Chýba nám diskusia o etike a morálke

Justičné zmeny by sa mali týkať napríklad doživotnej ochrany niektorých našich ústavných činiteľov. Čo si o tom myslíte?

Na zmeny v oblasti politiky, zákonodarstva i justičnej spravodlivosti sa treba pozerať racionálne, bez emócií. Justičná spravodlivosť je na súčasnom vývojovom stupni zložitý systém „bŕzd a protiváh“, o čom pojednáva „teória práva“. Knihy na túto tému napísali napríklad Jozef Prusák (2023) či Radoslav Procházka s Marekom Káčerom (2019). Pre oblasť kánonického práva zase Antonín Hrdina (2018). Ak by si človek dal námahu a prečítal niektorú z nich, pochopil by, aké je to zložité, komplikované a nedokonalé – napokon, ako všetko ľudské.

Môžu byť protiváhou k niektorým zákonom uvedomelí občania? Alebo aj my, kresťania?

Bývalý sudca Ústavného nemeckého súdu Ernst-Wolfgang Böckenförde v knihe Sekularizovaný štát (2022) hovorí, že štát nemôže garantovať spravodlivosť iba prostredníctvom zákonov, ale potrebuje aj vnútorný tmel – etiku. Kedysi ten vnútorný tmel dodávalo kresťanstvo, ktoré ním však dnes už nie je. Je tu veľké riziko, že štát sa začne vnútorne rozkladať, pretože ako Böckenförde ďalej tvrdí, slobodný a sekularizovaný štát žije z predpokladov, ktoré sám nemôže garantovať. Je to problém vzťahu práva a etiky, čiže aj vzťah práva a morálky.

Čiže potrebujeme vážnu diskusiu o morálke?

Treba sa nám vrátiť nielen k zdôrazňovaniu dodržiavania zákonnosti a  k  apelácii o  pokoj, ale musíme hovoriť aj o morálnom správaní človeka a spoločnosti. Alebo ak chcete, o kresťanských koreňoch našej kultúry ako celku, ale i právnickej kultúry, ktorá stojí na pilieroch gréckej vzdelanosti, rímskeho práva a židovsko-kresťanského náboženstva. Jasne to napísal významný slovenský romanista Peter Blaho v knihe Rímsko-právny gén európskej identity (2022). Ale kto chce dnes o tom vôbec niečo počuť alebo rozprávať?

Vám konkrétne niečo na pripravovaných zmenách zákonov prekáža?

Platné zákony treba dodržiavať, ale pre mňa stojí otázka aj takto: máme správne a dobré zákony? Ako je vôbec možné, že jedným zákonom chránime život a druhým život zabíjame? A to všetko v rámci jednej a tej istej ústavy?

Má byť človek, ktorý sa dopustil závažného ekonomického trestného činu, zrazu so zmenou justičného zákona prepustený?

Páčil sa mi výrok právničky Evy Mišíkovej, ktorá povedala, že justícia neodsudzuje podľa toho, či je človek reálne vinný, alebo nie. Justícia odsudzuje podľa toho, čo obžalovanému vie reálne dokázať. A  opakujem, že štátne orgány môžu konať iba podľa toho, čo im predpisuje zákon.

Ako má na tieto udalosti reagovať praktizujúci kresťan?

Francis Fukuyama svojho času napísal knihu Koniec dejín a posledný človek (2002). Zaujímavo v nej tvrdí, že liberálna demokracia je „konečný bod ideologickej evolúcie ľudstva a predstavuje konečnú formu ľudskej vlády“. Cituje to bývalý podpredseda Ústavného súdu ČR, pôvodom Slovák, Pavel Holländer v knihe Sloboda – slovo a čin od antiky po woke (2023). Mne ako kresťanovi to znie ako biblický príbeh stavby babylonskej veže, lebo kresťan „koniec dejín“ spája s definitívnym súdom Krista, keď nastolí poriadok a spravodlivosť. Progresívny liberalizmus silne znepokojuje aj sekulárnych právnikov, napríklad už spomínaného Pavla Holländera.

Ako teda môže svoju nespokojnosť vyjadriť kresťan, aby nebol len pasívny?

Demokratická spoločnosť poskytuje priestor slobodne sa zhromažďovať a vyjadriť svoj názor. A potom sú tu každé štyri roky voľby. Okrem politických a občianskych prejavov je kresťan nástrojom Kristovho pokoja a zmierenia. Neodpláca sa za zlé zlým. Kresťan odpúšťa, lebo verí v Božiu spravodlivosť a účinnosť modlitby.

Spoločnosť je však veľmi polarizovaná. Čo môže obyčajný človek urobiť na zlepšenie?

Áno, spoločnosť je veľmi polarizovaná. Prispievajú k tomu aj vojnové konflikty na Ukrajine, na blízkom východe a inde. Nezriedka sú ľudia na seba až nepríjemne agresívni. Úlohou kresťanov je šíriť pokoj, nádej a životný optimizmus a, ak je to možné, aj vieru v Boha. Lebo viera a láska k Bohu a človeku vytvára nádej aj v tomto svete i v dome nášho nebeského Otca.