Čaká nás celoeurópsky precedens v rámci ochrany náboženskej slobody?

O tom, či nás čaká celoeurópsky precedens v rámci ochrany náboženskej slobody, hovoril na tlačovej konferencii 13. februára v Bratislave Ján Figeľ, predkladateľ sťažnosti, košický eparcha Cyril Vasiľ, SJ, a právny zástupca Martin Timcsák.

Ján Figeľ zdôraznil, že pred troma rokmi bolo Slovensko a celá Európa, ba celý svet v centre núdzového stavu.

Čísla u nás, osobitne chorých a zomrelých pre kovid, boli enormne vysoké a práve v období roku 2021 najvyššie na svete v prepočte na obyvateľov.

„Vláda pri prijímaní reštrikčných opatrení zakázala formou vyhlášky Úradu verejného zdravotníctva SR aj verejné bohoslužby ako súčasť takzvaných hromadných podujatí športovej, kultúrnej, zábavnej, spoločenskej a inej povahy.

Ako náhrada mali slúžiť online prenosy z omší v prázdnych chrámoch.

Od začiatku som považoval prijaté opatrenia za mylné a za neprimerané v tomto ohľade.“

Ján Figeľ je presvedčený, že je chybou dávať do protikladu - aj v čase krízy - náboženskú slobodu a ochranu zdravia.

„Na náboženskú slobodu sa nesiaha ani v čase vojny alebo vojnovom stave, nielen v čase núdze.

Človek má nielen telo a intelekt, rozum, ale aj nesmrteľnú dušu.

A tak ako potrebuje potraviny a základnú hygienu, tak potrebuje aj duchovnú stravu pre duchovný život.“

Podľa jeho slov náboženskú slobodu možno obmedziť vo verejnom záujme, ale opatrenia musia byť legálne, legitímne a primerané.

„Náboženská sloboda je nevyhnutným základom pre upevňovanie slobodnej spoločnosti.

My ako občania musíme chrániť svoje základné práva pred ich obmedzovaním, nekompetentnosťou alebo aroganciou moci. Inak hrozí, že budeme opakovať rovnaké chyby, keď príde nová kríza,“ dodal Ján Figeľ.

Košický eparcha Cyril Vasiľ na margo svojej prítomnosti na tlačovej konferencii vysvetlil, že začiatok kovidovej krízy sa prelína so začiatkom jeho účinkovania na Slovensku po dlhoročnom pobyte v zahraničí.

„Moja prvá pastoračná skúsenosť súvisela s obdobím, ktoré bolo poznačené práve touto novou skutočnosťou.

Myslím, že sa môžeme zhodnúť na tom, že všetky cirkvi a náboženské spoločnosti chápali problém v jeho komplexnosti.

Cirkev sa snažila byť vždy ústretovým partnerom všetkých kompetentných orgánov pri jeho riešení.

Treba súčasne uznať aj to, že v prvom období to bol komplikovaný problém a nikto nemal presné odpovede na všetky otázky.“

To, čo podľa arcibiskupa Vasiľa silne poznačilo život cirkví v tomto období, bola skutočnosť, že zo zdanlivo krátkodobého obmedzenia, ktoré bolo prijaté ako nevyhnutný prvok na zabezpečenie verejného zdravia, sa neskôr stalo neustále predlžované, dlhodobé a čoraz radikálnejšie znemožnenie riadneho liturgického života.

„Cirkevné spoločenstvá chápali túto skutočnosť a snažili sa s ňou vyrovnávať.

Viedlo to napríklad k rozšíreniu videoprenosov z jednotlivých liturgií, ktoré boli slávené vo veľmi obmedzenom počte prítomných, k hľadaniu iných spôsobov pastorácie a využívaniu minimálnych možností na takzvanú individuálnu pastoráciu.“

Po istom období sa však začala vnímať istá disproporcionalita vo vzťahu k iným obmedzeniam.

„Išlo aj o psychologické vnímanie toho, že liturgický život, a teda prejavy náboženskej slobody v spoločnom vyznávaní a prejavovaní viery sa všeobecne veľmi radikálne stavali na úroveň iných kultúrno-zábavných podujatí.“