Charakterizovala ho pevná viera

Zhromaždili sme sa okolo Pánovho oltára, aby sme sa modlili a vyjadrili posledný bratský pozdrav kardinálovi Jozefovi Tomkovi, ktorého si Pán povolal k sebe vo veku 98 rokov. Bol najstarším z kardinálov.

Spolu s ním odchádza postava, ktorá robila česť rímskej kúrii pevnou vierou, ktorá ho charakterizovala opravdivou spiritualitou, živým cirkevným cítením – sensus Ecclesiae, veľkou rovnováhou v úsudku, umiernenosťou, zdravým rozumom, prívetivosťou a jemnocitom vo vystupovaní.

PRÍCHOD DO RÍMA

Veľmi mladý vstúpil do seminára za Košickú diecézu. Len čo sa v roku 1945 skončila druhá svetová vojna, Jozef Tomko bol vyslaný svojím biskupom do Ríma, aby dokončil štúdiá na Pápežskej lateránskej univerzite, kde získal doktorát kánonického práva, a potom si urobil doktorát teológie a sociálnych vied na Gregoriánskej univerzite.

Po ukončení štúdií mu historické udalosti v jeho krajine, v dôsledku nástupu Československej ľudovodemokratickej (neskôr socialistickej) republiky a odporu komunistickej vlády voči Katolíckej cirkvi, zabránili v návrate do vlasti. Tak bol 12. marca 1949 vysvätený za kňaza v Ríme a inkardinovaný do Rímskej diecézy.

BUDOVANIE CIRKVI

Pápež Ján Pavol II. mu 12. júla 1979 zveril úrad generálneho sekretára Biskupskej synody a prial si osobne mu udeliť biskupskú vysviacku. Keďže iba veľmi málo ľudí mohlo dostať povolenie od československej vlády prísť zo Slovenska do Ríma, biskupská vysviacka sa neuskutočnila vo vatikánskej bazilike, ale v Sixtínskej kaplnke, ktorá je menšia.

Vysviacka bola z vôle pápeža osobitne slávnostná, pretože Ján Pavol II. chcel zdôrazniť svoju blízkosť Slovensku a celej umlčanej Cirkvi v tej takej tvrdej a ťažkej situácii pre katolíkov žijúcich na druhej strane toho, čo Churchill nazval „železnou oponou“.

Ako motto pre biskupský erb si zvolil slová svätého Pavla: Ut Ecclesia aedificetur (Aby sa Cirkev vzmáhala). A budovať Cirkev a slúžiť jej bolo úsilím, či lepšie povedané, celoživotnou vášňou kardinála Tomka.

MISIJNÝ ROZVOJ

V roku 1985 bol vymenovaný za prefekta Kongregácie pre evanjelizáciu národov a hneď nato kreovaný za kardinála. Presvedčený, že „Boh otvára Cirkvi horizonty ľudstva, ktoré je pre semeno evanjelia pripravenejšie“, kardinál dal príklad veľkého misionárskeho a  apoštolského nasadenia.

Okamžite sa postaral o priame kontakty s tými, čo pôsobili na misijných územiach. S duchom otvorenosti voči národom a zmyslom pre univerzálnosť vynaložil všetku svoju energiu na stovku ciest na územia zverené jeho kongregácii, pričom vždy kládol do centra svojich príhovorov Krista a prejavoval veľkého ducha otvorenosti voči národom, ich kultúram a zmysel pre univerzálnosť.

Monografia Na misijných cestách, vydaná v roku 2008, dokumentuje veľký misionársky nepokoj, ktorý ho podnecoval, a to, čo kardinál Tomko urobil v prospech misijného rozvoja a posilnenia miestnych cirkví: vytvorenie mnohých nových diecéz, reformu seminárov, vybudovanie nových kostolov, vzdelávacích centier, sociálnych centier, vylepšenie misijnej spolupráce organizovanej Pápežskými misijnými dielami v mnohých krajinách.

V duchovnom testamente, napísanom 26. februára 2007, kardinál Tomko potvrdzuje, že služba vykonávaná na čele Kongregácie pre evanjelizáciu národov ho „chytila za srdce“, a spresňuje: „Túto službu som vnímal ako príspevok k budovaniu a rastu mystického tela Cirkvi a miloval som mladé misijné cirkvi v celej ich kráse a krehkosti: slávnosti, biskupov a misionárov, seminaristov, rehoľné sestry, ľud, často chudobný. Bolo pekné namáhať sa a trpieť pre túto živú misionársku Cirkev.“

VERNÁ SLUŽBA

Či už Ján Pavol II., alebo Benedikt XVI. ho viackrát poverili, aby ich ako hlavu Katolíckej cirkvi zastupoval na mimoriadnych sláveniach. Spomeniem aspoň to, keď bol osobitným vyslancom Benedikta XVI. na storočnici posviacky Kostola Nepoškvrneného počatia v Moskve v roku 2011.

Pri tej príležitosti kardinál Tomko, hovoriac po rusky, spomenul slávnu, hoci veľmi bolestnú minulosť, a prejavil uznanie novému náboženskému prebudeniu v ruskej spoločnosti po udalostiach roku 1989.

V modlitbe zverujeme tohto nášho spolubrata Bohu, aby mu vo svojej nesmiernej láske dal tú radosť a ten pokoj, ktoré si zaslúžil svojou vernou a veľkodušnou službou Cirkvi, pápežovi a Svätej stolici.