Biskup Stanislav Stolárik slávi 45. výročie kňazstva

Pri príležitosti tohto vzácneho jubilea Rožňavská diecéza ďakuje v modlitbách Pánovi za jeho dar kňazstva, za jeho kňazskú i biskupskú službu.

V spoločenstve kňazov a veriacich sa Stanislav Stolárik poďakoval za dar kňazstva v sobotu 10. júna v Katedrále Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave pri svätej omši, počas ktorej vysvätil za diakona Radovana Gajdoša.

V deň výročia, v nedeľu 11. júna, rožňavský biskup bude sláviť odpustovú svätú omšu na Hradišských Vrchoch, filiálke farnosti Šoltýska, pri príležitosti stého výročia postavenia a posvätenia Kaplnky Najsvätejšieho Srdca Ježišovho.

Veriaci ďakujú otcovi biskupovi za to, že je pre Rožňavskú diecézu, ktorú mu Pán zveril, dobrým pastierom, ktorému záleží na dobre a spáse každého.

Ďakujú mu za ohlasovanie Božieho slova, za vysluhovanie sviatostí, za starostlivosť o farnosti a ich pastierov, za všetky jeho iniciatívy, ktorými vedie veriacich a povzbudzuje ich kráčať k večnému cieľu „s nohami na zemi a so srdcom upriameným k dosiahnutiu večného príbytku v nebi“.

Do ďalších rokov biskupskej služby mu celá Rožňavská diecéza praje a v modlitbách vyprosuje, aby ho Pán naďalej požehnával, dával mu všetky potrebné milosti, dary a zdravie pre jeho život, povolanie a poslanie, aby mohol v plnej miere napĺňať biskupské heslo: Mocou Ducha Svätého a s Máriou.

Nech ho vedie Duch Svätý a Panna Mária so sv. Jozefom nech mu pomáhajú v jeho službe Kristovej Cirkvi.

Mária Červená, FMA

Pri príležitosti tohto vzácneho jubilea vám prinášame aj časť rozhovoru s biskupom Stanislavom Stolárikom, ktorý sme uverejnili v Katolíckych novinách v roku 2015, keď oslavoval 60 rokov života.

Každý deň nás Boh oslovuje niečím novým

Biskup Stanislav Stolárik si v rozhovore pre Katolícke noviny zaspomínal na svoje detstvo, roky v seminári, kňazskú vysviacku, ale prezradil aj to, prečo mu je blízka filozofia.

Pochádzate z rodiny, kde ste boli ôsmi súrodenci. Bolo teda u vás doma veselo?

Myslím si, že každý si vie predstaviť, že keď nás bolo viacero detí, tak bolo aj veselo, ale, samozrejme, nie od rána do večera, že by nebolo povinností a starostí. Aj sme niečo povystrájali a potom sme za to museli aj niečo zniesť, ale bolo to veľmi krásne obdobie.

Stretávate sa pravidelne so svojimi súrodencami a ich rodinami? Sú aj dnes pre vás oporou a najdôležitejšími ľuďmi vo vašom živote?

Život nás nejako rozvial po svete. Naša komunikácia je pravidelná, ale nie častá, no my, čo sme zostali v Košiciach, sa stretávame pravidelne. Pochopiteľne, súrodenci so svojimi rodinami sú mojimi najbližšími ľuďmi. V rodine jeden druhého okresáva, vychováva a tak aj pripravuje do života. Ja sa len teším, že mám takých súrodencov, akých mám, a ďakujem Bohu za nich aj za ich rodinných príslušníkov.

Podporovali vás vo vašom rozhodnutí pre duchovné povolanie rodičia a súrodenci?

Odkedy sa moja mama vydala, modlievala sa, aby mala syna kňaza. Narodil som sa siedmy v poradí. Ešte pred mojím narodením jeden brat ako malé dieťa zomrel. Musela to byť pre mamu veľká skúška v tom všetkom, čo musela prežívať pri výchove detí a pri udržiavaní rodinného krbu, ale stále v sebe nosila túžbu mať syna kňaza. Sama mala brata kňaza, sestru rehoľníčku. Aj z ďalšieho príbuzenstva boli duchovné povolania a boli aj z otcovej strany. Takže duchovná niť v našej rodine bola veľmi živá. Zo strany rodičov som cítil veľkú podporu. Čo sa týka súrodencov, rástli sme v Košiciach, teda nie v prostredí, ktoré by bolo jednoliate, ktoré by vytváralo konfesijnú jednotu, ale žili sme v rôznorodom prostredí rôznych názorov a postojov - aj v školských triedach, takže sa to dotýkalo každého z nás. To si vyžadovalo, aby sa človek dokázal obhájiť. Keď som sa rozhodol stať kňazom, aj pod vplyvom okolností vtedajšieho času sa u niektorých súrodencov objavili obavy, či mi nebudú škodiť komunisti a eštebáci. No vždy som cítil ich podporu – vtedy aj dnes.

Čo vám dali rodičia do života?

Rodičia nám dali všetko, čo mohli, dali nám istotu rodiny, dali nám zázemie rodiny a dali nám lásku rodičov. Tým nechcem povedať, že u nás nebola aj určitá prísnosť, vyžadovanie, vedenie k zodpovednosti – to všetko u nás bolo – ale za tým a nad tým bola istota rodiny.

Pre štúdium teológie ste sa rozhodli v čase totalitného režimu, ktorý neprial duchovným povolaniam. Stretli ste sa aj vy s nepriateľstvom voči vám v tomto smere?

Študoval som na SVŠ na Šmeralke, dnešná Poštová ulica v Košiciach. Naša trieda bola rôznorodá, ale vzájomne sme sa rešpektovali. Od spolužiakov som v súvislosti s mojím záujmom o štúdium teológie necítil nič zlé. No treba brať do úvahy fakt, že vtedy sa prihláška na teológiu podávala cez biskupský úrad. Cez školu som si podával prihlášku na prírodné vedy – na geografiu do Bratislavy. Zemepis a dejepis mi totiž boli vždy blízke. Pravdaže, moja prihláška na teológiu mala spätnú reakciu - na školu prišiel cirkevný tajomník a eštebáci. Na škole to však na vtedajší čas v roku 1973, keď bol vrchol normalizácie, zobrali normálne. Aj za mojím otcom prišiel cirkevný tajomník s návrhom, že ak si vyberiem akúkoľvek inú vysokú školu, dostanem sa tam. Ja som povedal, že chcem ísť len na teológiu. Keď sa prevalilo, že som nebol v Bratislave na prijímačkách na prírodné vedy, ale na teológiu, dozvedel som sa, že jeden spolužiak stretol druhého v autobuse a kričal naňho: „Vieš, kam išiel Stano? Išiel sa učiť za biskupa!“ Aké prorocké slová. (Smiech.)

Bola vaša cesta ku kňazstvu priamočiara? Nerozmýšľali ste o inom povolaní?

Spomenul som rodinné zázemie, kde to duchovno bolo, a dostával som aj otázky, či by som sa nechcel stať kňazom. Ja som chcel byť futbalista a futbalu som venoval dosť času. Hral som za žiakov, za Lokomotívu, za školu, na ulici, ale keď sa mi už trošku začalo dariť, začal ma bolieť palec na nohe. Keď som kopol do lopty, videl som všetky hviezdy. Pamätám sa na moment na schodoch do pivnice, ako mi otec po východniarsky povedal: „Chlapče, ty še možeš štorcovac, jak chceš, aj tak ce Pán Boh dostane tam, dze chce.“ Áno, Pán Boh ma viedol, aj keď som sa krútil.

Ešte prezradím jednu spomienku – keď som videl pána biskupa Čárskeho, ako prišiel zo sakristie pred svätyňu a prezliekal sa, ja taký malý chlapec, mal som päť či šesť rokov a nerád som sa prezliekal, tak som vravel, že nikdy nechcem byť biskupom, lebo ten sa len oblieka a prezlieka.

Kto bol vaším duchovným vodcom, vzorom?

Nechcel by som hovoriť iba o jednom kňazovi. V Košiciach pôsobilo počas môjho detstva a mladosti veľa kňazov. Iste, niektorí mi boli bližší a venovali mi možno aj viac času, ale dovolím si povedať, že každý kňaz, ktorý bol v Košiciach - a vymenilo sa ich tu veľa – každý vo mne niečo zanechal – takže ja im chcem všetkým povedať, mnohým už do večnosti, že ďakujem Pánu Bohu za ich príklad, modlitby, podporu.

Môžete prezradiť aj nejaké úsmevné momenty zo štúdia na bohosloveckej fakulte?

Keď som nastúpil do prvého ročníka, bolo nás dvadsať z celého Slovenska. Jednou z akcií v seminári boli futbalové zápasy. Najlepší boli piataci, tých bolo aj najviac, možno okolo osemdesiat, a bili všetkých zaradom. No prišiel čas hrať s nami. Prehrali. Dva : jedna. Mne sa podarilo dať oba góly. Po zápase nasledoval akože smútočný sprievod pre piatakov z petržalského štadióna Spojov do seminára.

Raz v máji, keď už bolo veľmi teplo, sa zrazu na Kapitulskej ulici objavila lopta a tak sme v reverendách hrali niekoľko večerov futbal. Bratislava bola vo vytržení, že farári hrajú futbal.

A ešte jedna krásna spomienka: na Veľkú noc sme nechodili domov, tríduum sme prežívali v seminári, chodili sme spievať pašie a asistovať do bratislavských kostolov. Vrcholom bola vždy Veľkonočná vigília. No po pôste prišla ešte jedna nádherná vec – kto aký balík dostal, všetci sme sa zišli a vytvorili komúnio. To bolo vždy radosti!

Tých nádherných chvíľ v seminári bolo veľa a považujem ich za najkrajšie obdobie môjho života.

Kňazskú vysviacku ste prijali v roku 1978 v Dóme sv. Martina v Bratislave. Ktorý moment z vysviacky si dodnes živo pamätáte?

Aj keď totalitný režim neprial náboženstvu a duchovným povolaniam, vysviackami vždy žilo celé Slovensko. Dóm sv. Martina bol preplnený, dostať sa tam nebolo jednoduché. Pamätám sa, že vtedy ešte bolo na dóme lešenie a bolo horúco. Ako novokňazi sme od detí z celého Slovenska dostávali duchovné kytičky, modlitby, čo za nás obetovali.

Spomínam si na miestnosť, kde sme sa pred vysviackou obliekali, ako som v duchovnom zadumaní očakával túto chvíľu, lebo vo vtedajšom režime, pokiaľ z nás biskup nezložil ruky, nebolo isté, či z nás budú kňazi.

Stali sa zo spolužiakov priatelia na celý život?

Bolo nás dvadsať, vytvárali sa veľmi krásne vzťahy. Dodnes sa každý rok stretávame. Tento rok už budeme väčšina jubilanti. Myslím si, že ako ročník sme vytvorili jeden krásny celok, spoločenstvo.

Prednášate dejiny filozofie, úvod do filozofie a filozofiu náboženstva. Ktorí filozofi vás svojím životom a dielom najviac oslovili? Koho dielo je podľa vás neprekonané a stále inšpirujúce?

Často dostávam otázku, čím filozofia môže vstúpiť do života, lebo filozofia ako taká je naozaj krkolomná a študenti s ňou majú trápenie, nie sú pripravení na abstraktný štýl myslenia. Čo sa týka životného diela, stále v sebe nosím veľkého pápeža sv. Jána Pavla II. - predsa len 27 rokov sme s ním aj na Slovensku kráčali spolu. Pre mňa je to neprekonateľný autor. Tým nechcem povedať, že Benedikt XVI. alebo Svätý Otec František nie sú výnimoční teológovia. Keď hovoríme o filozofii ako takej, vždy sa snažím ukázať študentom aj to, čo znamená pre život. A tu často vidíme, ako niektoré krkolomné konštrukcie abstraktného charakteru veľmi konkrétne vstupujú do života. Napríklad platonizmus – môžeme ho hodnotiť, ako chceme, ale tam sú zárodky totalitného systému. Toto preberá aj Nietzsche, aj Hegel a nemeckí nacisti, aj komunisti. Isté princípy, ktoré sa pretavili do niektorej ideológie, mali najprv svoje zadefinovanie u niektorého filozofa.

Prečo je pre kňaza dôležité vzdelanie? Prečo treba, aby veriaci mali nielen dobrého, ale aj vzdelaného pastiera?

Pre každého človeka, nielen pre kňaza, je veľmi dôležité vzdelanie. Tu by som si dovolil rozlíšiť vzdelanie a ešte viac myslenie. Aj vzdelanie má napomôcť myslenie, ale nie je to tak vždy, nie je to samozrejmé. Môžeme byť inak kapacitne postavení a aj všeličo ďalšie môže zohrávať v našom živote úlohu, dospieť však k mysleniu si vyžaduje náročnú cestu. Chcel som ísť študovať do Ríma, kam som sa nedostal, tak som si urobil doktorát histórie - no vtedajší košický biskup Alojz Tkáč mi povedal, že budem prednášať filozofiu. To znamenalo – použijem východniarsky výraz — prekapčať (prepnúť) v hlave. Začal som študovať filozofiu v Krakove – nebolo to jednoduché, ale keď si človek k tomu sadne a venuje potrebný čas, hoci som musel byť vtedy aj dekan, farár, aj vyučovať, aj stavať kostoly a fary, dovolím si povedať, že toto štúdium ma priviedlo k mysleniu. Na akej úrovni, to nech posúdia iní. Každému prajem, aby mal možnosť vzdelania a aby vzdelanie každého priviedlo k mysleniu, lebo myslenie vedie k rozlišovaniu. A rozlišovanie vedie k tomu, že vieme, že rodina je základ ľudskej spoločnosti a kto atakuje rodinu, búra spoločnosť. Všetky historické dôkazy hovoria, že ak sa nejaká spoločnosť postavila proti rodine, civilizácia sa stratila.

Čo rád čítate?

Mám veľa „povinnej“ literatúry, lebo sa musím pripravovať na homílie aj si aktualizovať niektoré novšie postrehy k prednáškam. Najradšej čítam literatúru, ktorá robí určitý ponor do duše človeka, sveta, spoločnosti, dotýka sa problémov, ktorými žijeme či sme žili v minulosti, lebo ak porozumieme minulosti, otvára sa nám určitý priestor, aby sme lepšie porozumeli prítomnosť. Český filozof Patočka, ale aj ďalší filozofi hovorili o horizonte času – teda o tom, že danej chvíli, ktorú práve prežívame, predchádzali iné chvíle. Tento horizont času, v ktorom sa teraz stretávame pri tomto rozhovore, zároveň otvára budúcnosť: tento náš rozhovor budú mať ľudia v rukách a budú si to môcť prečítať.

Máte čas aj na záľuby a koníčky? Čomu sa venujete vo voľnom čase, ak nejaký máte?

Futbal, hokej a vôbec šport, ale už len v správach. Keď je finále majstrovstiev, tak si ho pozriem. Niekedy však vypnem zvuk a venujem sa práci a gól si pozriem v repríze. Neberiem však tragicky, keď náš tím prehrá, a nehromžím na našich chlapcov, možno väčšmi s nimi súcitím, keď sa im niečo nepodarí. Rád si pozriem dobrú a inteligentnú detektívku, pri ktorej treba myslieť a kde sa odhaľujú súvislosti aj vnútri človeka.

Čo si vy osobne prajete k tomuto životnému jubileu?

(Úsmev.) Želám si, aby to, čo ste povedali, bola pravda. Prosím o Božie požehnanie a modlím sa, aby som denne vedel zachytávať to, čo mi hovorí Pán. Každý deň je nový a každý deň nás aj Pán Boh oslovuje niečím novým. A keď to spoznám, aby som mal odvahu a silu to aj dotiahnuť do konca. Okrem toho želám sebe i všetkým mojim drahým zdravie. Dívam sa s veľkou vďakou a úctou na svojich rodičov, súrodencov – dvoch už mám vo večnosti - a množstvo dobrodincov, ktorých som počas svojej pastorácie stretol, ktorí boli pre mňa povzbudením svojou jednoduchosťou i zodpovednosťou pred Pánom. Mnohým posielam poďakovanie do tohto života, niektorým do večnosti, no na všetkých pamätám pri svätých  omšiach a modlitbách – zvlášť v týchto dňoch.

Zdroj: archív KN/Jaroslav Fabian, Zuzana Artimová