Erb nového prešovského arcibiskupa

Používanie erbov má v Katolíckej cirkvi úctyhodnú tradíciu, ktorá pretrvala dlhé stáročia až do dnešných čias.

Medzi najčastejších a aj najvýznamnejších používateľov erbov patrili a patria arcibiskupi a biskupi.

Erby, s ktorými sa stretávame na mnohých miestach a pamiatkach, sa stali dôležitým prvkom ich identifikácie a reprezentácie.

V minulosti bola veľká časť najvyšších cirkevných hodnostárov zároveň členmi významných šľachtických rodov.

Preto používali dedičné erby, ktoré boli súčasťou ich rodového dedičstva.

V súčasnosti je vznik erbu väčšinou výsledkom spolupráce budúceho majiteľa a heraldika.

Vďaka tomu vzniká úplne nový erb, ktorý môže slúžiť ako médium, cez ktoré vie jeho nositeľ sprostredkovať tým, ktorí sa s erbom stretnú, aj vlastné hodnoty a myšlienky.

Súčasti erbu

Aby vznikol kvalitný a hodnotný erb, je potrebné rešpektovať pomerne prísne pravidlá, ktoré sformovala náuka o erboch – heraldika – už v stredoveku.

Neznamená to však, že by sa podoba erbov nemenila.

Rôzne zmeny prichádzali postupne a týkali sa najmä ich formálnej podoby.

Spočiatku bol erb cirkevného hodnostára veľmi jednoduchý a tvoril ho len štít so znamením.

Postupne boli k takémuto štítu pridávané ďalšie súčasti.

Ich úlohou bolo najmä vyjadriť hodnosť duchovnej osoby v rámci cirkevnej hierarchie.

Takto sa súčasťou erbu kardinála stal červený klobúk so strapcami na šnúrach.

Arcibiskupi zasa dopĺňali erb o latinský procesiový kríž, ktorý našiel miesto za štítom.

Biskupi s obľubou na horný okraj štítu kládli liturgickú pokrývku hlavy – mitru a za štít pastiersku palicu (berlu).

Od 16. storočia môžeme sledovať postupné zjednocovanie heraldických zvyklostí v rámci celej Katolíckej cirkvi.

O tom, že používaniu erbov je venovaná pozornosť aj v súčasnosti, svedčí fakt, že posledná úprava pravidiel používania odznakov hodnosti v erboch klerikov prebehla v podstate nedávno, v roku 1969.

Podľa inštrukcie pápeža Pavla VI. sa mali erby klerikov zjednodušiť.

Ich základom zostal štít s klobúkom, ktorého farba a počet strapcov presne určujú, akú hodnosť majiteľ erbu v rámci cirkevnej hierarchie zastáva.

Patriarchom a arcibiskupom ostal vyhradený dvojramenný a biskupom jednoramenný procesiový kríž.

Táto smernica je záväzná iba pre rímskokatolícky klérus.

Heraldika gréckokatolíckych cirkevných hodnostárov je síce čiastočne prepojená so zvyklosťami v Rímskokatolíckej cirkvi, ale vo viacerých prvkoch je jedinečná.

Súčasťou erbu gréckokatolíckeho arcibiskupa alebo biskupa býva tradične mitra byzantského typu, z ktorej splýva červená, zlato podšitá mantija (plášť), na ktorej je položený štít.

Za mantijou býva zobrazené typické (arci)biskupské žezlo, zakončené hlavicou s hadími hlavami smerujúcimi k sebe.

Spoločné s rímskokatolíckou heraldikou je zobrazenie procesiového kríža.

V našom prostredí sa stretávame s dvoma spôsobmi užívania spomenutých symbolov.

Podľa prvého spôsobu je súčasťou erbu gréckokatolíckeho cirkevného hodnostára aj zelený klobúk so strapcami.

V prípade metropolitov býva v erbe zobrazované aj pálium.

Druhý spôsob stvárnenia erbu preferuje čisto byzantské tradície.

Keďže klobúk a pálium sú symbolmi latinského „západu“ a nie sú typickou súčasťou liturgie a zvyklostí v Gréckokatolíckej cirkvi, v erbe sa nenachádzajú.

Pri koncipovaní erbu vladyku Jonáša sme rešpektovali jeho želanie, aby bol erb čo najjednoduchší a klobúk s páliom sme v erbe nezobrazili.

To, že nad štítom nie je zobrazený zelený klobúk s dvadsiatimi strapcami na šnúrach (ktorý bežne prislúcha rímskokatolíckemu arcibiskupovi), má svoju praktickú výhodu. Mohli sme si dovoliť výrazne zväčšiť samotný štít, ktorý získal na plášti viac priestoru.

Symbolika znamení v erbe

Práve štít je „srdcom“ každého erbu.

Zatiaľ čo podľa ostatných súčastí vieme určiť, že erb patrí arcibiskupovi, len znamenie na štíte presne identifikuje konkrétnu osobu.

Aj v našej súčasnej domácej cirkevnej heraldike sa čoraz viac presadzuje koncepcia, podľa ktorej bývajú erby sídelných arcibiskupov a biskupov rozdelené na štyri polia.

V duchu toho sa v prvom a štvrtom poli štítu vladyku Jonáša nachádza erb Prešovskej archieparchie.

Zvýrazní sa tak prepojenie medzi (arci)diecézou a jej najvyšším predstaviteľom.

Druhé a tretie modré pole vypĺňajú osobné symboly nositeľa erbu.

Zlatá váza a trojica rastlín má pôvod v erbe biskupa Manuela Olšavského, ktorý tiež pochádzal z Oľšavice, rodnej obce vladyku Jonáša.

Nádoba a tri z nej vyrastajúce ruže sú zároveň symbolom Presvätej Bohorodičky, ktorá zastáva dôležité miesto v živote nositeľa erbu.

Spomenuté symboly odzrkadľujú aj liturgické texty sviatku Zvestovania Presvätej Bohorodičke: „Raduj sa, božská nádoba s mannou! Raduj sa, nevädnúci kvet ľúbeznej vône.“

Ruže sa nachádzajú aj na plášti Bohorodičky, ktorým je odetá na milostivej ikone v Oľšavici.

Ide o reprodukciu slziacej ikony z Mariapocs (v Maďarsku), kde biskup Olšavský dokončil započatú stavbu baziliky, pod ktorou je aj pochovaný.

Zlatý studitský kríž pripomína, že nositeľ erbu žil dvadsať rokov mníšsky život v monastieri tohto rádu v Unive.

Osobné heslo metropolitu „U Pána je spása“ pochádza zo starozákonnej biblickej knihy proroka Jonáša (porov. Jonáš 2, 10), po ktorom prijal rehoľné meno.

Erb, ktorý vznikol ako výsledok predstáv budúceho majiteľa v spolupráci s heraldikom, je nositeľom viacerých posolstiev.

Spája sa v ňom úcta k Presvätej Bohorodičke, vzťah k rodisku a známemu rodákovi – predchodcovi v pastierskej službe, odkaz na proroka Jonáša a v podobe najkrajšieho kristologického motívu – kríža – aj pripomienka na doterajší mníšsky život.

Miroslav Glejtek

Autor je heraldický konzultor Konferencie biskupov Slovenska; heraldik a historik na Katedre histórie Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre