Ján Havlík bol misionárom aj za mrežami

Ján Havlík sa narodil 12. februára 1928 vo Vlčkovanoch pri Skalici (dnes Dubovce) do chudobnej rodiny robotníka, deputátnika Karola Havlíka a Justíny, rodenej Pollákovej.

Mal troch súrodencov.

Z jeho vlastnou rukou písaného životopisu vyberáme: „Keďže som chcel ísť študovať, vychodil som dva ročníky meštianskej školy v Holíči, kam som dochádzal pešo – denne 16 kilometrov (ako 12-ročné dieťa – pozn. aut.).

Po dvoch rokoch som začal chodiť na Štátne gymnázium v Skalici – každý deň bicyklom to znamenalo 36 kilometrov.“

Jeho métou bolo študovať a stať sa misijným kňazom.

To ho priviedlo v roku 1943 do Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul do Banskej Bystrice.

Tam sa stal chovancom „malého seminára“ (Apoštolskej školy).

Súbežne dokončil gymnaziálne štúdium, ale už za radikálne sa meniaceho režimu.

Február 1948 znamenal nástup komunistickej totality a otvorený boj proti Cirkvi.

V prvom rade proti jej školstvu, výchovným ústavom, kláštorom, rehoľným učilištiam, seminárom.

Úsilie KSČ o výchovu detí a mládeže v duchu marxizmu-leninizmu sa stalo základným kameňom úrazu medzi Cirkvou a nastupujúcim totalitným režimom.

Po maturite v máji 1949 bolo najbližším cieľom Jána Havlíka vstúpiť do vincentínskeho seminára v Bratislave, aby mohol študovať na teologickej fakulte a stať sa kňazom.

No vincentínsky seminár bol v auguste 1949 zlikvidovaný; vysokoškolský internát Svoradov, kde seminár sídlil, obsadili exponenti režimu; internátny kostol bol zmenený na byty; a režimu oddaní zmocnenci sa napokon dostali aj do vedenia samotnej teologickej fakulty.

A tak Jánove vyhliadky na štúdium na pôvodnej Cyrilo-metodskej bohosloveckej fakulte boli definitívne zmarené.

Ján však nerezignoval, naopak, koncom leta 1949 vstúpil do noviciátu Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul v Ladcoch.

 

Barbarská noc vincentínov

Počas povestnej „barbarskej noci vincentínov“ z 3. na 4. mája 1950 bol spolu s ostatnými násilne vytrhnutý z noviciátu a zavlečený do „zvláštneho kláštora pre mladistvých rehoľníkov“ v Kostolnej na „preškolenie“.

A vzápätí sa dostal na nútené práce na stavbe priehrady do Nosíc pri Púchove.

Pod „preškolením“ treba rozumieť intenzívny nábor mladých rehoľníkov na štúdium na novozriadenej Teologickej fakulte v Bratislave, čo im súčasne zabezpečovalo aj ubytovanie v staronovom, ale teraz už „generálnom seminári“, keďže všetky doterajšie boli zrušené.

Štátna moc totiž kňazov potrebovala.

No kňazov ňou zreformovaných, tzv. „pokrokových“, aby ich použila ako nástroj na ovládnutie veriacich.

Keďže však drvivá väčšina rehoľnej mládeže vrátane Jána Havlíka štúdium na zreformovanej fakulte rozhodne odmietla, štátne úrady koncom augusta „zvláštny kláštor“ rozpustili.

 

Aby nestratili roky

Krátko nato na jeseň 1950 odišiel Ján Havlík do Nitry, kde sa stretol so svojimi staronovými spolubratmi novicmi a po vzájomnom dohovore predstúpili pred vincentínskych predstavených s plánom: pokračovať v duchovnej formácii a v bohosloveckom štúdiu popri zamestnaní, aby – ako sa Ján Havlík vyjadril – „nestratili roky“.

Ich zámer podstatne podporil páter Štefan Krištín, ktorý sa stal ich duchovným formátorom – špirituálom.

Novici si prenajali byt a zamestnali sa.

Takto spontánne vznikol v podmienkach prenasledovanej tajnej Cirkvi bohoslovecký seminár, ktorému sa v najužších kruhoch zvyklo hovoriť „Nitrianska skupina“.

 

Zatknutie

Na jeseň 1951 však vtrhla do podnájmu ozbrojená hliadka ŠtB a Jána Havlíka spolu s ostatnými zatkla.

V jeho osobnom väzenskom spise, ktorý sa nachádza v leopoldovskom väzenskom archíve, je dokument, kde ruka „orgánu“ ŠtB uviedla ako dôvod zatknutia: „Trestný čin: Tajne študoval teológiu.“

Vzápätí bol vrhnutý do vyšetrovacej väzby v Nitre, pričom vyšetrovanie sa za nepredstaviteľne brachiálneho mučenia pretiahlo až do januára 1952.

Vtedy schudol 20 kíl.

Následná súdna väzba v Justičnom paláci v Bratislave už nebola taká brutálna, ale trvala až do začiatku februára 1953.

V Obžalobe z 24. novembra 1952 štátny prokurátor v súvislosti s Jánom Havlíkom uvádza: „... bývalý rehoľný bohoslovec... zúčastnil sa na zakladaní tajného bohosloveckého učilišťa... pripravoval sa na protištátnu činnosť... zúčastňoval sa na zorganizovaní ilegálnej vatikánskej siete... študoval teológiu na tento účel... preto je právom obžalovaný, že sa spolčil k pokusu o rozvrátenie ľudovodemokratického štátneho zriadenia a Republiky, čím spáchal Trestný čin velezrady podľa § 78 Trestného zákona.“

 

Rozdeľte trest a mne dajte najviac

Súd, ktorý sa týkal širokej skupiny ďalších obvinených, sa konal pod hlavičkou Štefan Krištín a spol. a prebiehal 3. až 5. februára 1953 za protokolárneho hesla: „V roku 1950 v Nitre utvorili tajné bohoslovecké učilište – ilegálnu protištátnu skupinu pod rúškom teologického štúdia.“

Z výpovede Jána Havlíka na súdnom pojednávaní citujeme: „Necítim sa byť vinný... mal som za cieľ viesť duchovný život... naše štúdium nemalo žiadneho iného cieľa, preto podľa mňa bol tento seminár hneď od začiatku platný.“

Všeobecné pohnutie v súdnej sieni vzbudili podľa svedectva sestry vincentky Jany Trubenovej, ktorá bola osobne prítomná na pojednávaní, tieto Jánove slová: „Prosím slávny súd, aby trest, ktorý chce uložiť tým, čo trpia pre nás, rozdelil medzi nás a mne dal najviac.“

Výsledok?

Ján Havlík bol odsúdený za „velezradu“ na štrnásť rokov väzenia do uránových baní na Jáchymovsku a Příbramsku.

Po vynesení rozsudku svojej mame povedal: „Neplačte, mamka. Mali sme prinášať obetu Bohu na oltári, teraz mu dvíhame namiesto hostií svoje utrpenia a životy.“

 

Mojím konečným cieľom bolo stať sa kňazom

Pred odchodom do výkonu trestu mu dali vyplniť dotazník, kde do rubriky na otázku: „Aké boli pohnútky vášho trestného činu?“ napísal: „Pohnútky môjho skutku boli čisto náboženské. Moja činnosť pramenila z nadprirodzených pohnútok.“

A na odvolacom súde v Prahe, ktorý sa konal v lete v tom istom roku, vyhlásil: „Mojím konečným cieľom bolo stať sa kňazom. Riadil som sa podľa svedomia. Viac k tomu nemám čo dodať!“

Keďže v dôsledku Stalinovej a Gottwaldovej smrti prebiehalo toto pojednávanie v ovzduší istého prechodného politického „oteplenia“, odvolací súd mu znížil trest odňatia slobody zo 14 na 10 rokov.

V tom čase bol už Ján Havlík uznávaným „parťákom“ v tábore Bytíz na Příbramsku, kde fáral ako baník razič a hlbinný pumpár.

Vo väzenskej agende je pritom vedený ako „bývalý rehoľný bohoslovec – agent Vatikánu“, ktorý „zneužíval náboženské cítenie ľudu na reakčné a protiľudové ciele Vatikánu“.

V skutočnosti ho jeho parťáci spoluväzni milovali.

Vážili si ho a vyhľadávali jeho spoločnosť nielen pri práci v podzemí, ale aj na barakoch, lebo uňho nachádzali vzácnu schopnosť empatie, láskavé porozumenie, ale i pohodu, nádej a radosť.

Ján Havlík totiž vo svojej podstate nikdy neprestal byť vincentínskym novicom a bohoslovcom.

Naopak, práve vo väzení, uprostred „stratených existencií“, ba neraz aj skutočných zločincov a vyvrheľov plných zúfalstva či nihilizmu, objavil, že aj keď nemôže byť misijným kňazom, môže byť misionárom.

 

Jáchymovské lágre ako Božia výzva

Ján Havlík prijal jáchymovské lágre ako Božiu výzvu, aby svoju misionársku horlivosť začal meniť na skutky.

Svedčia o tom mnohé písomné či audio svedectvá ľudí, ktorí s ním zdieľali podobný osud v barakoch i v podzemí. S

vojmu blízkemu priateľovi, krajanovi a spoluväzňovi Antonovi Srholcovi raz povedal: „Pripadám si tu ako na misiách. Veď lepšie a náročnejšie pôsobisko by si nemohol želať žiaden misionár.“

Tu však narazila kosa na kameň: na veci zaváňajúce „náboženským zaťažením“ bola správa „nápravno-výchovných zariadení“, ku ktorým patril aj láger na Bytízi, náramne citlivá.

Osobitne koncom 50. rokov, a najmä v súvislosti s mládežou, keď Ústredný výbor KSČ, nespokojný s 10-ročnou bilanciou v oblasti protináboženskej výchovy, nariadil všetkým školám a výchovným ústavom viesť mládež „k odhaľovaniu škodlivosti náboženstva“.

Správanie väzňa Jána Havlíka zdvihlo mocným na Bytízi žlč: strčili ho tam preto, aby im vonku nekazil mládež, a teraz im tu dnu zaplieňuje náboženským tmárstvom väzňov, čím marí ich komunistickú prevýchovu.

V materiáli bilancujúceho ÚV KSČ z roku 1958 si dokonca mohli prečítať, že: „Hlavnú úlohu pri tejto činnosti hrajú členovia rozpustených reholí.“

Tým bol ďalší osud Jána Havlíka spečatený.

Na základe zinscenovaného obvinenia z konšpirácie s akousi vlastizradnou skupinou „Tomášek a spol.“ ho eskortovali do vyšetrovacej väzby v zlopovestných samotkách v Prahe-Ruzyni, kde boli vyšetrované obete mučenév „bielych rukavičkách“, psychicky, tzv. vymývaním mozgu.

Druhý súd Jána Havlíka sa konal pod názvom Tomášek a spol. začiatkom februára 1959 v Prahe.

Ján Havlík dostal trest vo výške jedného roku odňatia slobody navyše. Iba?

 

Cítil, že čoskoro zomrie

Pravá príčina celej tejto druhej kauzy Jána Havlíka je v skutočnosti obsiahnutá v samotnom rozsudku z 27. februára 1959, kde čítame: „Ján Havlík sa dopustil vo väzení ďalšieho trestného činu tým, že: napádal štátne zriadenie, že v ČSR nie je náboženská sloboda; tajne získaval a prechovával náboženskú literatúru; maril úradnú prevýchovu väzňov; konal tajné pobožnosti; ako bohoslovec a člen zrušenej rehole lazaristov vnášal do skupiny náboženského ducha...“

Skutočný trest, ktorý sa Jánovi Havlíkovi stal osudným, sa skrýval v tom, že každý väzeň, ktorý sa dopustil trestného činu vo výkone trestu, bol právne vyňatý z možnosti udelenia milosti.

Ide o to, že v tom čase už bol Ján Havlík ťažko chorý na srdce a cítil, že ak ho zo zdravotných dôvodov v bezprostrednom období neprepustia na slobodu, aby sa mohol podrobiť nevyhnutnej operácii, čoskoro zomrie.

V máji 1959 ho previezli do Valdíc na Kartouzy, do povestnej väznice vo väzení, a to na najprísnejšie strážené oddelenie „pre prominentných zločincov“, akými tam vtedy boli Štefan Krištín, niekdajší Jánov špirituál, ako aj ich provinciál Ján Hutyra; ba i vtedy už 83-ročný biskup Ján Vojtaššák.

Pravda, jeho kontakty s nimi zostávajú otázne, pretože sám valdický náčelník o Jánovi Havlíkovi vo svojej Hodnotiacej správe (zo septembra 1960) napísal: „... prejavuje sa ako zarytý nepriateľ nášho ľudovodemokratického zriadenia... stýka sa s odsúdenými rovnakého zamerania ako je on, a preto musí byť izolovaný aj vo výkone trestu.“

A tak o čo viac mu ubúdalo fyzických síl, o to húževnatejšie sa začal písomne dožadovať udelenia amnestie.

Najmä tej generálnej k 9. máju 1960, ktorá sa dotkla podstatnej časti politických väzňov vrátane Havlíkových najbližších spolutrpiacich väzňov a spolubratov seminaristov ešte z čias ich spoločných tajných nitrianskych štúdií.

Z nich jedine on nikdy žiadnu amnestiu nedostal.

Začiatkom októbra 1960 bol eskortovaný do pevnej väznice v Prahe na Pankráci.

Zároveň bol pracovne nasadený ako betonár pri výrobe prefabrikátov v panelárni do podniku Stavobyt, ktorý spadal pod ministerstvo vnútra.

A nato ako železiar na extrémne fyzicky náročné a životu nebezpečné železné konštrukcie.

Ťažko chorý Ján Havlík hodenú rukavicu prijal a vybičoval sa k takým výkonom, až to jedného dňa prasklo.

Odpadol.

Stalo sa to koncom júla 1961.

Diagnóza z väzenskej ošetrovne znela: „Stav si vyžaduje hospitalizáciu!“

 

Mukl

Oko správcu Ústrednej väzenskej nemocnice ministerstva vnútra v Prahe spozornelo: ak by dotyčný pacient z ich nemocnice niekedy aj vyšiel živý, jeho fyzický výkon sa bude rovnať nule.

Slovom – je už nanič!

„Muž určený na likvidáciu“ – stručne „Mukl“!

Navyše bol nemocnici na obtiaž: jeho liečenie predsa nebolo zadarmo a zaberal posteľ iným.

Na druhej strane mocní československého gulagu neradi videli, keď niekto z trestancov zomrel pod ich strechou.

Uvedomovali si, že to veru nie je dobrá vizitka pred ostatným svetom, ktorý navyše vnímal takého zomretého ako mučeníka.

Ako sa ho zbaviť, a pritom ho neprepustiť?

V tejto situácii si Ján Havlík podal žiadosť o milosť, čo bolo tentoraz už alarmujúce volanie smrteľne chorého väzňa o milosrdenstvo.

Ministerstvo spravodlivosti však konečným rozhodnutím z 30. augusta 1961 opäť zamietlo jeho žiadosť o milosť.

Vzápätí mala pripravenú odpoveď aj Ústredná väzenská nemocnica ministerstva vnútra v Prahe: Jána Havlíka pošlú na Slovensko. Adresa: Väzenská nemocnica, Ilava.

 

S eskortou do ilavskej „maródky“

V jeseni 1961 sprevádzala na Slovensko smrteľne chorého pacienta ozbrojená eskorta a spolu s ňou aj Souhrn nemocí a léčení – pedantne vypracovaný odborný lekársky posudok o jeho zdravotnom stave: „DG – ťažká, trvalá choroba srdca... že má pacient (srdcovú) chorobu, mu bolo povedané už v roku 1954... Podstatné zhoršenie nastalo vo februári t. r., keď sa mu začalo zväčšovať brucho, opuchať nohy, stratil chuť do jedla, trpel plynatosťou čriev. Vykašliaval spenené hlieny s krvou, a pritom mu chrčalo na prsiach a dusil sa. Napriek tomu bol uznaný ako schopný práce.“

V ilavskej väzenskej ošetrovni, „na maródke“ napratanej posteľami, ho zvedavo privítalo osem lazarov – odsúdencov ako on.

Vedel ich nový kamarát, že nemocničné lôžko je v trestaneckej hantýrke rampa, z ktorej sa odstreľuje na smrť?

Vedel.

Ale pre neho bolo nemocničné lôžko – ako to sám napísal – „obetným oltárom, na ktorý kladie namiesto hostie svoje vlastné telo“.

V takomto stave bol Ján Havlík 29. októbra 1962 – rovných jedenásť rokov od zatknutia – prepustený na slobodu.

Napriek všetkej domácej i lekárskej starostlivosti si ešte stále kalich horkosti nedopil.

Ešte sa totiž doma poriadne ani neohrial, a už prišli na neho hneď dve úradné hlásenia ŠtB o tom, že ako „zarytý nepriateľ socialistického zriadenia... zotrváva i naďalej vo svojich názoroch“.

A že „nedá sa povedať, že by trest, ktorý mu bol uložený, splnil svoj účel“.

Pre miestnych eštebákov to bol nepísaný rozkaz nespustiť ho z očí, špehovať každý jeho krok, slovo, pohľad, stretnutie, každý jeho dych – kým nevydýchne naposledy.

Tá chvíľa nastala 27. decembra 1965.

Zomrel náhle v doobedňajších hodinách na ulici a bez svedkov.

Našli ho pri vynášaní popola v jednej zo skalických uličiek, poloopretého o domové popolnice.

HELENA SLAVÍKOVÁ-RABAROVÁ
SNÍMKA: ARCHÍV OBCE DUBOVCE