Detské prekáračky ukončili tanky

Pred 56 rokmi vtrhli pod rúškom noci do komunistického Česko-Slovenska vojská piatich „spriatelených“ štátov Varšavskej zmluvy. Invázia riadená zo Sovietskeho zväzu, ktorá bola odpoveďou na politický odmäk a reformy Pražskej jari, si v prvých dvoch dňoch vyžiadala len na slovenskom území život 19 ľudí, prevažne zastrelených okupantmi. Ďalšie obete pribudli neskôr.

NA ŽIVOTE NEZÁLEŽALO

„Končil som ôsmy ročník na základnej škole a šíriacim sa rečiam, že by k niečomu mohlo dôjsť, nik z nás nechcel veriť. Našou najväčšou starosťou vtedy boli hádky, či je populárnejší spevák Tom Jones alebo Karel Gott,“ vovádza do atmosféry Trenčína leta 1968 pamätník Karol Dubovan.

Detské prekáračky 21. augusta ráno náhle utíchli. „Už v noci sme počuli vrtuľníky, zvážali armádu. Ráno nás prestrašení rodičia posielali do potravín nakúpiť zásoby múky, cukru a oleja. Nevedeli sme, čo sa bude diať. Popoludní už na každom rohu stál tank, keďže v Trenčíne sídlil východný vojenský okruh.“ Ľudia mali strach vyjsť na ulicu. „Okresný tajomník nám poradil, aby sme rýchlo zlikvidovali tabuľky s názvami ulíc, aby sa okupanti nemohli orientovať.“

Karol Dubovan aj vo svojich štrnástich rokoch citlivo vnímal, čo sa v nasledujúcich dňoch dialo. „Keď sa niekde stalo, že transportér neopatrnosťou prešiel človeka a prišla sťažnosť na sovietske veliteľstvo v Trenčíne, oni len pokrčili plecami, že čo tam jeden človek... Na ľudskom živote im vôbec nezáležalo.“

Radovým sovietskym vojakom sa spočiatku snažili vysvetľovať, že v Česko-Slovensku žiadna kontrarevolúcia nie je. „To boli sedemnásťroční chlapci, poriadne ani nevedeli, kde sú. Požičal som im aj bicykel, ale keď v jeden deň priniesli mínomety a namierili ich na činžiaky, videli sme, že sú voči bezbranným ľuďom schopní všetkého.“

PREMÝVANIE MOZGOV

Keď sa v septembri znovu začala škola, celá trieda zo vzdoru odmietla recitovať na ruštine básničku Komunisti. „Učiteľka rozdávala päťky, ale napokon súhlasila, že sa môžeme naučiť inú báseň. Potom už prišlo obdobie premývania mozgov, ale nás nepresvedčili, lebo sme videli skutočnú pravdu. Normalizácia však do spoločnosti vniesla veľa podozrievavosti.“

Po tvrdých päťdesiatych rokoch, v ktorých perzekúcie za vieru postihli aj otca Karola Dubovana, tak náboženské uvoľňovanie v krajine netrvalo dlho. „V rokoch 1967 – 1968 sme cítili trošku slobody, vyučovalo sa náboženstvo, ale po invázii sa postupne všetko utlmovalo, aj mládežnícke akcie v kostoloch.“

Karol Dubovan však ostal pevný v katolíckej viere, neskôr sa napriek riziku zapojil i do aktivít tajnej Cirkvi, za čo sa dostal do pozornosti komunistickej ŠtB. Odkaz postaviť sa za pravdu tak vníma ako dôležitý aj pre dnešok. „Pravdu treba hájiť, nebáť sa ju hlásať okolo seba. Ak si nebudeme navzájom konať dobro, akú spoločnosť vybudujeme?“