho príbeh.

K HROBOM APOŠTOLOV

Prameňom, za ktorým biskupi spolu s pútnikmi do Ríma prišli, boli sväté omše v pápežských bazilikách. Na kolenách v nich nachádzali pokoj, istotu a v modlitbách spolupatričnosť. Medzi starodávnymi múrmi bazilík zneli tóny slovenských piesní.

Pútnici zo Slovenska v ľudových krojoch.

Slováci prišli zo všetkých kútov, mnohí v  ľudových krojoch. Povedomé širáky, krpce či stužky tak slúžili v bazilike ako maják. Motorkári z Nitry ukončili svoju cyrilo-metodskú cestu v Bazilike Santa Maria Maggiore. Priniesli so sebou Proglas, preložený do taliančiny, ako dar pre pápeža Františka. Tento dokument je už teraz uložený vo Vatikánskej knižnici.

Na omšu prišli aj Slováci žijúci v Ríme. Stretli sme viacerých študentov, ktorých potešila náhla blízkosť domova. „Veľmi mi chýba slovenská liturgia, krásne slovenské piesne. Tu sú omše počas týždňa väčšinou bez spevu. Bol som veľmi rád, že som si mohol zaspievať z Jednotného katolíckeho spevníka a počuť organ,“ povedal nám Jozef, študent Lateránskej univerzity z Levíc.

NA SLÁVU BOŽIU

V rozhovoroch s pútnikmi sme sa dozvedeli, že veľkoleposť všetkého, čo videli, ich nerušila. „Práve naopak,“ hovorí Janka zo Zuberca. „Po duchovnej stránke je to pre nás oveľa silnejšie.“

Svätá omša v Bazilike sv. Pavla za hradbami.

O význame veľkolepých a honosných chrámov pre kresťanstvo nám porozprával kňaz, ktorý v Taliansku vyučuje v seminári. „Takéto skvosty nepostaví človek len tak. Urobí to z presvedčenia, že to najdôležitejšie, čo existuje, je zanechať stopu transcendentna a vydať svedectvo o Bohu.“

Toto svedectvo môže oslovovať nielen kresťanov, ale aj neveriacich.

BUĎME APOŠTOLI MIERU

V každej homílii každej svätej omše počúvali veriaci od biskupov slová, ktoré ich nabádali do živej viery.

Biskupi sa modlia pri hrobe apoštola Pavla v Bazilike sv. Pavla za hradbami.

Arcibiskup Jonáš Maxim počas omše v Bazilike Santa Maria Maggiore pripomenul, aby sme v Cirkvi nezabudli na víno, ako sa to stalo v Káne. Všetko to presné a logicky usporiadané sa môže jedného dňa skončiť. Musíme si dať preto pozor, aby naša svadba života, akokoľvek dobre zorganizovaná, nezostala nakoniec bez vína.

František Trstenský v Lateránskej bazilike hovoril o živote Jána Krstiteľa a o tých, ktorí ho nasledovali: „Išli do ohňa, aby počuli hlas volajúceho na púšti.“ Rovnaká výzva však znie aj pre nás, v dnešnom modernom svete. Aj my sa musíme vydať do našej osobnej púšte, aby sme počuli volajúci hlas.

Slová počas záverečnej omše v Bazilike svätého Pavla za hradbami zneli z úst biskupa Františka Rábeka. „Po tejto návšteve sa vraciame do našej vlasti. Je tam veľa krásy a prejavov kresťanskej lásky. Ale, žiaľ, nie je ňou ovplyvnená celá naša vlasť,“ zakončil svoj príhovor. „Ak sa nám nepodarí sprostredkovať doma prijatie tejto lásky, tak sa nemáme na čo tešiť.“

NAPÄTÉ ČAKANIE

V piatok dopoludnia sa na Námestí Pia XII. schádzali novinári zo slovenských katolíckych médií. Čakali na biskupov, ktorí sa mali o deviatej stretnúť so Svätým Otcom. Doba čakania sa však o pár hodín predĺžila a  v  kombinácii s horúčavami bolo cítiť napätú nedočkavosť. Vycítila ju aj vatikánska polícia, ktorá radšej išla niektoré osoby preveriť.

Stretnutie biskupov s médiami po osobnej audiencii u pápeža Františka.

Vtom nám zazvonilo na mobile upozornenie, že sa biskupi rozlúčili s pápežom. Správa zapôsobila ako štartovací pohon. Novinári sa aj s technikou presunuli do stredu námestia a pripravovali sa na príchod biskupov. Všetci boli zvedaví, čo Svätý Otec návšteve povedal.

ŠTYRI ZÁKLADNÉ VECI

Vyjadrenie poskytol predseda KBS Bernard Bober a arcibiskup Jonáš Maxim. „Atmosféra bola veľmi pekná, priateľská a rodinná, som presvedčený, že sme sa všetci cítili ako doma, ako so svojím otcom,“ hovoril arcibiskup Jonáš.

Svätý Otec prijíma od biskupa Judáka preložený Proglas.

Pápež František na stretnutí často citoval zo Svätého písma a povzbudzoval svojich hostí. „Povzbudzoval nás, aby sme boli dobrí pastieri, ktorí idú pred stádom, teda s veriacimi. V momentoch, keď sa niekto stráca, máme vedieť zájsť i dozadu a postarať sa o tých, ktorí nedržia krok s ostatnými.“

Okrem toho biskupom pripomenul štyri základné veci, ktorých by sa mali držať. „Blízky vzťah k Bohu, blízky vzťah k modlitbe, ku kňazom a k veriacim. To je základný postoj, ktorý by mal biskup mať,“ povedal arcibiskup Bober.

LÚČENIE VO VATIKÁNE

Odchod z Večného mesta si už každý zariadil individuálne. Niektorí biskupi sa vydali na Slovensko už v sobotu, iní odlietali až v nedeľu na obed. Tiež sme k nim patrili, preto sme sa ešte v sobotu večer prišli s Vatikánom rozlúčiť. V  jednom okamihu sme z diaľky uvideli svetlo sviečok. Zistili sme, že sa práve skončila modlitba ruženca pri príležitosti sviatku Nepoškvrneného Srdca Panny Márie. A hoci sme si mysleli, že našich biskupov tak skoro pospolu neuvidíme, Pán Boh to zariadil inak – na tomto mieste sme ich stretli ešte raz.

MEDIÁLNE ÚTOČISKO

Vo Večnom meste sme pri našom pobyte spoznali ešte jedno miesto, ktoré chceme spomenúť. Na to miesto sme sa s obľubou vracali a charizma tamojších dobrých ľudí nás vždy znovu oslovovala.

Toto miesto sa nachádza 20 minút pešo od Vatikánu a je ním pútnický dom Velehrad, o ktorého fungovanie sa starajú sestry z rehoľného rádu Spoločenstvo sestier Ježišových. Tak ako pracovníci ostatných médií, aj my sme tento dom kvôli rôznym brífingom a stretnutiam s biskupmi navštevovali každý deň.

Po čase sme ho začali dokonca považovať za mediálne útočisko, schovávali sme sa tu pred vonkajšími horúčavami a popritom pracovali. Rehoľné sestry s nami viedli milé rozhovory, počúvali o našej práci, pomáhali nám orientovať sa v Ríme či ponúkli talianske tiramisu. Vďaka ich otvorenosti sme sa my i ostatní novinári cítili prijatejší a pozitívne to ovplyvnilo našu prácu.