Dobrota by mala z nás žiariť do okolia

Pápežský kazateľ, známy kapucín Raniero Cantalamessa učí, že len vtedy prežívame pravé a skutočné Vianoce, keď je ten novonarodený betlehemský chlapček pre nás vteleným Bohom a keď sa tento Boží Syn – Kristus narodí v našom srdci!

Ako sa to môže stať? Kedy sa Kristus narodí v ľudskom srdci?

Kedysi dávno na túto otázku s originálnou jednoduchosťou odpovedal sv. František z Assisi. Povedal, že „ten sa stane ,matkou´ Krista, kto Ježiša s čistým a úprimným svedomím nosí vo svojom srdci a vo svojom tele“.

Na prvé počutie sú to záhadné slová, najmä tie „stať sa matkou“. Takéto jadrné vyjadrovanie bolo sv. Františkovi pred 800 rokmi vlastné. František pritom predstavil hlbokú teologickú pravdu.

Ježiš sa vtedy „narodí“ v srdci – teda príde, vstúpi do ľudskej duše – keď si človek osvojuje ušľachtilé evanjeliové myšlienky, rozpráva čisté slová a koná sväté skutky.

„Osvojiť si“ znamená stotožniť sa s niečím, prijať to vnútorne a celkom za svoje; prijať to priamo vo svedomí! Svedomie je ozvena Božieho hlasu v nás. Jediný, všemohúci Pán Boh sa prihovára všetkým ľuďom so svojím všeobecným zjavením, s rovnakou náukou, s tými istými hlbokými životnými pravdami a so svojím večným morálnym poriadkom.

Človek potom má vo svojom srdci vytvoriť „priestor“, kde bude Boží hlas rezonovať. Čím je človek veľkodušnejší, má „širšie srdce“, má úprimnejšie svedomie, tým hlasnejšie a častejšie sa Boh v ňom ozýva.

Následne sv. František učí, že takto úprimný človek nosí Ježiša aj vo svojom tele; to je opäť strohé stredoveké vyjadrenie, ktoré znamená, že človek podľa svedomia aj navonok koná – je vidieť kresťanské dobro na jeho správaní, celkových postojoch a činoch. Najmä dobrota by mala z nás žiariť do okolia ako dobrý príklad pre iných.

Šíriť sväté konanie
Vieme však, že človek je spoločenský tvor. Sám si život nedáva, sám zdravo nevyrastie ani sa ničomu dobrému nevyučí. Nielen počas rastu a dospievania sme závislí od okolia.

Po celý život – raz viac, inokedy menej, ale vždy – sme ovplyvňovaní. Všetko ľudské je akosi - prirodzene i nadprirodzene - spojené. Okolitému vplyvu sa nikto nevyhne. Preto je veľmi dôležité, kde, ako a s kým žijeme.

Moderní psychológovia dokonca experimentálne zistili, že už šesť percent sebavedomých jedincov dokáže ovplyvniť daný celok; teda – jeden jediný sebavedomý človek dokáže zmeniť až sedemnásť iných vo svojom okolí.

To je potrebné vedieť.

Ak je niekto ušľachtilý a zdravo sebavedomý – tak jeho dobré správanie, príkladný postoj či sväté konanie sa lavínovite šíri ďalej. 
Aké je to potom príjemné a vzácne mať takého spoločníka – brata, ktorý svojím životom „rodí Krista“, a to nielen pre seba, ale vďaka ľudskej komunikácii pre celý svet.

Každá naša rodina by mohla byť krajšia a lepšia, každé naše spoločenstvo by mohlo byť milšie a ľudskejšie, každá naša obec by mohla byť vo všeobecnosti zrelšia.

Kedy duša počne Ježiša
Svätý Pavol, apoštol, toto zodpovedné spolupôsobenie odôvodnil teologicky (Gal 4, 4 – 9. 28):

Podobne učil aj veľký scholastický teológ sv. Bonaventúra:

„Duša počne Ježiša, keď je nespokojná so životom, ktorý žije. Duša podnietená svätými inšpiráciami a zapálená svätou horlivosťou sa rezolútne odtrhne od svojich starých zvyklostí a nedostatkov, stáva sa duchovne plodnou milosťou Ducha Svätého a prijíma plán nového života. Kristus bol počatý!

Potom, keď už je počatý, požehnaný Boží Syn sa rodí v srdci tak dlho, ako dlho táto duša, volaním k Bohu o pomoc, okamžite uskutočňuje tento svätý plán. Pritom si začne uvedomovať to, čo v nej dozrieva a čo predtým odsúvala zo strachu, že nebude schopná byť v tom (rodení Ježiša v srdci) úspešná.“

Svetlo pre nohy, ktorým pomáha kráčať
Slovenskí katolícki biskupi napísali veriacim pastiersky list, ktorý sa čítal na Prvú adventnú nedeľu. Poukázali v ňom, že vo svetle Ducha Svätého máme prijať za svoju „túžbu Boha po spáse ľudí a jeho starostlivosť o nich“.

Kristus práve preto prichádza a apoštoli to ohlasujú, lebo aj oni sa vložili do Božej starostlivosti o spásu duší. Keď si toto plne uvedomíme, pochopíme, že svetlo sprostredkované kresťanmi nemá byť svetlom, ktoré „bije do očí“ a ktoré oslepuje, ale svetlom pre nohy, ktorým pomáha kráčať.

Našou úlohou nie je „posvietiť si“ na tých, čo uviazli alebo zablúdili, ale pozvať ich na cestu k Bohu. Túžiť po tom, aby čím skôr pochopili a čím ľahšie objavili pravú Božiu dobrotu.

V duchu slov svätého Pavla preto prosíme Pána, aby zveľadil a rozhojnil našu lásku – nielen k veriacim, ale voči všetkým ľuďom.

Výzva na plán nového života
Skutočnosť Vianoc je pre nás opakovanou výzvou na pozitívnu zmenu – na plán nového života, ktorý sa premení na niečo konkrétne dobré. Ak plán nerealizujeme, Ježiš bude počatý, ale nenarodí sa. Majme pred očami príklad Božej Matky Márie – skutočne Ježiša aj počať, aj nechať narodiť sa v nás na tieto Vianoce.