Ordinariát oslávil dvadsať rokov

Zelená diecéza, ako sa ordinariátu hovorí, vznikla 1. marca 2003.

Na jej čele stojí dvadsať rokov biskup František Rábek.

V homílii pripomenul aj náročné začiatky, keďže ordinariát vznikal prakticky na „zelenej lúke“.

„Jedno slovenské príslovie hovorí: keď dávajú, ber; keď bijú utekaj; a kde pracujú, tam nezavadzaj.

Keď pred dvadsiatimi rokmi začínal ordinariát, mnohí sa pýtali, čo budú kňazi robiť medzi ľuďmi v uniformách.

Jedni si mysleli, že prichádzame nahradiť politrukov a hlásať inú ideológiu.

Ďalší boli názoru - ako vraví to naše príslovie -, že ideme zavadzať medzi ľudí, ktorí majú veľmi zodpovednú prácu.

Čo sa tam kňazi majú motať?!

Ale bola tu zmluva medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou, v ktorej Slovenská republika vyjadrila svoj súhlas a žiadosť, aby vznikol ordinariát pre službu katolíckym veriacim v ozbrojených silách a zboroch.

Na základe tejto zmluvy pápež Ján Pavol II. zriadil ordinariát ako personálnu diecézu, čiže diecézu pre osoby, ktoré pôsobia v týchto zložkách.

A tak ordinariát začal jestvovať a pracovať.“

Pre všetkých sa stali všetkým

Na základe Medzinárodnej zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou o duchovnej službe katolíckym veriacim v Ozbrojených silách a ozbrojených zboroch SR, ktorá bola podpísaná 21. augusta 2002, sa ordinárovi a jeho kňazom otvorili brány kasární, policajných zborov, väzníc, hasičského a záchranného zboru, colnej a finančnej správy aj horskej služby.

„Postupne začali prichádzať kňazi, ktorí však preto, aby mohli v týchto prostrediach pôsobiť, museli sa sami stať profesionálnymi vojakmi, policajtmi, pracovníkmi väzenstva, hasičmi, colníkmi a jeden dokonca horským záchranárom,“ priblížil biskup Rábek a na svojim kňazom povedal: „O vás, bratia kňazi, platia slová svätého Pavla: pre všetkých som sa stal všetkým, aby som zachránil aspoň niektorých.“

Osobitne sa vojenský ordinár prihovoril prítomným členom ozbrojených síl a ozbrojených zborov.

„Teraz po 20 rokoch je čas, aby sme zhodnotili naše pôsobenie medzi vami, či sme naozaj zavadzali, alebo naopak, či sa naša služba stala pre niekoho osožnou.

Takisto je čas, aby ste vy, medzi ktorými pôsobíme, povedali, čo by sme mohli robiť lepšie, aby sa naša práca rozvíjala.

Vďaka prítomnosti kňazov si mnohí z vás prehĺbili svoju vieru a ste pre mňa aj pre mojich kňazov veľkým príkladom, vzorom a povzbudením. Je pre mňa veľkou radosťou pracovať medzi vami.“

Podľa slov biskupa Rábeka „byť kresťanom neznamená iba osobný súkromný život viery, čo je iste tiež veľmi dôležité, ale viera je aj záležitosťou vzťahov, spoločenstva“.

„Počuli sme v dnešnom evanjeliu Kristove slová: toto je moje prikázanie, aby ste sa navzájom milovali, ako som ja miloval vás.

A svätý Pavol nám pripomína, že našou úlohou je byť jedno telo, Kristovo telo, Cirkev.

A tak veriaci kresťan je povolaný nielen k osobnej viere, ale súčasne aj k tomu, aby vytváral vzťahy s tými, ktorí veria v toho istého Ježiša Krista.

Aby to boli podľa Kristových slov vzťahy lásky – a toto je ďalšia veľká úloha pre nás všetkých spolu.“

Žime tak, aby sa zopakoval zázračný dážď

Vojenský ordinár v homílii pripomenul aj historickú udalosť, ktorá dokazuje silu vrúcnej modlitby.

„V Ríme na námestí pred parlamentom sa nachádza monumentálny stĺp Marka Aurelia.

Po obvode stĺpu sú do kameňa vytesané výjavy z pôsobenia tohto cisára.

Jeden z týchto výjavov dostal názov Zázračný dážď.

Táto udalosť sa odohrala na území Slovenska okolo roku 150.

Bolo to pri Hrone.

Marcus Aurelius, vtedy ešte nie ako cisár, ale ako vojvodca prišiel brániť hranice Rímskej ríše pred Markomanmi.

Tí odrezali Rimanov od prístupu k vode.

Bolo horúce leto, smädné kone, smädní vojaci.

Čakal ich boj, vyzeralo to katastrofálne.

Vtedy sa skupinka rímskych legionárov začala modliť.

Na to prišiel taký lejak, že do heliem zachytávali vodu.

Napili sa vojaci, napojili kone a bitku vyhrali.

To je prvá zmienka o prítomnosti kresťanov v armáde.

Potvrdzuje to aj starokresťanský spisovateľ Tertulián.

Pod Bratislavským hradom v archeologickom múzeu je vystavený odliatok tohto reliéfu, pretože sa to týka našej krajiny.“

Biskup Rábek ďalej zdôraznil, že modlitba a sviatostný život sú potrebné i dnes.

„Nie je to žiadne tajomstvo, že práve v oblasti vzťahov sme doslova chorou spoločnosťou.

Iste, nie je to ľahké.

Aby sme to dokázali zmeniť, musíme neustále čerpať silu od toho, ktorý je nositeľom pravého pokoja a pravej lásky.

Tak ako nám to Kristus zdôrazňuje v evanjeliu: zostaňte vo mne.

Preto sme medzi vami aj ako kňazi, aby sme vám umožňovali a sprostredkovávali kontakt s Ježišom Kristom: v Božom slove, modlitbe, sviatostiach, najmä vo sviatosti pokánia a sviatosti Eucharistie, v spojení s Cirkvou.

Ak budeme z tohto prameňa čerpať silu Ducha Svätého, s jeho pomocou sa nám niečo z toho bude aj dariť.

Dovolil by som si povedať, že niečo z toho je aj vidieť. To je ďalší veľký dôvod na radosť a vďačnosť.“

Dvadsať rokov ordinariátu sa už nedá vymazať

„Tých dvadsať rokov tu vďaka Bohu a vďaka vám bolo.

Otázka je, ako sme sa zapísali do histórie a aké to bude mať pokračovanie, či budú ľudia v uniformách tiež kresťanmi, ktorí sa pričinia o zázračný dážď v našej krajine.

Nielen o fyzický dážď, ale o dážď, ktorý zmyje z našej vlasti, našej spoločnosti nevraživosť, nepriateľstvo, závisť a všetky zlé veci, ktoré tu, žiaľ, sú.

O dážď, ktorý prispeje k rastu pokoja, spravodlivosti, priateľstva, dobroprajnosti a - povedzme to aj trocha silnejšie - aj vzájomnej lásky.

Ak by sa vďaka týmto skupinkám veriacich ľudí v uniformách, ktorí sa budú modliť a aj žiť ako kresťania, z toho niečo darilo, tak môžeme povedať, že sa na Slovensku zopakuje zázračný dážď.“

Na záver homílie biskup Rábek zopakoval slová vďačnosti.

„Sme tu, aby sme Pánu Bohu ďakovali za ten začiatok, za prvých dvadsať rokov, za všetkých vás, ktorí ste nás prinajmenšom korektne prijali a umožnili nám a umožňujete, aby sme v zmysle spomínanej zmluvy napĺňali naše poslanie.

Schádzame sa na tejto svätej omši, aby sme prosili aj o Božie požehnanie pre ďalšiu prítomnosť, službu a pôsobenie ordinariátu medzi vami.

A tu nemyslím len biskupa a kňazov, lebo ordinariát vytvárate hlavne vy, ktorí ste jeho členmi.

Prosíme, aby nám Pán Boh pomáhal hlavne k tomu, čo sme počuli v závere evanjelia: aby sme prinášali ovocie, ktoré by bolo trvalé, aby sme dôverovali Kristovmu prísľubu, že jeho Otec nám dá všetko, ak ho o to budeme prosiť.

Napokon nám zdôrazňuje: aby vaša radosť bola úplná.

Nech je ovocím služby ordinariátu radosť.

Radosť, ktorú vďaka Bohu môžeme prežívať aj v tomto našom spoločenstve.“

Apoštolský nuncius Nicola Girasoli prečítal na záver svätej omše pozdrav, ktorý svätý Otec František adresoval biskupovi Rábekovi.

Nasledovalo požehnanie poštovej známky, ktorá bola vydaná práve pri príležitosti 20. výročia vzniku ordinariátu.