Hmla v našich životoch
Keď sa mi narodil syn, mnohé veci som nevidela jasne. Má spinkať pri nás alebo osobitne? Nosiť ho v nosiči alebo v kočiari? Dojčiť alebo nedojčiť? Odúčať ho od nočníka, keď má pol roka alebo keď má dva roky?
A aby toho nebolo málo, po svete sa vždy potulovala kopa mamičiek, ktoré prichádzali a samy od seba rady rozdávali. Moja hmla sa týmito radami ani nie že rozjasnila, ale nimi občas práve zhustla. Tak veľmi som vtedy túžila po slnku a jeho prežiarenej pravde.
Aj v týchto dňoch pandémie mnohé mamy prežívajú poriadnu hmlu. Aj ja sa pýtam, či mám moje dieťa dať do škôlky alebo má ostať radšej s nami doma. Či mám uvažovať o očkovaní alebo radšej nie. Či budem jedna z tých, ktoré nadávajú na všetko a všetkých, alebo budem o čosi iná.
Musím sa priznať, že stále nemám žiadny patent ani špeciálnu múdrosť na ťažké rozhodnutia. Trápi ma, keď sa neviem správne rozhodnúť. Ale s istotou viem, že za tou hnusnou hmlou je kdesi slnko. Slnko, ktoré chce hmlu roztopiť a priniesť jasný svet.
Verím, že keď budem Boha prosiť, ukáže mi cestu. Hoci každý deň len jeden krok a isto sa niekedy potknem a spadnem. Ale viem, že hoc pôjdem aj skrze hmlu, Boh bude pri mne a povedie ma.
Tak sa už hmly nebojím. Veď viem, že po nej vždy príde slnko.
Alžbeta Šutková
- mediálna pracovníčka
- autorka v rubrike KN Troška do rožka
- šťastne vydatá, mamička jedného synčeka
Snímka: Archív –AŠ–