Blog katolíckej mamičky: Advent v karanténe

Môj manžel je záchranár, takže je často v kontakte s koronavírusom. Keďže bol v priamom kontakte s pozitívnymi osobami, chcel nás chrániť, a preto je od nás už pár dní preč. My zatiaľ v dôvere čakáme, že výsledky jeho testov dopadnú dobre.

Zo dňa na deň som teda musela zvládnuť množstvo vecí sama – starostlivosť o škôlkara, ktorý by sa celý deň najradšej hral s mamičkou alebo prechádzal v lese ako jeho ocko; do toho môj pracovný home office, keď mi počas dňa často vyzváňa telefón a pri zdvihnutí hovorov z práce môj potomok od znechutenia mrnčí; k tomu starostlivosť o poľovníckeho psa, pre ktorého je niekoľkokilometrová prechádzka len rozcvičkou; a nezabúdam na starostlivosť o sliepky, kačky, zajace a prepelice, ktoré si tiež pýtajú jesť.

Priznám sa, že prvé dni takejto izolácie ma veľmi znechutili. Vo svojom vnútri som sa hnevala na súčasnú situáciu, na všetkých ľudí, ktorí sú zo súčasných opatrení unavení a pritom môžu ostať v teple svojho domova, kým môj manžel jazdí na sanitke k pacientom s COVID-19 a je vystavený väčšiemu riziku, že sa nakazí. A potom pre jeho nasadenie trpí nielen on, ale aj jeho rodina, ktorá by len túžila, aby sme boli konečne v bezpečí spolu.

Ale po prehrmení môjho hnevu som si uvedomila inú vec. Keďže okrem toho pracujem pre jednu z charít na Slovensku, začala som počas týchto dní viac myslieť na všetkých klientov, ktorí sú už v našich zariadeniach celé mesiace bez návštev. Mnohí už mesiace nevideli ľudský úsmev bez rúška.

Títo ľudia však po väčšine prežívajú len vo svojich izbách, maximálne v intraviláne zariadenia. Hej, je to hrozné – myslela som si, kým som naozaj neostala zavretá na pár dní aj ja. Po tejto osobnej skúsenosti som však názor aktualizovala. Na pár dní je to možno hrozné, na niekoľko týždňov a mesiacov to však musí byť otrasné!

Verím, že manžel sa k nám čoskoro vráti zdravý. A verím, že aj títo starí a chorí ľudia bez návštev nielen v charitných zariadeniach prežijú konečne radosť zo stretnutí. Z úsmevu bez rúška. Z objatia bez strachu. Z mokrých božtekov svojich vnúčat.

Ak môžeme pre osamelých ľudí niečo urobiť, urobme to. Ak vieme o niekom, kto je v takomto zariadení, snažme sa mu zavolať, pošlime mu list alebo zaujímavú knihu s osobným odkazom. Nemyslime v tieto dni len na seba a na svoje pohodlie. Alebo len na to, či máme napečené, vyupratované a okná vyleštené.

Po minulé obdobia Adventu sme boli zvyknutí sa mnohých vecí zriekať – napríklad kávy, internetu, sladkostí. Tento rok poďme na to trošku inak – pridajme si do svojich zvykov väčší záujem o ľudí okolo nás, pridajme si na každý deň jeden telefonát niekomu osamelejšiemu, ako som ja.

Verím, že aj vďaka takejto našej praktickej láske bude medzi nami o kúsok viac radosti, a to i napriek všetkému, čo sa vo svete deje. Veľa vecí sa tento rok mení, Boh je však stále ten istý. A ja verím, že tak isto ako po minulé roky sa bude môcť opäť narodiť do našich sŕdc bez ohľadu na to, čo sa bude v našej krajine diať.