Bernard Bober si pripomína 30 rokov biskupskej služby

Bernard Bober prijal biskupskú vysviacku 30. januára 1993 v Košiciach.

Jeho hlavným svätiteľom bol kardinál Jozef Tomko.

Katolícke noviny o biskupskej vysviacke v roku 1993 informovali na titulnej strane.

Pripomeňme si tieto slová:

Deň 30. január 1993 sa zaradil k novodobým historickým dátumom v Cirkvi na Slovensku.

Mons. Bernard Bober sa v tento deň stal pomocným biskupom pre Košickú diecézu.

V gotickom košickom Dóme sv. Alžbety konsekráciu vykonal kardinál Jozef Tomko, prefekt Kongregácie pre evanjelizáciu národov.

Po prečítaní apoštolského poverenia Giovanniho Coppu Svätým Otcom vysvätiť Bernarda Bobera za pomocného biskupa pre Košickú diecézu nasledovala homília kardinála Jozefa Tomka, z ktorej vyberáme:

Chýbal vám veľpastier...

Božie cesty sú nevyspytateľné.

Jeho ruka je však stále nad nami: nad jednotlivcami, nad národmi, nad jeho Cirkvou.

Ani pri zrýchlenom behu dejín nesmieme zabudnúť na prejavy Božej lásky.

Koľko zmien sa stalo len za posledné štyri roky!

Ešte sa pamätám na studený Zelený štvrtok roku 1989, keď sme sa tiesnili v tomto historickom dóme, napoly ohradenom pre reštauračné práce.

Slávili sme sviatok Eucharistie a kňazstva a bolo nám teplo na duši.

Zastupoval som vám pri svätení olejov tak trochu biskupa.

Chýbal vám vlastný veľpastier.

Neprešiel ani rok, padli múry a železná opona.

Sedemnásteho marca 1990 som sa s vami tešil, keď som vám s pohnutím vysviacal nového biskupa (Alojza Tkáča – pozn. red.) na štadióne.

Prešli ďalšie tri roky.

Žijete v samostatnom slobodnom štáte a Košická diecéza dostáva mladistvú posilu v osobe pomocného biskupa Bernarda Bobera.

Biskup – nástroj spásy Ježiša Krista

Vymenovanie Bernarda Bobera za pomocného biskupa prišlo ako novoročný dar Košickej diecéze.

Dar, ktorý posiela Ján Pavol II. spolu so svojím osobitným požehnaním...

Musíme otvoriť oči viery, usilovať sa zachytiť veľkú, neviditeľnú duchovnú skutočnosť, ktorá sa tu deje...

Druhý vatikánsky koncil hovorí: Vkladaním rúk a konsekračnými slovami sa udeľuje milosť Ducha Svätého, vtláča sa posvätný charakter, takže biskupi vynikajúcim a viditeľným spôsobom zastávajú úlohu samého Krista Učiteľa, Pastiera a Veľkňaza. Konajú v jeho mene...

Biskupská vysviacka je teda sviatosť.

Je neviditeľným, ale skutočným zostúpením Svätého Ducha a Božej moci i jeho osobitných darov.

Otec Bernard vstane po vložení rúk ten istý, ale aj zmenený – nový človek, s novou kvalitou v duši.

Bude môcť právom povedať s prorokom:

Duch Pánov je nado mnou, pretože ma Pán pomazal.

Poslal ma hlásať radostnú zvesť chudobným, uzdraviť zlomené srdcia, oznámiť zajatým prepustenie, väzneným slobodu, ohlásiť rok milosti Pána.

Aby som potešil všetkých, zarmúteným dal veniec namiesto popola, olej plesania namiesto smútku, rúcho radosti namiesto ducha skleslého.

Biskupské svätenie je sviatosť, ktorou sa udeľuje plnosť kňazstva.

Znaky milostí

Na znak osobitných milostí, ktoré Duch vlieva ako olivový olej na jeho dušu, pomaže mu hlavu posvätným olejom tak, ako sa v Starom zákone mazali veľkňazi, králi a proroci.

Lebo aj ty, brat Bernard, staneš sa veľpastierom a veľkňazom, aby si ako prorok a pastier posväcoval a viedol ľudí k Bohu a Pravde.

Aby si ich dvíhal, prinášal im spásu a útechu z viery a nádeje.

Na znak sviatostnej plnosti kňazstva ti vložím na hlavu veľkňazskú čiapku – mitru a na znak pastierskeho úradu ti odovzdám veľpastiersku palicu.

Ako symbol nového zväzku s Cirkvou, Kristovou i tvojou nevestou, odovzdám ti biskupský prsteň.

Nakoniec však nesmieš zabudnúť na jeden dôležitý symbol, ktorý budeš nosiť každý deň na prsiach a to je kríž na znak svedectva ukrižovaného i vzkrieseného Pána..., aby si sa stal nástupcom apoštolov, akoby článkom a ohnivkom v tajomnej reťazi apoštolskej postupnosti.

Zároveň ťa prijmeme medzi biskupov do celosvetového biskupského zboru, ktorý je nástupcom apoštolského kolégia v učiteľskom úrade a duchovnej správe a je nepretržitým pokračovaním apoštolského zboru.

Úloha biskupa dnes

Na našom národe leží ťažké dedičstvo nedávnej protináboženskej minulosti, ktoré zanechalo v mnohých ľuďoch nielen náboženskú neznalosť, ale aj nepravdivé predsudky a falošné názory.

Viera sa ešte stále predstavuje ako tmárstvo, ako súhrn spiatočníckych povier, ktoré odporujú vede.

Máme vysokoškolsky vzdelanú inteligenciu s doktorátmi, titulmi, ktorá však v otázkach viery často nemá ani len vzdelanie ľudovej školy, a to bez vlastnej viny.

Náboženská informácia, literatúra, kultúra sa sotva dostane do televízie, a ak áno, tak sa jej vyhradí omnoho menej miesta ako niekedy vyslovene nemravným i protináboženským programom.

Ani dobromyseľní ľudia nepovažujú vieru za celistvý svetonázor a inšpiračnú pomoc človeku i spoločnosti, ale za súhrn nudných obradov a pobožností, avšak kto a ako predstavuje a vysvetľuje vieru nášmu modernému človeku?

Ťažkáme si na vzrastajúcu zločinnosť, na nemravnosť a drogy u mládeže, ale kto a ako mládež vychováva, čím ju kŕmi?

Veď mládež je hladná po pravde, dobre a kráse, ktorá je v najvyššom stupni – v Bohu. Lenže kto jej tú pravdu, krásu, dobro ukáže?

Kam ideš, Slovensko?

Už celé roky sa na Slovensku hovorí o cyrilo-metodskom dedičstve a o mravnej obrode.

Pritom sa veselo pracuje aj na verejnom poli práve opačným smerom.

Quo vadis, Slovacchia, teraz už samostatné Slovensko, na poli mravnosti?

Koľko tu priestoru na podstatnú úlohu biskupa ako učiteľa viery, učiteľa pravdy, spravodlivosti a lásky!

Deti, mládež, stredná vrstva, čo bez vlastnej viny vyrástla v náboženskej nevedomosti, ba i starí.

Všetci čakajú na svetlo, na Ježiša Krista, na jeho evanjelium, na kultúru ducha, na civilizáciu lásky.

Krúžky, biblické aj iné kázne, katechizmus, články, duchovné cvičenia, náboženská literatúra a kultúra, vystúpenia aj v televízii, v rozhlase, debaty – to všetko je pole pre biskupa učiteľa...

Nech je nový Katechizmus Katolíckej cirkvi modernou pomôckou k poznaniu viery a jej dnešného postoja k všeľudským základným problémom.

Aby roznecoval Boží dar

A tak, drahý brat, na záver nezostáva mi nič iné ako teba i všetkých veriacich, ba i slabo veriacich i neveriacich povzbudiť slovami, ktoré sv. Pavol napísal biskupovi Timotejovi:

Milovaný, pripomínam ti, aby si roznecoval Boží dar, ktorý si dostal vkladaním mojich rúk, lebo Boh nám nedal Ducha bojazlivosti, ale Ducha sily, Ducha lásky, rozvážnosti.

Preto sa nehanbi svedčiť o našom Pánovi.

On zničil smrť a svetlom svojho evanjelia priniesol život a nesmrteľnosť...

Viem, komu som uveril! (porov. 2 Tim 1, 6 - 12).

Výsledkom je nová skutočnosť, že spoločenstvo Cirkvi má nového pastiera pre hladné a hľadajúce ľudské duše.

Zdroj: archív Katolíckych novín, číslo 7/1993