Do seminára prijali Alojza Tkáča až na štvrtý raz

Alojz Tkáč počas svojho života toho zažil naozaj veľa.

Pre totalitný režim sa stal nepohodlným, vo svojom kňazskom povolaní však vytrval.

Po novembrovej revolúcii v roku 1989 postavil na nohy Košickú arcidiecézu.

 

Alojz Tkáč bol mužom modlitby. Snímka: -TK KBS-/Peter Zimen

 

Štvrtý pokus vyšiel

Na štúdium teológie sa nedostal hneď.

To ho však neodradilo, aby v podávaní prihlášok na bohosloveckú fakultu vytrval aj v ďalších rokoch.

„Do seminára ma prijali až na štvrtý raz.

Moju žiadosť prijal bis­kup Jozef Čársky, ktorý to vtedy nemal ľahké, lebo bol pod neustálym dozorom štátneho zmocnenca.

Po zrušení diecéznych seminárov vo vtedajšom Československu vymysleli predstavitelia totalitného režimu numerus clausus na zníženie počtu prijatých uchádzačov na štúdium teológie.

Po prvom neprijatí som učil v základnej škole v Černine, a keďže moju žiadosť o prijatie na bohosloveckú fakultu odmietli aj v nasledujúcich dvoch rokoch, prihlásil som sa na Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave, kde som dva roky študoval kombináciu latinčina a história.

Po dvoch rokoch som opäť poslal prihlášku do seminára a – prijali ma.

Tak som sa stal študentom na Cyrilo-metodskej bohosloveckej fakulte a seminaristom v bratislavskom kňazskom seminári.

V celom seminári nás bolo 45, v ročníku 11 a pre Košickú diecézu som bol vysvätený sám.“

 

Arcibiskup Alojz Tkáč a kardinál Jozef Tomko (vpravo) často oslavovali svoje životné jubileá spoločne v Katedrále sv. Alžbety v Košiciach. Alojz Tkáč sa narodil 2. marca 1934, Jozef Tomko 11. marca 1924. Snímka: -TK KBS-/Peter Zimen

 

Lesný robotník a električkár

Naplnenie každého nového kňazského povolania, ktoré sa končilo kňazskou vysviackou, bolo v Československu v čase „budovania socializmu“ veľkým zázrakom.

Ateistický režim robil kňazom napriek, kde sa len dalo.

„Komu nebolo pomoci,“ tomu odobrali štátny súhlas.

Tak sa kňaz ocitol mimo pastorácie a musel vykonávať civilné povo­lanie.

Alojz Tkáč bol mimo pasto­rácie od 1. septembra 1975 do 15. apríla 1983.

Počas týchto rokov pracoval ako robotník v Štátnych lesoch a v košickom Dopravnom podniku.

Dôvod? Rozhodol sa vydať svedectvo, povedať pravdu nahlas.

„Ako vtedajší aktuár na Bis­kupskom úrade som pomerne dobre poznal pomery a bol som dobre informovaný o prechmatoch štátnych úradov voči Cirkvi.

Rozhodol som sa, že vydám verejné svedectvo o týchto nehoráznostiach.

Išlo o pozastavenie stavieb kostolov, ktoré sa začali stavať v roku 1968, odobratie štátnych súhlasov, kladenie prekážok pri prihlasovaní žiakov na náboženstvo, zákaz šírenia katolíckej tlače, bránenie mladým mužom, aby boli prijatí do seminára, v dôsledku čoho sa vek kňazov v diecéze zvyšoval.

Keď nastal ten deň, ráno som sa stretol s kňazmi, ktorí sa ma pýtali, kam idem.

Povedal som, že na Pacem in terris.

Neveriacky pokrútili hlavami a s údivom sa ma pýtali: ,Ty?‘ 

Na schôdzi združenia Pacem in terris v košickom Zla­tom klase 23. októbra 1974 som predniesol 15-minútový diskusný príspevok – dokonca ma nechali dohovoriť.

Kňazom sa uľavilo a zatlieskali, no vtedajší štátni tajom­níci zúrili.

Navyše po niekoľkých mesiacoch odznel môj príspevok v Slobodnej Európe, Hlase Ameriky a vo Vatikánskom rozhlase.

Podľa záznamov Štátnej bezpečnosti zo 17. februára 1975 dal kapitán Kos­ťun založiť spis s názvom Archivár, v ktorom sa mali zhromaždiť výsledky výsluchov, odpočúvaní a sledovania.

Tak sa začal proces prenasledovania mojej osoby, výsledkom ktorého bola dohoda medzi vtedajším mestským cirkevným tajomníkom súdruhom Zarembom a ŠtB o odobratí štátneho súhlasu, bez ktorého moja pastorácia bola nemožná.“

V časopise Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme v roku 1982 uverejnili článok Alojza Tkáča s názvom Diagnóza Košickej diecézy.

„Mal som šťastie, že agenti tajnej polície ŠtB sa až po štyroch rokoch dozvedeli o tomto článku, ktorý hodnotil situáciu Rímskokatolíckej cirkvi v Košickej diecéze pri príležitosti 175. výročia založenia nášho biskupstva.

Vyzdvihol som prácu biskupa Jozefa Čárskeho a uverejnil množstvo podrobných informácií, ktoré som získal počas prieskumných ciest po celej diecéze.

Tak sa celý západný svet i samotný Vatikán dozvedeli o situácii a prenasledovaní Cirkvi na Slovensku, o žalostnom počte bohoslovcov a duchovných, o ich vekovej štruktúre a tiež o dôsledkoch štátnej cirkevnej politiky v komunistickom režime.“

 

Prelom osemdesiatych a deväťdesiatych rokov

„Ešte počas leta 1989 bola na Slovensku častým hosťom vatikánska delegácia, ktorá vyjednávala s vtedajšou komunistickou garnitúrou, lenže naši štátni predstavitelia len sľubovali alebo dávali neprijateľné návrhy, na ktorých sa, prirodzene, s Cirkvou nezhodli.

Štát tlačil na to, aby bol biskup z radov sympatizantov Pacem in terris, ale Vatikán to rezolútne odmietal,“ zdôrazňuje Alojz Tkáč.
„Proces menovania nových biskupov sa začínal asi dva roky pred samotným vymenovaním,“ vysvetľuje Alojz Tkáč a dodáva:

„Už vtedy boli medzi kňazmi iniciatívy modlitieb za nového biskupa.

Dokonca boli trojdňové pobožnosti, ktoré sme robili viacerí kňazi.

V rokoch 1968 – 1969 boli kandidátmi na bis­kupa Anton Harčar, František Cicholes a iní.

Aj po dvadsiatich rokoch patrili medzi tipy na nových biskupov.“

Biskupská kandidatúra zastihla Alojza Tkáča ako farára v Červenici.

„Počas ,výroby‘ som bol v kontakte s provinciálnou predstavenou Kongregácie služobníc Ducha Svätého Aleškou Miksovou; dnes má 85 rokov.

V Košiciach bola malá skupinka týchto sestier, ktoré chodili v civile, a ja som ich duchovne viedol.

V čase, keď v Ríme kanonizovali Anežku Českú (12. novembra 1989), ma Aleška Miksová zoznámila s Mons. Jánom Bukovským SVD, ktorý bol poverený v socialistickom bloku vyjednávaním o možnostiach vymenovania nových biskupov.

Požiadal ma, aby som mu pomohol pri získavaní informácií. Mal som mu navrhnúť 30 kňazov, ktorí by mu dali návrhy na kandidátov na biskupa.

Podmienka bola, aby neboli sympatizanti Pacem in terris a aby neboli veľmi mladí.

V januári 1990 si Mons. Ján Bukovský pozýval po­dľa tohto menoslovu kňazov, aby zís­kal referencie a tipy,“ spomína emeritný arcibiskup.
„Neviem, kedy presne, ale telefonicky pozval na pohovor aj mňa, nepýtal sa ma na iných kňazov, len sme sa rozprávali o vtedajšej situácii.

O dva týždne, v polovici januára, som dostal výzvu, aby som prišiel k arcibiskupovi Jánovi Sokolovi do Trnavy.

 Na stretnutí sa ma arcibiskup Ján Sokol opýtal, či prijmem menovanie za biskupa.

Odpovedal som mu, že ,ak má Svätý Otec vo mňa dôveru, tak to prijmem‘.

Kapitulný košický vikár Štefan Onderko zvolal 14. februára 1990 v Košiciach členov kapituly a oznámil im moje menovanie za biskupa.

Pri mojom uvedení do úradu apoštolského administrátora diecézy 18. februára 1990 sa mu kardinál Jozef Tomko oficiálne poďakoval za službu, čím sa pôsobenie Štefana Onderka na čele Košickej diecézy ukončilo.“

 

Horúčosť a zemetrasenie

Alojz Tkáč veľmi dobre vedel, že postaviť sa na čelo Košickej diecézy nebude ľahké.

„Uvedomoval som si vážnosť situácie, ale keďže som sa dosť zaujímal o situáciu v diecéze, poznal som problémy a mal som presnú predstavu, čo treba urobiť.

Vtedajší sympatizanti Pacem in terris boli na dekanských postoch či vo väčších farnostiach, a tak bezprostredne po mojom vymenovaní a bis­kupskej vysviacke nastali pre väčšinu kňazov dispozičné zmeny.

Prekladanie bolo veľmi ťažké.

Vtedy sa uskutočnilo vyše 130 presunov kňazov.

Bolo to naozaj ,zemetrasenie‘.

Diecéza bola v tom čase poddimenzovaná, čo sa týka počtu kňazov, 15 farností z vtedajších 180 ostalo neobsadených.

Viacerí starší kňazi radšej odišli do dôchodku, ako by mali nastúpiť na nové pôsobisko.

Mal som však vždy poruke spolupracovníkov, ktorí so mnou znášali ,horúčosť‘ nasledujúcich dní: išlo o obnovu kňazského seminára, budovanie cirkevného školstva, návrat rehoľných spoločenstiev, reštitúcie a, pravdaže, pastoračné návštevy vo farnostiach.“

 

„Trojosobný záprah“

„Som rád, že Benedikt XVI. vymenoval za môjho nástupcu môjho vtedajšieho pomocného biskupa Bernarda Bobera, s ktorým sa poznáme dávno, ešte z obdobia, keď som bol farárom v Červenici a on v Kecerovciach.

Verím, že projekty, do ktorých sme sa spolu začiatkom deväťdesiatych rokov pustili, bude aj naďalej rozvíjať.

Teší ma, že si vybe­rá dobrých a kvalitných spolupracovníkov.

Zatiaľ sme ,trojosobným záprahom‘; predtým bol arcibiskup Alojz a nasledoval Bernard a Sta­nislav (Stanislav Stolárik, v tom čase košický pomocný biskup - pozn. red.), teraz je Bernard, Stanislav a Alojz. Výhoda je, že bývam na arcibiskupskom úrade, len o jedny dvere ďalej; aj pri obede vytvárame so spolupracovníkmi na arcibiskupskom úrade pekné spoločenstvo, teším sa na každé stretnutie s nimi.

Ja počúvam ich, informujem ich a oni počúvajú mňa,“ vraví s úsmevom i nadhľadom emeritný arcibiskup, ktorý si aj dnes veľmi dobre uvedomuje, že Cirkev treba ustavične budovať.

„Pravdaže, aj ja som zažil a zažívam sklamania.

Stále ma trápi, keď je na svätých omšiach veľmi málo mladých ľudí a celkovo veriacich.

Keď si predstavím, koľko má tá-ktorá farnosť veriacich a mládeže, aké sú tam školy, koľko žiakov a študentov ich navštevuje, bolí ma, že sa nezúčastňujú na slávení svätej omše.

Veľmi bolestné pre mňa je, keď kňazi, ktorých som svätil, ale aj iní, odišli z kňazskej služby a tak sklamali moju dôveru i dôveru veriacich a spôsobili veľké pohoršenie.

Na Slovensku neutícha veľká rozvodovosť, deti zostávajú bez otca, bez matky.

Nárast rozvodov súvisí aj s vysokou nezamestnanosťou, najmä mladí muži sú frustrovaní, majú pocit viny, že sa nemôžu postarať o svoju rodinu.

Aby si zarobili, odchádzajú za prácou aj tisícky ki­lo­met­rov, lenže potom nasledujú trpké dôsledky v podobe spomínaných rozvodov.

Bolestné je tiež, že po­dľa prognóz začne Slovensko od roku 2025 vymierať, čo je veľmi zlá vízia.“

 

Kde je môj domov

Napriek tomu, že desiatky rokov nežije v rodnej obci, do Ohradzian sa Alojz Tkáč vždy rád vracia.

Pritom si polovážne-položartom kladie otázku: Kde je môj domov?

„Pravda je, že moje rodisko je v Ohradzanoch a žil som tam do mojich 20 rokov, ale od roku 1963 bývam v Košiciach s výnimkou siedmich rokov pastoračného pôsobenia v Červenici, ale aj vtedy som bol v kontakte s Košicami.

Do rodiska rád chodievam, ale aj sa rád vraciam, ba ponáhľam do Košíc.

Čo ma do Ohradzian ťahá?

Sú to blízki príbuzní, sestry, synovci, ich deti a moji už nebohí rodičia, ale aj rodáci a spolužiaci, z ktorých mnohí sú už vo večnej sláve.

Podľa čŕt tvárí rovesníkov poznám ich deti a vnukov.

Okrem toho ma Ohradzany stále lákajú poliami, lúkami, lesmi, ktoré som ako chlapec veľmi dôverne poznal, dodnes si ešte pamätám názvy týchto lokalít.

Potom, samozrejme, je to miestny kostol, fara a cintorín, kam občas zájdem a spomínam na tých, ktorí sú tam pochovaní.“

 

Spolužiaci

Čo sa týka stretnutí s bývalými stredoškolskými spolužiakmi, v osobnom kontakte so svojimi spolumaturantmi z Humenného z roku 1953 nie je.

Na pomaturitných „stretávkach“ však nechýbal.

„Stretli sme sa po 5 a 10 rokoch od maturity, potom bola dlhá pauza, nasledovali stretnutia až po 50 a 55 rokoch.

Posledné stretnutie bolo vlani po 60 rokoch, zišlo sa nás osem.

Nie­ktorí spolužiaci neboli ani na jednom stretnutí, viacerí už zomreli, ale všetci sme sa vždy navzájom spo­znali,“ konštatuje emeritný arcibis­kup Alojz Tkáč.

 

ALOJZ TKÁČ

Emeritný arcibiskup Alojz Tkáč sa narodil 2. marca 1934 vo východo­slovenskej obci Ohradzany.

Najprv študoval na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, no po dvoch rokoch toto štúdium vymenil za Rímskokatolícku cyrilo-metodskú bohosloveckú fakultu UK v Bratislave.

Kňazskú vysviacku prijal z rúk biskupa Ambróza Lazíka 25. júna 1961.

V rokoch 1975 – 1983 bol bez štátneho súhlasu a oficiálne mimo pastorácie, riadil električku a pracoval ako lesný robotník.

Na sviatok svätých Cyrila a Metoda 14. februára 1990 ho Ján Pavol II. vymenoval za biskupa; biskupskú vysviacku prijal 17. marca 1990 v Košiciach.

Za košického arcibiskupa metropolitu ho Ján Pavol II. vymenoval 31. marca 1995; o tri mesiace – 2. júla 1995 mu Ján Pavol II. odovzdal pálium – symbol arcibiskupa metropolitu.

Emeritným arcibiskupom bol Alojz Tkáč od 10. júla 2010.

Zdroj: archív Katolíckych novín/Jaroslav Fabian, Zuzana Artimová