Ján Chryzostom Korec – verný svedok doby

Otec kardinál, prežili ste bohatý, no neľahký život, v ktorom bolo mnoho dobrého i zlého. Ako ho teraz spätne hodnotíte?

Svoj život nebudem hodnotiť.

Môžem z neho len spomenúť niektoré významnejšie veci ľudsky dobré i menej dobré v jednotlivých etapách môjho života.

Narodil som sa a rástol som v obci Bošany, ktorá bola rozdelená na tradičnú časť sedliacku a asi od roku 1870 vznikla v nej časť priemyselná s továrňou na výrobu koží, najväčšia vo vtedajšom Rakúsko-Uhorsku.

Naša rodina patrila k továrenskej časti, bývali sme v takzvanej robotníckej kolónii.

Zakladateľmi továrne na zregulovanej rieke Nitre s veľkou turbínou na výrobu elektrickej energie boli podnikatelia z Viedne, ktorí si priviedli svojich odborníkov riaditeľov, úradníkov i majstrov, a ich rodiny bývali s privilégiami medzi nami.

Medzi ich rodinnými príslušníkmi, deťmi i vnukmi som sa pohyboval a žil aj ja. Boli medzi nimi veriaci i menej veriaci viedenskí občania.

V atmosfére liberalizmu, ktorá prevládala v našej priemyselnej časti, ma Pán Boh viedol obdivuhodne tým, že som sa stal na roky miništrantom a spoznal som katolícky skauting, ktorý v Bošanoch zaviedol starostlivý pán kaplán Štefan Drozd.

Najmä cez skauting som sa stretával s mladými chlapcami a dievčatami, čo mi otváralo obzor kresťanského života.

V tom istom smere nás upevňoval aj ďalší kaplán, neskorší profesor Jozef Vrablec.

Skauting, jeho desatoro, jeho činnosť a najmä letné tábory ma veľmi chránili pred prázdnotou spolužiakov v robotníckej kolónii a vovádzali ma do šírky kresťanského života.

Ako 13-ročný skaut som sa zúčastnil na skautskom dni v Bratislave a v rámci skautingu som sa v roku 1937 stretol v Ružomberku s Andrejom Hlinkom.

Bolo to rok pred jeho smrťou.

Na celý život ma poznačilo to, že tento veľký politik a kňaz vyšiel s dlhou fialovou štólou o šiestej ráno z kostola, kde už predtým sedel v spovednici.

Povzbudilo ma to na celý život.

Pri ďalšom skautskom tábore na Zlatne v Tríbečských horách sme sa zúčastnili na púti v Topoľčiankach, kde slúžil svätú omšu Jozef Tiso, dekan v Bánovciach nad Bebravou, ktorý sa v októbri 1938 stal predsedom slovenskej autonómnej vlády.

Aj to bol zážitok na celý život.

Pán Boh ma potom viedol ďalej, až ma doviedol do Ružomberka, kde som 15. septembra 1939 vstúpil k jezuitom.

Bolo to zásluhou priateľa a skauta Klementa Fábika, ktorý ma spomenul pred rektorom jezuitského domu Jozefom Jurovským.

Takto som zakotvil v Spoločnosti Ježišovej, v ktorej ma Pán Boh zahrnoval ďalšími mnohými darmi počnúc od rehoľného povolania.

 

Ako prebiehala vaša formácia u jezuitov?

V Ružomberku som absolvoval dvojročný noviciát a dokončil som si gymnaziálne štúdiá s maturitou.

To všetko prebiehalo počas druhej svetovej vojny.

 

Ako sa vyvíjal váš život, keď sa vojna skončila?

Po vojne som študoval filozofiu v Trnave a Brne a po filozofii som bol disponovaný do vydavateľstva a jezuitských redakcií v Trnave.

Prišiel som tam s licenciátskou prácou z filozofie s názvom Filozofické základy dialektického materializmu, pričom som študoval teológiu v Trnave.

Tam ma zastihla takzvaná barbarská noc, keďže po páde nacizmu sa v obnovenej Československej republike zmocnili vlády komunisti na čele s Klementom Gottwaldom.

Vtedy už komunisti naplno rozvinuli boj proti Cirkvi.

Na Slovensku to robili na čele s Gustávom Husákom, Lacom Novomeským, Ladislavom Holdošom.

 

Hrôzy a priebeh barbarskej noci opisujete vo svojej knihe Od barbarskej noci, ktorá sa stala bestsellerom nielen u nás, ale aj v zahraničí. Môžete stručne opísať, čo sa počas nej udialo?

Barbarská noc bola úderom, ktorý rozdelil náš život na dve časti.

Už prepad milicionárov a polície bol útokom ako na lotrov a zločincov.

Útok kohorty sedemdesiatich útočníkov na náš dom v Trnave bol barbarsky surovým činom.

Pomocou rebríkov preskočili vysoký múr, prepadli naše chodby a kolbami pušiek na dverách izieb nás o polnoci prebudili a žiadali, aby sme šli do priestoru pred kaplnkou.

Vedúci ŠtB vydal rozkaz: „Máte dvadsať minút na pobalenie a potom sa vráťte na toto miesto.“

Prečítal asi 40 našich mien, ku každému z nás sa postavil policajt alebo milicionár, ktorý nás so zbraňou sprevádzal do izieb.

Tam s nabitou puškou sledoval každý náš pohyb.

Keď sme sa vrátili, dostali sme ďalší rozkaz: „Pôjdete na ulicu a nastúpite do autobusu.“

Protest predstaveného vedúci kohorty surovo odmietol.

Autobus polície, na ktorý sme nasadli, nás viezol Považím.

Mysleli sme si, že ideme do Ruska.

Zaviezli nás však len do veľkého premonštrátskeho kláštora v Jasove a odtiaľ asi o tri týždne do Podolínca.

Tam už bolo zvezených asi 400 rehoľníkov z celého Slovenska.

Pod dozorom väzenských strážcov policajtov, niekoľkých žandárov a psov sme tam zostali až do októbra 1950.

 

Po prepustení sa vám podarilo dostať do civilu.

Rozdelili nás na viac skupín a porozvážali.

Ja som sa cez Pezinok ako nevojak dostal do civilu spolu s teológmi Pavlom Hnilicom, Pavlom Horským a Alojzom Volekom.

Pavol Hnilica nám u biskupa Róberta Pobožného vybavil tajnú kňazskú vysviacku v Rožňave na 1. októbra 1950.

Nikomu sme o tom nehovorili.

Neviem, čo sú to primície a prvá slávnostná svätá omša.

 

Čo sa dialo v tom čase na Slovensku, ako pokračovalo komunistické vyčíňanie?

Okolo nás sa v živote Cirkvi diali divoké zmeny.

Komunisti zrušili katolícke školy, časopisy a vydavateľstvá, zaviedli kontrolu kňazstva, uväznili mnohých kňazov, zlikvidovali Gréckokatolícku cirkev, zobrali do väzenia biskupov Jána Vojtaššáka, Michala Buzalku, Pavla Petra Gojdiča a podnikli mnohé iné kroky prenasledovania.

Iných biskupov konfinovali a prísne strážili splnomocnenými ateistickými strážcami na biskupských úradoch.

 

Boli ste v tom čase mladí kňazi, no žili ste v civile, chodili ste do práce a málokto tušil, kým ste. Ako ste reagovali na tieto brutálne zásahy do života Cirkvi?

Z Vatikánu dostali biskupi povolenie na osobitné opatrenia pre prípad predvídaného prenasledovania.

Boli vysvätení niekoľkí tajní biskupi: v rokoch 1949 – 1950 Karel Otčenášek, František Tomášek, na Slovensku Štefan Barnáš, Anton Richter.

Biskup Róbert Pobožný vysvätil tajne za biskupa 2. januára 1951 Pavla Hnilicu a to všetko so súhlasom pápeža Pia XII.

Keď bol na Pavla Hnilicu po polroku vydaný zatykač, na návrh jezuitských predstavených ma vysvätil za biskupa.

Pavol Hnilica odišiel do emigrácie, kde požehnane pracoval celé polstoročie.

U nás na Slovensku sa diali medzitým zločinné veci.

Zatvárali kňazov i ďalších biskupov, uväznili vlastných ľudí – generálneho tajomníka Komunistickej strany Československa Rudolfa Slánskeho, ministra zahraničných vecí Vladimíra Clementisa a obesili jedného i druhého.

O nejaký čas uväznili ako buržoáznych nacionalistov aj Gustáva Husáka, Laca Novomeského a Ladislava Holdoša, ktorý zatváral kňazov i biskupov.

V tejto atmosfére som sa stal biskupom a mal som tajne svätiť kňazov.

Bol som prísne sledovaný políciou.

Pracoval som pritom stále ako robotník vo fabrikách. Po desiatich rokoch v zamestnaní v Dimitrovke uväznili aj mňa a odsúdili na 12 rokov.

Vo väzení som bol až do Pražskej jari v roku 1968.

Potom prišla 21. augusta 1968 „bratská pomoc“ a zostali sme vojensky obsadení na 20 rokov.

 

Stali ste sa vedúcou osobnosťou podzemnej Cirkvi na Slovensku. Ako ste organizovali svoju činnosť?

Pracoval som stále ako robotník, písal som knihy najmä pre mladých a usmerňoval som činnosť takzvanej skrytej Cirkvi.

Vysvätil som pritom asi 120 tajných kňazov, zjednocoval som rozličné laické apoštolské hnutia, písal som obhajobné články prezidentovi, parlamentu, denníkom a odpovedal som na mnohé útoky proti Cirkvi – všetko verejne a pod svojím menom.

Pritom som bol ostro sledovaný tajnou políciou, prežil som pokusy pripraviť mi autohaváriu, zažil som vlámanie do bytu, listové vyhrážky satanistov až zo Spojených štátov amerických a iné útoky. Rovno na život.

 

Ktoré z prežitých ťažkostí boli pre vás najtvrdšie?

Robil som viac ako dvadsať rokov v továrňach, tvrdo som pracoval s ťažkými vrecami voskov, ťažkými sudmi olejov, benzínu, glycerínu, vždy na dvore v lete pri páliacom slnku, na jeseň v dažďoch, v zime pri treskúcom mraze v Petržalke pri Dunaji a vo vysokých závejoch snehu.

Okrem toho som prežil osem rokov vo väzení.

No za najťažšie pokladám čosi iné.

Bolo to oznámenie Johna B., že diplomat Luigi Poggi vyrokoval v Prahe s komunistickou vládou, vraj v mene Ríma, aby som prestal tajne svätiť kňazov.

Povedal to v hoteli Alcron, kde im pripravili apartmány ŠtB.

Žasol som nad tým, že v tomto odpočúvanom priestore to Poggi hovoril sub secreto apostolico Petrovi Dubovskému.

Väčšiu naivnosť som si nevedel predstaviť.

Keď som si uvedomil, čo to bude znamenať, upadol som takmer do úplnej rezignácie, že som nanič.

Bol som z toho duchovne dobitý.

Na istý čas ma takmer dorazilo, keď som sa dozvedel, že moju 13-stranovú správu pre pápeža, ktorú John B. dobrovoľne prevzal do Ríma, potom zo strachu zničil.

Dodnes si neviem vysvetliť, prečo John B., keď už bol zbabelec a dostal strach, nedal moju správu predstavenej charity, aby mi ju dopravila, lež ju zničil.

Veci sa tiež mohli u nás vyvíjať úplne inak bez Felixa D. a jeho blúznivého spoločenstva. Žiaľ.

Asi po pol druha roku som začal dostávať z Ríma úradný odkaz za odkazom, že zostáva platné všetko o tajnom svätení, čo bolo predtým.

Tak sme prežili na Velehrade aj 1000. výročie smrti sv. Metoda i mariánske púte v roku 1987, ako aj Bratislavský veľký piatok v roku 1988.

O rok v novembri sme sa dožili už pádu komunizmu.

Zostávajú tu mnohé veci a svedectvá z dôb komunizmu napísané z väzení i písané v knihách.

Z mojich kníh je vydaných okolo 90.

 

Pre vás po roku 1989 nastal nový začiatok. Z biskupa v montérkach sa stal biskup najstaršej slovenskej diecézy. Ako ste túto zmenu prežívali?

V roku 1990 sme dosiahli slobodu. Šiesteho februára 1990 som bol vymenovaný za nitrianskeho biskupa.

Nitriansku diecézu založil v roku 880 pápež Ján VIII. bulou Industriae tuae.

O rok nato ma v júni 1991 vymenoval pápež Ján Pavol II. za kardinála.

Úloha biskupa bola ťažká, lebo všetko bolo zničené, niečo ako malá Hirošima.

Začali sme takmer od nuly.

Čoskoro sa začali objavovať nové nečakané ťažkosti.

V živote slobody sa začali na nás valiť nové vlny nerestí.

Po dvadsiatich štyroch rokoch slobody prehodnocujeme a vidíme, že všetko nie je tak, ako sme si predstavovali. Čo z minulosti si máme ceniť a čoho sa máme držať?

Veľké obdobie prenasledovania v rokoch 1948 až 1989 je veľkou epochou kresťanských svedkov.

Naši ľudia, najmä desaťtisíce mladých, sa nebáli žiť z viery, obraňovať ju, a to aj za cenu obetí.

Vieru by sme si mali chrániť aj dnes, keď sa na nás sústavne valia cez médiá aj z Európskej únie nové vlny zákerných útokov proti Cirkvi, ako je rozvracanie rodín, rozvracanie sexuálneho života, samotných pojmov manželstva, otcovstva a materstva s nivočením celého spoločenského života.

V tomto zmysle bol veľkým činom veriacich tohtoročný Národný pochod za život v Košiciach (rozhovor bol pripravený v roku 2013, pozn. red.), ktorý by mal pokračovať v mnohých ďalších podobných podujatiach.

Mali by sme to robiť v duchu slov veľkého pápeža Jána Pavla II., ktorý nám povedal: „Nebojte sa!“

Slovensko má čo povedať svojimi tradíciami, mučeníkmi i svedkami prenasledovania, má čo povedať celej Európe i celému svetu.

To je naše veľké poslanie, čo nám pripomínal Rok viery, ako aj veľké cyrilo-metodské jubileum.