Chlapče, maľuj, ešte maľuj

Martin Kellenberger (* 11. október 1957) je s monografiou veľmi spokojný.

„A tiež som ohromne vďačný, lebo to bola obrovská robota.

Pôvodne mala kniha sedemsto strán.

Museli sme ju skresať o tristo strán.

Množstvo grafík a ilustrácií išlo preč.“

To však knihe nijako neublížilo, práve naopak.

„Pravdaže, toto kresanie ma zo začiatku bolelo, ale potom som si uvedomil, že o to vlastne ide – nájsť veci, ktoré sa neopakujú a sú niečím výnimočné.“

Monografiu plánovali urobiť k Martinovej šesťdesiatke.

„Čas plynul, šesťdesiatka prišla aj prešla.

A potom prišiel kovid.

Na dva roky sme prestali na knihe pracovať.

Medzitým som však robil ďalšie pekné veci – komiks o Móricovi Beňovskom a detské knižky.

Zrazu prišli 65. narodeniny a ešte k nim pribudlo zopár mesiacov.

Ale vďaka Bohu, knižka je už na svete,“ približuje Martin Kellenberger.

Po ocenení Fra Angelica, ktoré si prevzal 14. februára, je to pre Martina Kellenbergera ďalšie pohladkanie po duši.

„V prvom rade je to požehnanie.

Každý výtvarník vie, že nič sa nedá uponáhľať, treba robiť a veriť.

Celé hodiny a dni pracujete v ateliéri, lebo sa chcete podeliť o svoj talent od Boha aj s inými ľuďmi.

A keď sa potom stane niečo také, ako je Cena Fra Angelica a monografia, tak si uvedomíte, že vaša práca má zmysel.

O tom, že dostanem Cenu Fra Angelica, som nevedel, preto sa o nej v monografii ani nepíše, lebo bola vytlačená predtým.

Myslím si, že Fra Angelico sa z neba smeje a hovorí mi: Chlapče, maľuj, ešte maľuj.“

Kunsthistorik Bohumír Bachratý (na snímke vpravo) pozná prácu a výtvarné dielo Martina Kellenbergera (na snímke vľavo) veľmi dobre.

Otváral mu viacero výstav.

„Kunsthistorik nemôže písať knihu o neznámom umelcovi, musíme sa poznať, rozumieť si, musíme prebrať to, čo robí v ateliéri, musím poznať, čo prezentuje na výstavách.

Kniha je formou uznania a vyznania kunsthistorika autorovi, kumštárovi.“

Okrem toho Bohumír Bachratý poznal aj Martinovho otca, vynikajúceho slovenského grafika a ilustrátora Ľubomíra Kellenbergera (1921 – 1971), ktorý svojím zjavom pripomínal mušketiera.

„Ľubomírovi Kellenbergerovi a jeho generácii sa hovorilo sokolíci.

Bola to generácia výtvarníkov, ale aj básnikov a spisovateľov.

Títo sokolíci boli v medzivojnových a povojnových rokoch trochu bližšie spojení so Slovenskom.

Aj Martin je roduverný a pravý Slovák, ale dimenzie jeho poznania a videnia majú európske i svetové rozmery.

Prešiel Afriku aj Austráliu, ale doma je i v Modre, ktorá je skoro jeho rodná, ale narodil sa a žije v Bratislave,“ zdôrazňuje Bohumír Bachratý.

„A tento sokolík, mušketier Martin sa nebojí bojovať za správne, múdre, kvalitné a zodpovedné umenie, lebo doba postmoderny aj postmoderná kultúra sa nezmyselne obraňuje tým, že je možné takmer alebo všetko a, žiaľ, sa to aj robí.

Ale všetko nie je možné.

Možné je to, čo je kvalitou a zodpovednou, spravodlivou a múdrou hodnotou.

V dejinách umenia platila umelecká vôľa, umelecká viera, náboženská viera, ale aj kultúrna viera. A kultúre v tejto dobe niekedy chýba táto viera aj zodpovednosť.“

Ako Bohumír Bachratý hovorí, že „voľakedy platilo biblické: a Slovo sa stalo telom.

Keď prišiel nemecký zlatník Johann Gutenberg, začalo platiť: a slovo sa stalo knihou.

To bol ohromný vynález ľudskej civilizácie a kultúry.

Išlo o začiatok knižnej literatúry, veľkého umenia i remesla, krásy i múdrosti, i keď o knihách a slovách platí, že sú slová krásne a múdre, ale sú aj slová škaredé a hlúpe.

Vidíme to aj v tejto dobe“.

„Po Gutenbergovi sa o sto rokov objavilo ďalšie meno historika, architekta a maliara fresiek Giorgia Vasariho, ktorý napísal životopisy významných talianskych maliarov, sochárov a architektov.

To bola prvá monografia o výtvarnom umení.

Vasari bol naozaj prvý, ktorý si uvedomil, že o výtvarnom diele treba písať slová, ktoré ho približujú, vysvetľujú, komentujú, hodnotia pozitívne aj negatívne.

Okrem toho hovoria o výtvarníkovi, ktorý stvoril toto dielo.

O ďalších sto rokov Johann Joachim Winckelmann vydal v roku 1764 prvé Dejiny umenia staroveku - to bola prvá kunsthistorická kompletná publikácia.

Odvtedy začali vychádzať knihy o výtvarnom umení.“

Bohumír Bachratý tvrdí, že „každá výstava sa skončí, ale to, čo ostane, je kniha.

A to je pocta, keď výtvarník prostredníctvom knihy žije ďalej a jeho výtvarné dielo pôsobí na nás aj s komentárom, ktorý si môžeme prečítať.

Kniha dáva výtvarníkovi nový život, nové dimenzie, nekonečno a možno aj večnosť“.

„Kniha má aj tú vlastnosť, že v oblasti knižnej ilustrácie sa spojili dve ohromné potencie ľudskej vzdelanosti – ako hovoril Umberto Eco - ikonická kultúra obrazu a alfabetická kultúra slova.

A to je hodnota, ktorá platí na tomto svete.“

Ako Bohumír Bachratý dodáva, táto monografia má 392 strán.

„Je to na dlhé čítanie, ale pri čítaní si môžete pokojne posedieť, oddýchnuť.“

Bohumír Bachratý aj túto monografiu pripravil rád.

„Mám vydaných 42 monografií.

Som verný inštitútu knihy, lebo viem, že v knihe je obsiahnutá kultúra, umenie, život človeka aj to, čomu veríme.

A táto viera by mala byť aj umelecká, aj kultúrna, no mala by to najmä byť ľudská viera a ľudskosť, ktorá chýba tomuto svetu a tejto dobe.

Celoživotná tvorba Martina Kellenbergera túto človečinu a túto ľudskosť vždy pripomínala a je to obsiahnuté aj v tejto knihe.

A za to Martinovi ďakujem.“