Čomu sa dnes bytostne venovať v kresťanskej kultúre

Andrea Eliášová v záverečnom ďakovacom príhovore povedala:

V týchto vzácnych chvíľach sme plní vďačnosti za milosť, ktorej sa nám dostalo v podobe prevzatia ocenenia, ktoré má pre nás výnimočnú hodnotu, najmä dnes, keď je kresťanská kultúra vystavená zvláštnemu pohŕdaniu doby.

Všetkých nás spojil ako patrón majster blahoslavený Fra Angelico, ktorý podľa dobového historika Giorgia Vasariho rád opakoval, že každý, kto sa zaoberá činnosťami súvisiacimi so službou Kristovi, musí žiť v Kristovej blízkosti.

Ocenenie, ktoré sme si prevzali, nevnímame len ako láskavú odpoveď a pozornosť Cirkvi na kresťanské posolstvá odovzdané v tvorbe a v rôznych druhoch umenia cez povolania, ktoré zastupujeme.

Táto vzácna chvíľa nás stavia aj pred otázku, čomu sa bytostne venovať v kresťanskej kultúre dnes, keď je svet obťažkaný vojnami, ťažkými zápasmi na poli morálky a etiky, hazardom s ľudskou dôstojnosťou a rebéliou voči Stvoriteľovi.

Môže dať kresťanská kultúra dostatočné odpovede čoraz sekulárnejšej spoločnosti na jej strhujúce zápasy o ľudskú dôstojnosť?

Keď zakladateľka hnutia Fokoláre Chiara Lubichová objavila v istej ateistickej krajine kňaza, ktorý tam vytesával sochy anjelov iba preto, aby ľuďom pripomenul nebo, okomentovala to neskôr slovami:

Dnes ho chápem lepšie.

Chápem, že v praktickom ateizme, ktorý zachvátil celý svet, je potrebné nebo pripomínať.

Prameňom a večnou inšpiráciou kresťanskej kultúry, s ktorou sme zrastení vďaka dnešným svätým patrónom Cyrilovi a Metodovi, nie je nik menší ako Boh sám.

Veď čo iné ako Božiu múdrosť a Pánov majestát odráža všetka doterajšia kresťanská tvorba?

Pri pohľade na diela jej predstaviteľov v rôznych obdobiach vývoja vidíme v nich výnimočnú reflexiu toho, o čom Kniha Sirachovcova vznešene pripomína:

„Všetka múdrosť je od Pána, Boha, vždy bola u neho (a je pred vekmi).

Prameňom múdrosti je slovo nebeského Boha a jej cesty sú večné zákony.

Jeden je najvyšší Stvoriteľ všemohúci - mocný a veľmi obávaný Kráľ - ktorý sedí na svojom tróne a vládne - je to Boh.

On ju stvoril (Duchom Svätým) on ju videl, spočítal a zmeral.

Vylial ju na všetky svoje diela a na všetkých ľudí podľa svojho daru, lebo ju udeľuje tým, ktorí ho milujú“ (Sir 1, 1. 5. 8 – 10).

Bázeň voči Pánovi pečatí kresťanskú tvorbu.

Od vekov poháňala umelcov a tvorcov, ako to platí aj v prípade blahoslaveného Fra Angelica.

Istý znalec jeho diela poznamenal:

Ak rozjímame v samote nad dielom Fra Angelica, dospejeme k poznaniu, že Kristus skutočne vstal z mŕtvych pre celé ľudstvo.

A toto je odpoveď trvalá a nadčasová, ktorú kresťanská kultúra odráža celé veky.

Výziev, ktoré pred ňou stoja aj v ére digitálneho veku, je, vďaka Bohu, neúrekom.

Stále sa je čoho chopiť a premýšľať, ako sa umne prihovoriť človeku, ktorý je frustrovaný z vývoja, nepokojný z predstavy o budúcnosti, apatický k akémukoľvek pozvaniu priložiť ruku k dielu, otrávený denným huriavkom.

Nenápadná konvertitka z českého prostredia Věra Malá nám dáva do pozornosti cestu troch svätých kráľov.

Píše: Cesta mudrcov za božským Dieťaťom bola sprvu plná hľadania, nadšenia, rozprávania, radosti, a predsa cesta späť - tichá a prinášajúca pokoj - bola dokonalejšia.

Je isté, že s tým, čo videli a počuli, boli by na počkanie radšej každému tú radostnú zvesť oznámili.

Museli sa teda iste veľmi premáhať, aby dodržali poslušnosť. Dbali na Božie upozornenia a tak zjavili svetu Pána iným spôsobom. Svojou poslušnosťou zachránili božské Dieťa. Ak budeme opravdivo hľadať Boha ako oni a nebudeme dbať na námahy a dĺžky cesty, potom i nám dá Boh poznať, až ho nájdeme, akou cestou sa máme vydať, či nie je nutné vyhnúť sa Herodesovi.

Rešpektovaný britský historik a novinár Paul Johnson, ktorý len nedávno skonal, tvrdil, že z perspektívy ľudskej spirituality bolo na 20. storočí najpozoruhodnejšie, že Boh nezomrel.

Vo svojej knihe Hľadanie Boha – Osobná púť pripomína:

Niekedy je pozoruhodnejšie to, čo sa v dejinách nestalo, než k čomu neskutočne došlo.

Všeobecne a plným presvedčením sa predpovedalo, že v masovom meradle príde k zrúteniu viery v Boha najmä medzi vzdelanými a spoločensky úspešnými ľuďmi.

K tomu však nedošlo.

Bohu sa nejako podarilo prežiť, ba dokonca uspel.

Na konci 20. storočia je totiž idea osobného živého Boha v mysliach a srdciach bezmála miliardy ľudí na celej planéte stále živá a prítomná, ako to vždy bolo v minulosti.

Aj toto poznanie nás napĺňa optimizmom, že napriek turbulentnému 21. storočiu kresťanská kultúra nezostane iba alternatívou.

Náš bard Milan Rúfus nás prozreteľne uisťuje, že len to, čo je ťažké, padá do hĺbky.

Zrejme je dnes viac ako inokedy odrážať v tvorbe to, čo ďalší autor, historik a spisovateľ Thomas Woods zhrnul do titulu svojej knihy Ako Cirkev budovala západnú civilizáciu.

Pripomína ju ako obnoviteľku civilizácie aj obnoviteľku kultúry.

My ocenení, ktorí tu pred vami stojíme, sa hlásime k tomu, že kresťanský tvorca nemá potrebu upozorňovať na seba, lebo je tu niečo vyššie, čo ho presahuje.

Nadaný matematik, žurnalista, filozof Blaise Pascal to zhrnul do troch slov, ktoré po svojej konverzii nosil napísané na lístočku v podšívke svojho plášťa.

Bolo tam napísané: Veľkosť ľudskej duše.

Vážení otcovia biskupi, vzácni hostia, milí prítomní, vážime si prejav uznania, ktorého sa nám dnes z Božej milosti a vnímavosti Cirkvi voči kresťanským hodnotám v kultúre dostalo.

Ďakujem zaň.

Je pre nás povzbudením.

No vnímame ho tiež ako pozvanie k zodpovednosti za tvorbu a najmä za všetky duše, ktoré budú odovzdávané hodnoty očakávať i prijímať.

K tomu nám Duch Svätý, Darca všetkých darov, pomáhaj.