Ani jeden deň nevynechal svätú omšu

Za biskupa ste boli vymenovaný 14. februára 1990, v deň výročia smrti sv. Cyrila. Ako ste to prežívali? Predsa iba pred pár mesiacmi padol totalitný režim.

Medzi kňazmi sa rozprávalo o možných kandidátoch, aj keď nás nebolo veľa, pretože moje ročníky na teológii boli slabé.

Ja som bol vysvätený v roku 1961 iba sám.

Keď sa začala otepľovať politická situácia, ako kňazi v pastorácii sme sa o tom rozprávali, veď Košická diecéza nemala biskupa už 28 rokov.

V roku 1988 zo strany kňazov v našej diecéze vzišiel podnet, aby sme sa modlili za náboženskú slobodu a za menovanie nových biskupov.

Vždy to býva tak, že sa medzi kňazmi vytipujú určití kňazi, ktorí by boli vhodní na biskupa.

Medzi nimi bolo aj moje meno a nemôžem povedať, že by som sa o tom dozvedel z večera do rána.

Keď bolo svätorečenie blahoslavenej Anežky Českej, čo bolo v novembri 1989, bol som na slávnosti v Ríme.

Tam sme navštívili aj Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda.

Na priestranstve pred ním sme čakali na príchod autobusov, a keď sme tam tak stáli, jedna rehoľná sestra z Kongregácie služobníc Ducha Svätého, ktorú som dobre poznal a ktorá bola v kontakte s pátrom Jánom Bukovským, verbistom, ktorý pracoval na vatikánskom Štátnom sekretariáte, povedala: „Tak prosím, tu vidíte budúceho košického biskupa.“

A bol tam aj arcibiskup Sokol, ktorý tým svojím štýlom dodal: „Tkáč? Nikdy, ten nikdy nedostane štátny súhlas.“

Ja som sa ale s pátrom Bukovským v Ríme stretol a on žiadal, aby boli vytipovaní kňazi, ktorí by mohli vyjadriť svoj názor na budúcich kandidátov na biskupa.

Ja som kňazov poznal, išlo o 25 až 30 kňazov, a on si ich zavolal na rozhovor v januári 1990 a z toho potom vzišlo menovanie.

To, čo ste uviedli, do veľkej miery vysvetľuje pripravenosť Vatikánu na vymenovanie nových biskupov. Musíme pochváliť jeho prezieravosť.

Áno, Vatikán sa trochu poponáhľal.

Podľa môjho názoru malo na to vplyv to, že situácia bola neistá, a všetci vieme, ako sa to skončilo v roku 1968.

Takže to bol pravdepodobne prvý dôvod rýchleho vymenovania biskupov.

A druhým je to, že Košická, Rožňavská a Banskobystrická diecéza nemali biskupov dlhé roky a Vatikán chcel, aby ich dostali čo najskôr.

V Košiciach bol dlhé roky generálnym vikárom Štefan Onderko, ktorý patril medzi čelných predstaviteľov združenia Pacem in terris. Prebehlo preberanie úradu bez ťažkostí?

Áno, prebehlo bez ťažkostí.

Pred rokom 1983, keď mi zobrali štátny súhlas na vykonávanie kňazskej služby, som pracoval na Biskupskom úrade v Košiciach 12 rokov.

Stretával som sa teda denne so Štefanom Onderkom, keďže bol mojím nadriadeným.

Po roku 1989 boli zmeny veľmi rýchle a je pravda, že až s takými rýchlymi zmenami sme nepočítali.

On bol celkom pokojný, ale, samozrejme, počítal s tým, že sa niečo zmení.

Raz mi povedal: „Vieš čo, keď už budeš vysvätený za biskupa, tak ty budeš biskup a ja budem farár tu v dómskej farnosti.

Ty budeš riadiť diecézu a ja sa budem starať o to, aby v Košiciach boli kostoly na sídliskách.“

Odchádzalo sa mu ťažko a samotní kňazi čakali zmenu.

A tu na východe bola ešte k tomu silná averzia voči Pacem in terris.

Takže pán vikár Onderko, ktorý bol mierny a snažil sa vždy vyvažovať, to prijal celkom pokojne, aj keď odchádzalo sa mu ťažko.

Mne bolo ťažké povedať mu, že mu ďakujem za jeho službu - a jemu to bolo ťažké prijať.

Vaša biskupská vysviacka bola mesiac po vymenovaní 17. marca 1990. Prišlo na ňu niekoľko desiatok tisíc veriacich. Ako ste ju prežívali?

Niekedy sa ma ľudia opýtajú, či som bol rád biskupom.

Ja odpovedám, že keď mi Svätý Otec prejavil menovaním dôveru, tak kto by nebol rád, keď mu pápež prejaví dôveru.

A potom, spoločne sme sa modlili za obsadenie biskupského stolca a konečne teraz máme biskupa - a že som to ja, tak som to ja.

Ako som už uviedol, neprišlo to z večera do rána. Vnímal som túto možnosť už od svätorečenia blahoslavenej Anežky Českej a uvedomoval som si, že to k tomu pomaly smeruje.

Ale prežíval som to bez nejakých dramatických zvratov, celkom pokojne.

Horšie to už bolo neskôr po vysviacke.

Vo farnostiach sme totiž mali starých kňazov i kňazov, ktorí boli vo farnostiach 35 až 40 rokov.

Počas totality mnohí z nich aj sami prosili vtedajšieho vikára Štefana Onderka, aby ich preložil, ale on nechcel.

Zvyčajne im odpovedal, aby ostali na mieste a pracovali ďalej.

Totiž keď mal byť kňaz vtedy preložený, tak, samozrejme, musel dostať súhlas od štátu.

To znamenalo otvoriť fascikel s informáciami o ňom, zisťovať prečo ho treba preložiť a čo vlastne robí.

Keď ostal na mieste, tak bol relatívny pokoj.

Ako biskup som chcel kňazom, ktorí mali 75 a viac rokov, poďakovať a mladších preložiť.

Nebolo to vôbec jednoduché a mnohým sa z farností odchádzalo ťažko.

Bol som v zložitej situácii.

Pri preberaní diecézy bolo 15 farností neobsadených, a keď teraz mali odísť títo starší kňazi, myslím, že ich bolo desať, tak to znamenalo zvýšenie počtu neobsadených farností.

A z toho som mal ťažkú hlavu.

A potom tu bola druhá skupina, ktorí boli dlho na farách a nepatrili ešte medzi najstarších, boli to šesťdesiatnici, tak keď som im hovoril, či by chceli zmeniť pôsobisko, mnohí odpovedali, že už sú starí a že veriaci by ich už inde neprijali, tak som ich niekoľko nechal na dovtedajších miestach pôsobenia.

Vo všetkých diecézach po roku 1989 nastala otázka, ako pristupovať ku kňazom, ktorí boli členmi Pacem in terris. Ako ste sa s tým vyrovnali?

Je potrebné zdôrazniť, že Pacem in terris oficiálne nemalo členov.

Tam bolo potrebné sa iba zúčastniť na schôdzi a inak nič viac.

Neexistovali nijaké legitimácie pre tých, ktorí prichádzali na stretnutia.

Chodili tam hlavne dekani a mnohí z nich s veľkou nevôľou.

Spomínam si na situáciu u jedného vynikajúceho pána farára.

V roku 1968 bolo povolené stavať kostoly a on mal jeden taký rozostavaný.

Nedarilo sa mu ho však dokončiť, pretože mu to odmietali povoliť.

Prišli za ním a povedali mu: „Pán farár, dáme vám povolenie, keď prídete na Pacem in terris.“ Mal z toho veľkú dilemu. Ísť, či neísť?

Nakoniec, keďže chcel kostol postaviť, na tú schôdzku išiel, a tak mu udelili povolenie. Aktívnym členom sa ale nestal.

Bol to veľmi horlivý kňaz, kostol postavil, no potom mal veľké výčitky vo svedomí. Spolubratom kňazom sa dlho ospravedlňoval.

Takže keď som ja v roku 1974 prišiel na schôdzu Pacem in terris, tiež sa čudovali: „Tak ty ideš na schôdzu Pacem in terris?“

„Idem,“ odpovedal som. No a tam som predniesol svoj príspevok. Tých dvanásť minút, koľko trval príspevok, ma stálo štátny súhlas a sedem rokov mimo kňazskej služby.

V našej arcidiecéze som to urobil tak, že v roku 1990 na sviatok svätého Ondreja, patróna diecézy, som verejne na začiatku svätej omše pri úkone kajúcnosti prečítal vyhlásenie, v ktorom som odprosil veriacich a všetkých, ktorí sa nejakým spôsobom cítili dotknutí pôsobením Pacem in terris.

Ospravedlnil som sa za kňazov a prosil o prepáčenie.

Mnohí vidia biskupa iba na verejných slávnostiach a môže sa im to zdať jednoduché. Aký je ten reálny, každodenný život biskupa na čele diecézy?

Biskup má veľa radostí, ale aj mnoho problémov, ktoré ho ťažia.

Biskup František Tondra niekoľko mesiacov po nastúpení do úradu sa mal vyjadriť v zmysle, že keby vedel, čo to znamená biskupská služba, tak by radšej ostal profesorom na teologickej fakulte.

Musím povedať, že začiatky boli veľmi ťažké.

Niektorým kňazom bolo potrebné poďakovať, niektorých preložiť a postupne sa uprázdnili viaceré farnosti.

To bolo asi to najťažšie, to ma najviac trápilo niekoľko mesiacov.

Prvé prekladania boli k 1. aprílu, potom k 1. júlu a k 1. septembru 1990.

A o rok som niektoré preloženia tak trochu retušoval.

Ukázalo sa totiž, že to nebolo v niektorých prípadoch najvhodnejšie. Toto bolo pre mňa naozaj nočnou morou.

Tak prišiel rad na záležitosti života diecézy.

Predovšetkým to boli birmovky.

Vtedy boli veľmi vysoké počty birmovancov.

Potom prišiel rad na kňazský seminár.

Celý jeden rok chodili veriaci z našej diecézy do interdiecézneho seminára v Spišskej Kapitule a pomáhali opravovať zdevastované priestory.

Keď sa teraz obzriete späť, zmenili by ste niektoré veci či rozhodnutia alebo urobili niečo inak?

Predovšetkým to prekladanie kňazov by som zmiernil.

Počas tých troch období, ktoré som spomínal, to bolo 120 preložení.

Môžem ale povedať na chválu našich kňazov, že niektorým to síce ťažko padlo, ale všetci poslúchli.

No a potom prišli ďalšie problémy - s cirkevným školstvom, s teologickou fakultou v Bratislave, v Spišskej Kapitule a nakoniec so zriadením teologickej fakulty v Košiciach.

Čo vám najviac pomáhalo v ťažkých chvíľach? Odkiaľ ste čerpali silu na službu biskupa?

Kaplnku som mal hneď vedľa pracovne a ani jeden deň som nevynechal breviár, ruženec, meditáciu.

Nevynechal som prípravu na homíliu a, samozrejme, ani svätú omšu a pravidelnú sviatosť zmierenia.

Veľmi často som chodieval do katedrály spovedať. Niekedy aj ráno, aj večer.

No a mal som dobrého duchovného poradcu, pátra Paňáka, s ktorým som býval 12 rokov.

Čo by ste zapriali čitateľom Katolíckych novín k Veľkej noci?

Veľká noc je oslavou vzkriesenia Pána Ježiša.

Často si pripomínam, aby za mňa Pán Ježiš nadarmo netrpel a nezomrel.

Čitateľom Katolíckych novín preto prajem, aby sme boli vďační za to, že Pán Ježiš za nás trpel, zomrel a dal nám nádej svojím zmŕtvychvstaním, aby sme to nepremárnili.

Zdorj: archív Katolíckych novín/Ľudovít Malík