Kardinál Tomko by mal 11. marca sto rokov

S akými pocitmi bilancujete svoj život? Je to zadosťučinenie, spokojnosť, vďačnosť Bohu?

Všetky tri, ale v opačnom poriadku: vďačnosť Bohu na prvom mieste.

Hovorí sa, že kto položí ruku na pluh, nemal by sa obzerať späť. Vy ste však za sebou zanechali hlbokú brázdu a môžete byť hrdý na to, čo ste s Božou pomocou vykonali. Na čo ste hrdý najviac?

Skôr povďačný ako „hrdý“, a to za pomoc, za možnosti, ťažkosti, za ochranu: pred maláriou, pri lietaní, na cestách.

Keď ste oslavovali 85. narodeniny v Primaciálnom paláci v Bratislave, brali ste to s úžasným nadhľadom, akoby ste pozerali už ďalej, do večnosti. Prečo by sa veriaci človek nemal báť smrti, zvlášť v požehnanom veku?

Pre nádej, lebo „očakávame blaženú nádej a príchod nášho Spasiteľa Ježiša Krista“ – to sú slová zo svätej omše; a pre vieru v Božie milosrdenstvo. V našom veku je zdravie vzácny Boží dar, ktorý možno vždy popriať iným ľuďom, priateľom i sebe samému. Ani na prianie šťastnej smrti sa nikto rozumný neurazí.

V Humennom sa dodnes rozpráva o tom, ako personál humenskej nemocnice kľačal na chodbe, keď ste tam prišli navštíviť chorú mamu. Ako vnímate to, že si vás ľudia takto vážia a preukazujú vám úctu?

Bolo to na jar roku 1989, keď ľudia čakali na povzbudenie a požehnanie.

Kedy vám najviac v živote chýbalo objatie mamy a otca?

Po kňazskej vysviacke a po primičnej svätej omši v marci 1949.

V súčasnosti sa ozývajú hlasy, ktoré by chceli uprieť hodnotu a význam svätých Cyrila a Metoda pre slovenský národ a tvrdia, že ide iba o mýtus. Prečo je dedičstvo slovanských vierozvestcov dôležité pre Slovákov i pre celú Európu?

Lebo je naše a je to aj náš prínos do Európskej únie, len ho treba prehĺbiť, aktualizovať a dostať z rečníckych prejavov do povedomia ľudí, v čom vlastne spočíva. Kto neverí a má protikresťanský postoj, bude vždy náchylný hovoriť o mýte. Je to aj pozostatok komunistickej propagandy a pseudohistórie.

Zmenil sa charakter Slovákov vo svete, ak môžete porovnať skúsenosti spred desiatok rokov a dnes?

Badať pokrok v dobrom i zlom.

V súvislosti s prácou odchádza do zahraničia čoraz viac Slovákov. Nielen z toho však pramení kríza manželstva a voľné partnerské zväzky. Ako by sa dal potlačiť trend voľných zväzkov a nesviatostných manželstiev?

Je to veľmi nebezpečný jav. Tu sa musia zapojiť všetky sily na záchranu rodiny: kapilárnou katechézou a pastoráciou, vysvetlením krásy a hĺbky sviatostného manželstva, zviditeľnením šťastných zväzkov, vytvorením apoštolských skupín medzi mládežou, v internátoch, medzi emigrantmi, lepšou organizáciou zahraničnej pastierskej služby.

Viackrát ste spomínali, že ruky Jána Pavla II., ktorý vám udelil biskupskú vysviacku, stále cítite na svojej hlave. Vy sám ste však vysvätili vyše šesťdesiat biskupov. Ktorý bol prvý? 

Prvý bol arcibiskup Pietro Sambi, apoštolský nuncius v Burundi, po ňom nasledoval ako prvý pre Áziu Matthias Kappil, biskup v Punulare (India), pre Afriku bol prvým Amadeus Msarikie, biskup v Moshi (Tanzánia), v Severnej Amerike to bol Jozef Adamec, biskup v Altoona-Johnston (USA) a na Slovensku spišský diecézny biskup František Tondra, 9. septembra 1989).

Prežívali ste vysviacky slovenských biskupov ešte intenzívnejšie než tie ostatné?

Čím dlhšie a bolestnejšie čakanie, tým väčšia radosť. Cítil som, že sa tak obnovuje cyrilo-metodské dedičstvo a apoštolská postupnosť ako záruka viery a nádeje.

Často citujete svätého Pavla. Povedané moderným slovníkom – prečo je vám sympatický?

Obdivoval som jeho vieru vo vzkrieseného Pána - „Viem, komu som uveril“ - a celoživotné nadšenie pre osobného i mystického Krista, ktorý žije v svojej Cirkvi. Pri jeho hrobe som mal primičnú svätú omšu, vzorom mi bola jeho misionárska činnosť, každý rok som mal na sviatok Obrátenia svätého Pavla slávnostnú svätú omšu a kázeň v rovnomennom kolégiu pre 190 kňazov z misijných území.

Svätý Pavol objavil pravé hodnoty až po páde. Azda každý človek musí byť na kolenách, aby sa mohol odraziť k výšinám viery a zistiť, čo je preňho v živote podstatné. Boli ste aj vy niekedy v situácii, ktorá bola veľmi ťažká, zdanlivo bezvýchodisková?

Neraz. Za takých okolností som sa aj „pohádal“ s Ukrižovaným, že si nemôžem lámať hlavu sám, keď je to predovšetkým jeho Cirkev.

Súčasnosť je postihnutá krízou morálky, hodnôt, lásky, spolupatričnosti, solidarity. Hrozí aj kríza kresťanstva?

V niektorých krajoch a oblastiach už vidieť aj následky krízy vo viere a v mravoch. Pánov prísľub, že „pekelné brány nepremôžu“ jeho Cirkev platí pre celok, nie pre každý kraj. Preto si musíme my kresťania neprestajne dávať pozor, aby sme nestratili vieru.

Ľudský život pohltil konzum a povrchnosť. Je podľa vás situácia v tomto smere na Slovensku horšia než vo svete?

Nemyslím, že je horšia, ale to neznačí, že sa máme hnať po takých prvenstvách.

Hrozí nám kríza vlastenectva?

Určitá konfúzia už na Slovensku je. Javí sa najmä v nedostatku národného povedomia a vlastnej identity, v neznalosti a nezáujme o svoje, aj nedávne dejiny, prípadne v nekritickom prijímaní jednostranných, skôr ideologicky podložených posudkov, alebo z druhej strany v „hejslováčení“. U niektorej mládeže badať niekedy buď bezfarebnosť, alebo svetobežectvo bez chrbtovej kosti. Na druhej strane dnes sa už za „vlastenectvo“ netrpí a neplatí, treba ho tiež správne chápať, aby sa nezvrhlo v „nacionalizmus“. To je však širšia téma.

Aká je podľa vás dnes podstata kňazstva?

Podstata kňazstva ostáva vždy tá istá, ale má svoje odtienky, ktoré sa môžu niekedy lepšie pociťovať. To nie je otázka s odpoveďou na dva riadky. Vidím však hlbšie zameranie na Eucharistiu ako centrálne „tajomstvo viery“, ktoré sa rozširuje aj na kňazstvo ako sviatostnú skutočnosť.

Líši sa vnímanie kňaza veriacimi spred šesťdesiatich rokov od toho, ako ho vnímajú dnes?

Azda možno povedať, že na Slovensku bol v minulosti kňaz viac popri pastoračnej kultovej činnosti aj kultúrnym a osvetovým činiteľom a pracovníkom. Dnes je skôr duchovným otcom, ktorý má viac rozdávať Božie slovo, Eucharistiu, sviatosť zmierenia, starať sa o chorých a biednych, aj o vzdialených. Vyžaduje sa viac osobný prístup ako masové akcie a najmä osobná svätosť. Treba tiež vyjsť von z fary a hľadať ovce, ktoré sa stratili z košiara alebo ešte hľadajú Boha.

Viete si predstaviť, že by sa váš život uberal celkom iným smerom a boli by ste farárom v malej dedinke na východnom Slovensku?

Svoj kňazský ideál som si utváral na príklade dvoch kňazov: učeného dedinského farára Štefana Héseka a tiež sociálne zameraného, vzdelaného priateľa mládeže Štefana Hlaváča, môjho dlhoročného profesora náboženstva. Bol som teda pripravený na obidva druhy kňazskej činnosti. Pán mi však život zariadil inak a ja som sa len snažil poslúchnuť.

Ako ste si vo Vatikáne pripomínali Slovensko, čo z neho máte najradšej?

Mám rád našich ľudí. Teším sa každému úspechu a pozitívnemu javu na Slovensku, zarmucuje ma každá chyba, krivda, nespravodlivosť a mravný úpadok. Okrem častých návštev každý deň sledujem správy zo Slovenska. Malé súsošie svätých Cyrila a Metoda v osobnej kaplnke ma vyzýva na každodennú modlitbu za Slovensko. V minulosti sa pri našich stretnutiach v Ríme vždy spoločne plánovalo, debatovalo, pracovalo pre Slovensko, ktoré sme cítili ako svoju vlasť, i keď nás mocipáni nazvali suchými ratolesťami. Vedeli sme, že národ, jednoduchý ľud i vzdelanci sú s nami. Spievali sme ľudovky a vedeli sme sa dojať pri recitovaní básne „Ó, zem ty krásna, sladká mati moja...“ Andreja Žarnova.

Akú literatúru preferujete?

Skôr odbornú, najmä teologickú literatúru o aktuálnych otázkach ľudstva. Pritom sa osviežim nejakou slovenskou drobnosťou: Rúfusove Modlitbičky sú úžasne krásne, Turčányho preklad Proglasu je tiež skvost, Len črepy – Soltanto rovine od priateľa Gorazda Zvonického v novom, dvojrečovom vydaní po štyridsiatich rokoch potešia srdce.

Prečo stále - a možno v súčasnosti intenzívnejšie ako kedykoľvek predtým – potrebujeme ochranu Panny Márie, nech ju už oslovujeme s akýmkoľvek prívlastkom – Fatimská, Lurdská, Šaštínska, Levočská...? 

Je to vždy tá istá Panna a Matka, s tým istým milujúcim a čistým srdcom.

Panna Mária Fatimská nás stále vyzýva modliť sa modlitbu posvätného ruženca. Svätého Jána Pavla II. bolo často vídať s ružencom v rukách. Patrí ruženec aj k vašim najobľúbenejším modlitbám?

Každý kňaz má povinnosť modliť sa každý deň breviár. Ja som si navykol pridať k tomu ruženec. Ten sa môžem modliť aj na ulici, celkom nenápadne, najmä keď je náprstkový.

Ak niekomu chceme odporučiť dobrú knihu, povieme mu – vezmi a čítaj; je však ťažšie presvedčiť človeka, aby si vzal do ruky ruženec a modlil sa. Ako by ste ho inšpirovali vy?

Účinnosťou modlitby ruženca a príkladom mnohých osobností.

Za čo najčastejšie obetujete svoje modlitby a trápenia? Je to aj na úmysel – za obrátenie hriešnikov a pokoj vo svete?

Zaiste za jedno i druhé, potom za niektoré drahé osoby, živé i mŕtve.

Prečo svet a každý z nás zo všetkého najviac potrebuje Božie milosrdenstvo?

Lebo sme obmedzení a potrebujeme pomoc zhora.

Čo by ste zaželali celej Katolíckej cirkvi na Slovensku?

Aby ožila k novej životnosti, ktorú dodáva vzkriesený Pán.