Blog katolíckej mamičky: O „škatuľkovaní“ našich detí

Prvý dojem nie je vždy pravdivý

Každý z nás si sem-tam niekoho zaškatuľkuje, však? Veď je to také jednoduché a bezpečné. Na základe pár skúseností s človekom ho hneď definujeme ako tichého, bezočivého, hlučného alebo nepríjemného.

Pre nás je možno tento rýchly proces jednoduchý a príjemný, avšak takýmto spôsobom môžeme ľahko prísť o to, čo v danom človeku skutočne je. Nedajme sa zviesť prvým dojmom, doprajme si čas na spoznanie človeka a hlavne sa nesnažme iných súdiť.

Neškatuľkujme svoje deti

O koľko ničivejšie dokáže byť škatuľkovanie pre naše ratolesti. Asi aj vy sa často pristihnete pri tom, ako škatuľkujete svoje vlastné dieťa. Napríklad pred starými rodičmi sa sťažujete, ako je stále nalepené na vás; že je neposedné, vzdorujúce či nesmelé.

Takýmto škatuľkovaním ho však často len utvrdzujete v jeho správaní a dieťa sa s touto vlastnosťou často aj identifikuje. Napríklad keď stále o sebe počuje, že je nesmelé, omieľaním tejto skutočnosti z úst svojich rodičov to následne aj prijme a správa sa podľa toho.

Povzbudzujme s láskou

Naše deti majú pred sebou mnohé nové začiatky. Keď vidíme, že bojujú s viacerými nedostatkami, ktoré sa nám na nich nepáčia, vyhýbajme sa tomu, aby sme ich neustále posudzovali, ale snažme sa ich povzbudiť, aby chyby s Božou pomocou prekonali.

Skúsme si predstaviť, ako vidí naše deti Boh. „Veď (Pán nehľadí), ako hľadí človek. Lebo človek hľadí na výzor, ale Pán hľadí na srdce“ (1 Sam 16, 7).

Prosme tento týždeň zvlášť o múdrosť, aby sme naše deti s hnevom neškatuľkovali, ale s láskou a pokorou sa na ne dokázali dívať očami ako náš nebeský Otec.