Dnes idem spievať liturgiu hodín do neba

Osobnosti, životu a učeniu svätého Jána od Kríža sa v jednom z príhovorov venoval aj Benedikt XVI.

Chcel by som predstaviť ďalšieho dôležitého svätca zo Španielska, duchovného priateľa španielskej mystičky Terézie Avilskej, a tiež spolu s ňou reformátora karmelitánskej rodiny - sv. Jána od Kríža.

Pápež Pius XI. ho v roku 1926 vyhlásil za učiteľa Cirkvi.

Podľa tradície ho voláme aj doctor mysticus - mystický učiteľ.

 

Rodinné prostredie

Ján od Kríža sa narodil v roku 1542 v malej dedinke Fontiveros, neďaleko Avily, Gonzalovi de Yepes a Cataline Alvarezovej.

Rodina bola chudobná, otec pracoval ako prostý tkáč hodvábnych látok.

Hoci pochádzal z jedného z toledských šľachtických rodov, rodičia ho vyhnali a vydedili, pretože sa oženil s Catalinou.

Ján prišiel o otca ako deväťročný, žil s matkou a bratom Franciscom v Medine del Campo, neďaleko obchodného a kultúrneho centra Valladolid.

Tu navštevoval Colegio de los Doctrinos a zároveň vypomáhal s jednoduchými prácami u mníšok z kláštora a Kostola sv. Magdalény.

Potom, vďaka jeho vlastnostiam a výsledkom v štúdiu bol najskôr prijatý ako ošetrovateľ v Nemocnici Nepoškvrneného počatia, potom do kolégia jezuitov, ktoré bolo práve založené v Medine del Campo - Ján tam prišiel ako osemnásťročný a tri roky študoval humanitné vedy, rétoriku a klasické jazyky.

Na konci formácie si bol istý, že jeho povolaním má byť rehoľný život a cítil, že – spomedzi viacerých kláštorov v Medine – je povolaný do karmelu.

V lete roka 1563 začal noviciát u miestnych karmelitánov prijímajúc rehoľné meno Matej.

V nasledujúcom roku bol prijatý na prestížnu univerzitu v Salamanke, kde študoval tri roky umenie a filozofiu.

V roku 1567 bol vysvätený na kňaza a vrátil sa do Mediny del Campo celebrovať primičnú svätú omšu, obklopený náklonnosťou členov svojej rodiny.

Práve tam došlo k prvému stretnutiu Jána a Terézie.

Stretnutie bolo rozhodujúce pre oboch.

 

Spolupráca so svätou Teréziou Avilskou

Terézia mu predostrela svoj plán reformy karmelitánskeho rádu vrátane mužskej vetvy a Jánovi dokonca navrhla, aby sa k nej pridal „na väčšiu Božiu slávu“.

Mladý kňaz bol fascinovaný Teréziinmi myšlienkami a stal sa veľkým podporovateľom jej plánu.

Obaja spolupracovali niekoľko mesiacov, delili sa so svojimi nápadmi a návrhmi, ako otvoriť prvý konvent bosých karmelitánov tak rýchlo, ako je možné.

To sa udialo 28. decembra 1568 v Duruele, na opustenom mieste v provincii Avila.

S Jánom vytvorili túto prvú zreformovanú komunitu ďalší traja spolubratia.

Pri obnovovaní svojich rehoľných sľubov podľa pôvodnej reguly všetci štyria prijali nové mená: Ján si vybral prívlastok „od Kríža“, a pod týmto menom bude aj neskôr všeobecne známy.

Na konci roka 1572 sa na žiadosť sv. Terézie stal spovedníkom a vikárom kláštora v Avile, kde svätica bola predstavenou.

Boli to roky úzkej spolupráce a duchovného priateľstva, ktoré obohatili oboch.

Z tohto obdobia pochádzajú aj najdôležitejšie Teréziine diela a prvé Jánove spisy.

Priľnutie ku karmelitánskej reforme nebolo jednoduché a stálo Jána prekonanie veľkých ťažkostí.

Najtraumatickejšou epizódou bol v roku 1577 jeho únos a uväznenie v konvente karmelitánov prastarej poslušnosti v Tolede kvôli nespravodlivému obvineniu.

Svätec bol niekoľko mesiacov uväznený, trpel fyzicky i psychicky.

Tam vytvoril spolu s inými básňami slávny Duchovný spev.

Nakoniec sa mu v noci zo 16. na 17. augusta 1578 podarilo utiecť veľmi dobrodružným spôsobom.

Utiahol sa do kláštora bosých karmelitánok.

Terézia a zreformovaní spoločníci s veľkou radosťou oslavovali jeho oslobodenie.

Po krátkom čase zotavenia Ján odišiel do Andalúzie, kde prežil desať rokov v rôznych kláštoroch, predovšetkým v Granade.

Prijímal čoraz dôležitejšie úlohy v reholi, až sa stal vikárom provincie.

Zároveň dokončil písanie svojich duchovných traktátov.

Potom sa vrátil do vlasti a ako člen generálnej rady tereziánskej rehoľnej rodiny požíval plnú jurisdikčnú autonómiu.

V roku 1591 bol zbavený všetkých povinností a pripravoval sa na založenie novej provincie v Mexiku.

Kým sa pripravoval na dlhú cestu s desiatimi spolubratmi, utiahol sa do opusteného konventu blízko Jaén, kde vážne ochorel.

Ján čelil obrovskému utrpeniu s pokojom a trpezlivosťou.

Zomrel v noci z 13. na 14. decembra 1591, zatiaľ čo sa jeho spolubratia modlili ranné chvály.

Rozlúčil sa s nimi slovami: „Dnes idem spievať liturgiu hodín do neba.“

Jeho telesné pozostatky boli prenesené do Segovie.

Pápež Klement X. ho blahorečil v roku 1675.

Za svätého ho vyhlásil pápež Benedikt XIII. v roku 1726.

 

Lyrický básnik

Ján je považovaný za jedného z najdôležitejších lyrických básnikov španielskej literatúry.

Jeho najvýznamnejšie diela sú tieto štyri: Výstup na horu Karmel, Temná noc, Duchovný spev a Živý plameň lásky.

V Duchovnom speve svätý Ján predstavuje cestu očisťovania duše, čiže postupné radostné uchopenie Boha, zatiaľ čo duša pociťuje, že miluje Boha tou istou láskou, ktorou je ním milovaná.

Živý plameň lásky napreduje v tejto perspektíve bližšie, opisujúc stav jednoty s Bohom, ktorý postupne pretvára dušu.

Obraz, ktorý Ján používa, je vždy oheň: ako oheň – ktorý čím viac horí a stravuje drevo, tým viac sa stáva žiarivým, ba dokonca plameňom – tak Duch Svätý, ktorý počas temnej noci očisťuje a obmýva dušu, postupom času ju prežaruje a ohrieva, ako by bol plameňom.

Život duše je neustálym sviatkom Ducha Svätého, ktorý dovoľuje uvidieť slávu zjednotenia s Bohom vo večnosti.

Výstup na horu Karmel predstavuje duchovnú cestu s ohľadom na postupné očisťovanie duše, ktoré je potrebné k dosiahnutiu vrcholu kresťanskej dokonalosti, symbolizovanej vrcholom hory Karmel.

Toto očisťovanie je ponúknuté ako cesta, ktorú má človek prejsť spolupracujúc s Božím konaním, aby mohla byť duša oslobodená od každého priľnutia alebo citu, ktoré by boli v protiklade s Božou vôľou.

Očistenie, ktoré k dosiahnutiu jednoty lásky s Bohom musí byť totálne, začína očisťovaním zmyslov a pokračuje troma teologálnymi čnosťami: vierou, nádejou a láskou, ktoré očisťujú zmýšľanie, pamäť a vôľu.

Temná noc opisuje pasívny aspekt tohto procesu očisťovania duše, spočívajúci v Božom zásahu.

Ľudské úsilie je vskutku neschopné samo dosiahnuť až k najhlbším koreňom zlých náklonností a zvykov osoby: môže ich iba zmierniť, ale nie úplne ich vykoreniť.

K tomu je nevyhnutný mimoriadny Boží zásah, ktorý radikálne očisťuje ducha a pripravuje ho k jednote lásky s ním.

Svätý Ján definuje toto očisťovanie ako „pasívne“, pretože – hoci dušou prijaté – je realizované mysterióznym konaním Ducha Svätého, ktorý ako ohnivý plameň strávi každú nečistotu.

V tomto stave je duša podrobená všetkým druhom skúšok, akoby sa nachádzala práve v temnej noci.

Tieto myšlienky z najvýznamnejších svätcových diel nám pomáhajú priblížiť sa k vrcholom jeho rozsiahleho a hlbokého mystického učenia, ktorého cieľom je opísať bezpečnú cestu, ako dosiahnuť svätosť, stav dokonalosti, ku ktorému Boh povoláva všetkých nás.

 

Všetko, čo vytvoril Boh, je dobré

Podľa Jána od Kríža všetko to, čo existuje, všetko, čo vytvoril Boh, je dobré.

Skrze stvorenstvo môžeme dospieť k objaveniu Boha, ktorý v ňom zanechal svoju stopu.

Viera však je jediným zdrojom darovaným človeku k spoznaniu Boha takého, aký je sám v sebe - ako Boh jediný a zároveň v troch osobách.

Všetko, čo Boh chcel zjaviť človeku, povedal v Ježišovi Kristovi, vo svojom Slove, ktoré sa stalo telom.

Ježiš Kristus je jedinou a definitívnou cestou k Otcovi (porov. Jn 14, 6).

Akákoľvek stvorená vec je ničím v porovnaní s Bohom a bez neho nemá žiadnu cenu.

V dôsledku toho, k dosiahnutiu Božej dokonalej lásky sa každá iná láska musí v Kristovi pretvoriť na Božiu lásku.

Odtiaľto pochádza nástojčivosť sv. Jána od Kríža o nevyhnutnosti očisťovania a vnútorného vyprázdnenia pre pretvorenie sa v Boha, čo je jediným cieľom dokonalosti.

Toto očisťovanie nespočíva v jednoduchom fyzickom zrieknutí sa vecí alebo ich používania.

To, čo robí dušu čistou a slobodnou, je odstránenie akejkoľvek nesprávnej závislosti od vecí.

Všetko musí byť usporiadané s Bohom ako centrom a cieľom života.

Dlhý a namáhavý proces očisťovania si, samozrejme, vyžaduje osobné úsilie, no skutočným protagonistom je Boh.

Všetko, čo človek môže urobiť, je „pripraviť sa“, byť otvoreným Božiemu konaniu a neklásť mu prekážky.

Žijúc teologálne čnosti sa človek pozdvihuje a dáva hodnotu svojmu úsiliu.

Rytmus rastu viery, nádeje a lásky napreduje ruka v ruke s dielom očisťovania a postupným zjednotením sa s Bohom až k pretvoreniu sa v neho.

Keď sa dospeje k tomuto cieľu, duša sa ponorí do samotného trojičného života.

Svätý Ján hovorí, že duša dospeje k milovaniu Boha tou istou láskou, akou on ju miluje, pretože ju miluje v Duchu Svätom.

Hľa, prečo doctor mysticus tvrdí, že neexistuje skutočná jednota lásky s Bohom, ktorá nevyvrcholí v trojičnej jednote.

V tomto najvyššom stave svätá duša poznáva všetko v Bohu a nemusí už ďalej prechádzať skrze stvorené veci, aby sa dostala k nemu.

Duša sa cíti zaplavená Božou láskou a úplne sa z nej teší.

 

Stále aktuálny odkaz svätca

Na koniec zostáva ešte otázka: tento svätý – s jeho vysokou mystikou, s cestou k vrcholom dokonalosti – má čo povedať aj nám kresťanom, ktorí žijeme v okolnostiach dnešného sveta, alebo je príkladom a modelom iba pre pár vyvolených duší, ktoré sú reálne schopné viesť takýto život očisťovania a mystického výstupu?

Pre nájdenie odpovede musíme predovšetkým pamätať na to, že život sv. Jána od Kríža nebol „lietaním v mystických oblakoch“, ale bol to veľmi tvrdý život – praktický a konkrétny.

Či už bol reformátor rádu, kde sa stretol s množstvom odporu, alebo ako predstavený provincie, alebo uväznený svojimi spolubratmi a podrobený neuveriteľným osočovaniam a fyzickým trestom.

Bol to ťažký život, no práve počas mesiacov strávených vo väzení napísal svoje najkrajšie diela.

A tak môžeme pochopiť, že cesta s Kristom nie je ďalšou ťažkosťou na už dosť ťažkom jarme našich životov.

Nie je niečím, čo by urobilo ešte ťažším toto jarmo, ale je to niečo úplne odlišné, je to svetlo a sila, ktorá nám pomáhajú niesť toto jarmo.

Ak človek nájde v sebe veľkú lásku, táto mu dáva akoby krídla a oveľa jednoduchšie znáša všetky ťažkosti života, pretože nesie v sebe toto veľké svetlo; toto je viera: byť milovaný Bohom a nechať sa milovať Bohom v Kristovi Ježišovi.

Toto „nechať sa milovať“ je svetlom, ktoré nám pomáha niesť jarmo každého dňa.

Svätosť nie je naším dielom, ktoré by bolo veľmi zložité.

Spočíva práve v tomto otvorení sa: otvoriť okná našej duše, aby Božie svetlo mohlo vstúpiť, nezabudnúť na Boha, pretože práve v otvorení sa jeho svetlu nájdeme silu a radosť vykúpených.

Modlime sa k Pánovi, aby nám pomáhal dosiahnuť túto svätosť, nechajme sa milovať Bohom, čo je povolaním nás všetkých a skutočným vykúpením.

Zdroj: -TK KBS-, -VNSK-/-ĽR-