Bojovať za svet, v ktorom zlo nemá miesto

Predstavitelia verejného, spoločenského a náboženského života si uctili pamiatku obetí holokaustu položením symbolických kamienkov.

Spomienkové podujatie sa konalo pri príležitosti Dňa obetí holokaustu a rasového násilia.

Zorganizoval ho Ústredný zväz židovských náboženských obcí na Slovensku, Židovská náboženská obec Bratislava a Slovenské národné múzeum – Múzeum židovskej kultúry.

Schopnosť cítiť, čo je nemorálne

Richard Duda, predseda Ústredného zväzu židovských náboženských obcí v SR, vo svojom príhovore povedal:

„Namiesto prejavu mi dovoľte len kratučké konštatovanie: O účastníkoch SNP sa zvykne hovoriť, že zomreli preto, aby sme mohli žiť.

My zástupcovia malej židovskej komunity máme pocit, že žijeme životy aj našich príbuzných, ktorí zomreli predčasne alebo sa vôbec nenarodili.

Práve to nám znásobuje životnú energiu a dáva silu bojovať za taký svet, v ktorom zlo nemá miesto.

Sme totiž presvedčení, že dnešná spoločnosť najviac potrebuje schopnosť cítiť, čo je nemorálne, pretože to, čo je nezákonné, je presne stanovené.

Ak máte rovnaké presvedčenie ako my, ďakujeme vám za pomoc v našom úsilí.“

Osobná spomienka

O svoju osobnú skúsenosť sa podelil profesor Pavel Traubner.

Okrem iného povedal: „Som Pavel Traubner, lekár, slovenský Žid, ktorý prežil holokaust.

Prežil som na rozhraní rokov 1944 – 1945 vo viacerých vykopaných zemľankach, v strašnej zime a o hlade, v nesmierne strádajúcich podmienkach.

Prežili sme len vďaka nesmierne slušným, hlboko veriacim ľuďom, ktorí riskovali svoj život.

Dôkazom tohto nášho strádania bolo, že po oslobodení, po návrate domov sme našli z nášho bytu len holé steny a ja sám som vážil vo veku štyri roky desať kilogramov – toľko ako dnes jedno zdravé jednoročné dieťatko. Moja maminka vážila 34 kilogramov.“

Nemáme právo nad životom iných ľudí

Bratislavský arcibiskup Stanislav Zvolenský povedal:

„Aj podľa Božej vôle by bolo najsprávnejšie, aby nikdy nedošlo k opakovaniu holokaustu v akejkoľvek podobe na akomkoľvek národe, lebo nenávidieť človeka a pozbaviť ho života – to je veľké previnenie pred Pánom Bohom.

Nemáme právo nad životom iných ľudí.

Žiaľ, v dejinách ľudstva sa opakujú tieto udalosti.

My si dnes pripomíname holokaust, ktorý sa týka predovšetkým Slovenska.

Pripomienka týchto tragických udalostí má byť pre nás zhrozením nad zlom, do ktorého človek môže upadnúť – aby sme to nikdy neopakovali.“

Podľa arcibiskupových slov treba rozmýšľať nad tým, ako si uctiť každého človeka, hoci by mal iný názor.

Pán Ježiš nás vyzýva, aby sme milovali svojho blížneho ako seba samého.

Arcibiskup Zvolenský na margo týchto – aj dnes veľmi aktuálnych Ježišových slov - hovorí:

„Tieto slová o láske k blížnemu sú stále aktuálne, lebo v spoločnosti sa istým spôsobom vyostruje situácia a stráca sa úcta.

Pravdepodobne je to aj spôsobené tým, čo spomínajú i pápeži: že keď ľudia zabudnú na Boha, strácajú úctu jeden k druhému.

Každý človek by mal uznať vo svojom svedomí princíp, že to, čo nechcem, aby robili iní mne, nemám to urobiť ani ja inému.“

Stále to nie je iba spomienka

Prezidentka SR Zuzana Čaputová okrem iného vo svojom príhovore zdôraznila:

„Veľmi ma mrzí, že takmer osemdesiat rokov po druhej svetovej vojne musíme konštatovať, že antisemitizmus a ďalšie formy rasovej diskriminácie a násilia neostali len poľutovaniahodnou spomienkou.

Aj na tomto pamätníku je vyryté hebrejské slovo zachor – pamätaj.

Zoči-voči tejto výzve to najzodpovednejšie, čo môžeme spraviť, je nielen pamätať na príbehy ľudského utrpenia a hrdinstva, ale rovnako aj na príčiny kapitoly, ktorú nazýva najtragickejšou v našich dejinách.

Holokaust sa neudial zo dňa na deň.

Systematickému vraždeniu a prenasledovaniu predchádzala najskôr nenávistná myšlienka, neskôr nenávistné slová a tie viedli k nenávistným skutkom a obetiam.

Doba, ktorú žijeme, je veľmi ťažká, je napätá a vo verejnom priestore sú znovu prítomné slovné prejavy nenávisti, ktorým predchádzajú nenávistné myšlienky.

Prosím, pamätajme na to, že tieto myšlienky a slová môžu byť nebezpečné a môžu viesť k ďalším nenávistným skutkom.

Chcem preto odsúdiť akékoľvek slovné a fyzické útoky a vyjadriť svoju účasť s každým, kto sa dnes na Slovensku pre svoj pôvod či identitu necíti bezpečne.

Obraciam sa pritom aj na našich spoluobčanov, politikov, na verejné autority – urobme v občianskom spolunažívaní, v našich verejných vyjadreniach a pri výchove našich detí všetko preto, aby sa hrôzy, ktoré si dnes pripomíname, už nikdy nemuseli zopakovať.“

Ako sa to mohlo stať?

Herečka Emília Vášáryová vo svojom príhovore uviedla:

„Je to pre mňa veľká česť, že tu môžem dnes stáť a že sa s vami môžem podeliť o pár mojich myšlienok.

Už trinásť rokov čítame v septembri mená obetí holokaustu v Divadle Pavla Országha Hviezdoslava.

Tak to bolo aj pred pár dňami.

Desiatky, stovky mien mužov, žien, detí, ale pre mňa najstrašnejšie poznanie je, že tie zoznamy sa nekončia a ešte dlho sa končiť nebudú.

Čítame mená celých rodín, malých detičiek, synov, dcér, ľudí, ktorí žili na Slovensku.

Už trinásť rokov vždy, keď sa ten večer skončí, si kladiem otázku: Ako je to možné? Ako sa to mohlo stať? Kde sme boli všetci? Kde boli všetci? Prečo sa tomu nedalo zabrániť?

Tie nekončiace hrôzy, hrôzostrašné príbehy, ktoré spáchal človek človeku.

Neviem, či niektorá komunita žijúca na tejto planéte niekedy čelila takej nenávisti a takým predsudkom ako židovská.

Dejiny ľudstva hovoria o nenávisti, o systematickej nenávisti, o antisemitizme.

Nenávisť ako odporná ľudská vlastnosť. Ale ľudská vlastnosť. My ľudia sme aj takí. Nenávidíme, keď niečo nepoznáme, keď niečomu nerozumieme; nenávidíme, keď je niekto iný ako my, ale v zásade, aj keď je taký istý, aj keď je rovnaký ako my.

Nenávisť ako odsúdenia hodná ľudská vlastnosť. Nenávisť, ktorá dostáva aj teraz veľmi často zelenú a spája sa s besnením, vulgárnosťou, nevedomosťou a nekultúrnosťou a demoralizuje občiansku spoločnosť.

Ale ja stále dúfam a verím a myslím si, že zostáva nespochybniteľnou pravdou aj to, že stále boli a sú ľudia, ktorí nerobia rozdiely ani medzi vierami, ani medzi rasami, ani kultúrami, tradíciami. Ž

e stále zostávajú a je ich väčšina, že sú ľudia, ktorí veria, že základom našej existencie je vzájomná úcta, láska, tolerancia, že sme tu kvôli tomu, aby sme pomáhali jeden druhému. A aby sme sa navzájom rešpektovali. Skláňam sa teraz v hlbokej úcte pred obeťami holokaustu.“

Na otázku, prečo si holokaust treba ustavične pripomínať, Emília Vášáryová zdôraznila, že sa to jednoducho musí robiť.

„Som veľmi poctená, že som tu dnes mohla byť. A som veľmi rada, že je to v takom nádhernom prostredí, s takou veľkou poctou všetkým tým, čo zahynuli, aj všetkým tým, čo prežili. A vôbec – toto všetko sú slávnosti ľudskej súdržnosti, lásky, porozumenia, tolerancie – všetkého, čo zažíva každý človek, ktorý má svoju vieru a učí sa tomu, čo znamená láska. Láska. Hlavne láska.“

-ART-

Predseda KBS: Krutosť holokaustu sa nesmie už nikdy zopakovať

Predseda Konferencie biskupov Slovenska, košický arcibiskup metropolita Bernard Bober vyzval, aby sa už nikdy nezopakovala krutosť holokaustu. Uviedol to pri príležitosti Dňa obetí holokaustu a rasového násilia, ktorý si na Slovensku pripomíname 9. septembra.

„Pápež František pred dvomi rokmi pri stretnutí s predstaviteľmi židovskej komunity povedal, že sme ,zjednotení v odsúdení každého násilia, každej formy antisemitizmu a v snahe, aby už nikdy nebol sprofanovaný Boží obraz v ľudskej bytosti‘. Rád by som tieto slová opäť v dnešný pamätný Deň obetí holokaustu a rasového násilia pripomenul a pripojil sa k nim. Nech naša pamäť nezabudne, čo sa stalo, krutosť holokaustu sa nesmie už nikdy zopakovať,“ uviedol arcibiskup Bober.

-TK KBS-