Blog katolíckej mamičky: Mamka, a prečo...?

V posledných dňoch som si uvedomila, aké je úžasné, že formou otázok deti spoznávajú svet. Kladením otázok svojich najbližších nechcú otravovať, ale jednoducho chcú vedieť príčinu poznanej záležitosti.

Medzi nami dospelými sa však otázky objavujú už len občas. „Kto sa veľa pýta, veľa sa dozvie“ fungovalo možno na základnej škole, medzi mazanými dospelákmi je to však už otrava. Veď kto by mal rád otázky nového kolegu, ktorý sa ho na všetko pýta a učí sa za pochodu?

Ale čo ak sa na tento svet pozeráme zle my, a nie tie malé deti okolo nás? Prečo sme prestali dávať dôležité otázky svojim najbližším? Ako sa máš? Si šťastný? Trápi ťa niečo? Môžem tu byť teraz chvíľku s tebou? Aj takéto otázky dokážu zlepšiť vzťahy.

A čo tak klásť otázky samej sebe? Nie, nejde o schizofréniu, ale skús sa na chvíľku zastaviť a spýtať sa: Idem v živote správnym smerom? Aké ovocie má môj život? Nežijem len sama pre seba? Aké sú moje sny? Kde sa chcem vidieť o pár rokov?

A v neposlednom rade nezabudnime na otázky voči nášmu Bohu: Kráčam, Pane, správnou cestou? Sú moje zámery a plány správne? Mám sa rozhodnúť pre túto alebo inú cestu? Je niečo, čo na sebe potrebujem v týchto dňoch zmeniť?
Nebojme sa otázok, ale nebojme sa ani odpovedí. Skúsme byť opäť na chvíľku deťmi a objavme radostné čaro z poznávania nových vecí. Veď možno napokon aj vďaka novým otázkam dostanete vo svojom živote odpovede, na ktoré ste už dlho čakali.