Ako sme sa vrátili na sväté omše

Katedrála sv. Martina v Bratislave

Na jednej z prvých verejných svätých omší v bratislavskej katedrále v stredu napoludnie bolo do 40 ľudí. Bola medzi nimi i Anna, ktorá čítala prosby. „Zvyknem ich čítavať aj bežne. Dnes to však bolo emotívne, hlavne vtedy, keď som pri čítaní zdvihla hlavu a videla som v kostole ľudí. To bolo veľmi pekné.“

Mnohí veriaci sa pre koronavírus dva mesiace nedostali ani k sviatosti zmierenia. Z toho dôvodu zvažovali, či prijať, alebo neprijať Eucharistiu. Podobne rozmýšľala aj Daniela: „Pri svätej omši som nevedela, či si dokážem vzbudiť dokonalú ľútosť, a preto som nebola na svätom prijímaní. Budem ju ešte musieť v sebe hľadať, prípadne ísť na svätú spoveď, keď sa bude dať. Potom, keď budem môcť ísť na sväté prijímanie, budú emócie z prítomnosti na svätej omši v kostole asi silnejšie.“

Pre viacerých bol zákaz verejných bohoslužieb príležitosťou uvedomiť si, aký veľký význam v ich duchovnom živote má svätá omša. „Človek za tie dva mesiace ako keby ešte viac dozrel a mal väčšiu túžbu. Keby za normálnych okolností mohol ísť na svätú omšu, tak by si to tak možno nevážil ako dnes po tej kvázinútenej pauze,“ poznamenala Renáta, pre ktorú bola jej prvá svätá omša po obnovení verejných slávení veľmi pekná a príjemná.

Pozrite si fotogalériu z obnovenia verejných bohoslužieb na Slovensku.
Kliknite na fotografiu

Farnosť svätých košických mučeníkov v Humennom

Radosť z obnovenia verejných bohoslužieb priniesla aj väčšiu aktivitu samotných veriacich, ktorí si počas nedobrovoľnej prestávky viac uvedomili, že i od nich sa vyžaduje služba farskému spoločenstvu.

Svedčia o tom aj slová Jozefa Kozáka, komentátora Katolíckych novín a zároveň humenského farára: „To, čo sme posledné mesiace prežívali, bolo, myslím, nielen pre mňa, ale aj pre našich veriacich neskutočnou školou. Zrazu sme si pri návrate do kostolov silne uvedomovali, že to, čo sme vnímali roky ako samozrejmosť – svätú omšu, bolo v skutočnosti nezaslúženým darom.

A ešte silnejšie to vedomie daru som začal vnímať v momente, keď sme pozvali chlapov, aby nám pomohli s organizáciou bohoslužieb. Vtedy sa aj tí, ktorí boli neraz ,zašití‘ v bezpečí chóru, postavili k dverám kostola a ,dali sa vidieť‘ v službe farnosti.

Nehovoriac o kurátoroch z filiálky Lackovce, ktorí za pár hodín z vlastnej iniciatívy vyrobili pre naše kostoly nielen stojany na dezinfekciu, ale aj ochrannú stenu na spovedanie a do kostolov pred ambónu. Mnohí chceli urobiť niečo, aby bohoslužby boli čím skôr a v čo najlepšej organizácii. A to je tiež darom a vyznaním viery.“

Farnosť Považská Bystrica–Rozkvet

Ľudia okrem radosti pociťovali i vďačnosť. Za to, že mohli, aj keď za prísnych bezpečnostných opatrení, opäť spoločne prežívať slávenie pamiatky Kristovej obety. Aby sa takto mohlo zísť čo najviac veriacich, na najväčšom sídlisku v Považskej Bystrici slúžili sväté omše aj vonku.

Viac pre KN priblížil miestny dobrovoľník Ľubomír Valient: „Aj keď stále s obmedzeniami, ale napriek tomu znova spolu, pri jednom oltári, ako jedna rodina. Asi tak by sa dalo v jednej vete vyjadriť posolstvo, s ktorým veriacich takmer po dvojmesačnej ,vynútenej prestávke‘ privítali kňazi počas prvého slávenia verejnej nedeľnej bohoslužby v našej farnosti.

A v tvárach mnohých veriacich, ktorí počas nedeľných štyroch svätých omší (dve v kostole, dve vonku) dobrovoľne prišli na stretnutie s naším Pánom, sa dalo čítať predovšetkým jedno slovo – nie strach, nie obava, nie neistota, ale vďačnosť. Vďaka ti, Pane, že sme sa s tebou mohli znova osobne stretnúť a prijať ťa do svojho srdca.“