Ľudia v OS a OZ SR majú záujem o službu ordinariátu

Na čo ste najviac hrdý za dve desaťročia pôsobenia ordinariátu?

Najviac ma teší, že stretávame veľa ľudí, ktorí majú záujem o našu službu a vďaka nej sa prehlbujú vo viere, dávajú si do poriadku svoj duchovný život po všetkých stránkach a aj vo svojom povolaní sa prejavujú ako veriaci.

Veď to je aj zmysel nášho konania: aby sme ľuďom prinášali vieru, aby sme im prinášali Krista, aby sme im pomáhali žiť ako kresťanom aj v komplikovaných okolnostiach, v ktorých sa nachádzajú.

Takýchto ľudí je, vďaka Bohu, veľa.

Takže to je zmysel ordinariátu a je to aj najväčšia radosť.

Aké výzvy sú pred vami?

Prvá výzva je, aby sa z radov rodín členov nášho ordinariátu objavovali nové kňazské povolania, lebo diecéza bez kňazov nemôže fungovať.

Mám veľkú nádej, že za tých dvadsať rokov sa mnohé rodiny prehĺbili vo viere, takže by sa mohli objaviť z tohto prostredia aj nové kňazské povolania.

To je prvá a najväčšia výzva.

Druhá výzva je rozširovať naše pôsobenie, aby sme čo najviac ľuďom pomohli k tomu, čo pre veriaceho človeka najpodstatnejšie, teda k prehĺbeniu viery v Pána Boha a k životu podľa evanjelia.

Slávnostný charakter svätej omše 1. marca v Katedrále sv. Martina v Bratislave podčiarkovali aj ornáty kňazov ordinariátu. Kto ich vytvoril?

Sadu ornátov a dalmatík pre kňazov a diakonov ordinariátu vytvorila výtvarníčka Jana Zaujecová, ktorá je odborníčka na liturgický odev.

Spolupracuje s ordinariátom približne pätnásť rokov.

Rúcha, ktoré sme mali teraz na slávení Eucharistie, majú asi päť rokov.

Dvadsiate narodeniny ordinariátu sa nesú v znamení vďačnosti. Ordinariát má za čo Pánu Bohu ďakovať, však?

Vďačnosť voči Pánu Bohu sa musí prejaviť najkrajším spôsobom.

Sme veľmi radi, že máme možnosť Boha aj takto osláviť, lebo v našich radoch sú i hudobníci, v tomto prípade Hudba ministerstva vnútra.

V rámci Rady KBS pre vedu, vzdelanie a kultúru, ktorej som predsedom, som poprosil Magdalénu Rovňákovú, zakladateľku a dirigentku Bratislavského chlapčenského zboru, ktorá veľmi ochotne prijala ponuku prísť s chlapcami zaspievať počas liturgie.

A všetci zamestnanci ozbrojených síl a ozbrojených zborov zdôraznili svojimi uniformami mimoriadnosť tejto slávnostnej chvíle.

Takto sme sa všetci spojili do radostnej oslavy a vďaky Pánu Bohu.

V homílii ste okrem iného povedali, že všetci kňazi ordinariátu sa museli stať vojakmi, policajtmi, colníkmi atď. Týkalo sa to aj vás?

Ja som, dá sa povedať, v tomto smere výnimkou.

Zostal som v tomto prostredí civilom.

Z titulu mojej funkcie ma prijímajú a mám otvorené dvere všade.

Niektorí moji kolegovia v iných krajinách však majú napríklad hodnosť generála, ale ja som to nepovažoval za potrebné.

Aj skúsenosť ma presvedčila, že by to bola skôr prekážka pre moju činnosť než na osoh.

Súčasťou osláv bolo aj predstavenie a požehnanie poštovej známky. Čo znázorňuje?

Na Slovensku máme Spoločenstvo Sv. Gabriel - to sú kresťanskí filatelisti, ktorí reflektujú rozličné výročia a osobnosti z cirkevného prostredia a dávajú návrhy na vydanie známky.

Tvorcom známky je Peter Nosáľ.

Na známke znázornil zvony katedrály, ktoré nie sú klasickými zvonmi, lež zvonkohrou.

Zvony zaznievajú pri rozličných príležitostiach života spoločenstva veriacich a zvlášť radostne zazneli pri dvadsiatom výročí vzniku ordinariátu ako spoločenstva veriacich katolíkov pôsobiacich v oblastiach ozbrojených síl a ozbrojených zborov SR. 

Pomáha vám vaše biskupské heslo aj dnes každý deň?

Celkom iste áno.

Kým žijem, tak si ho ustavične pripomínam, lebo až do smrti mám byť verný.

Moje heslo totiž znie: Esto fidelis usque ad mortem – Byť verným až do smrti.

Stal som sa biskupom ešte ako relatívne mladý človek, mal som 42 rokov, tak som si hovoril, že keď mi Pán Boh dopraje ešte zopár desaťročí žiť, tak biskupská služba bude pre mňa beh na dlhé trate.

Preto som si vybral citát zo Zjavenia sv. apoštola Jána: „Buď verný až do smrti a dám ti veniec života“ (Zjv 2, 10).