Pannu Máriu Trnavskú volajú na východe Obišovská

Košický dekan Allan Tomáš na úvod homílie pripomenul mariánske prepojenie západu a východu našej krajiny.

Úcta k Panne Márii Trnavskej našla silnú odozvu aj na východe nášho Slovenska. Kópie obrazu Panny Márie Trnavskej priniesli do Košíc jezuitskí pátri, profesori, ktorí v prvej polovici 18. storočia vyučovali na Trnavskej univerzite a následne boli pozvaní rozvíjať akademickú činnosť aj na Košickej univerzite.

Je len prirodzené, že si so sebou do Košíc priniesli aj konkrétnu mariánsku zbožnosť a obľúbené zobrazenie Panny Márie z Trnavy.

Tento obraz sa po zrušení rehole jezuitov v roku 1773 dostal následne do Obišoviec, kde sa preslávil mnohými udalosťami nadprirodzenej povahy a ochranou tamojších obyvateľov pred epidémiou cholery v roku 1831.

Takto teda naša nebeská Matka z Trnavy prepojila západ a východ nášho Slovenska. My ju v Obišovciach už viac ako 250 rokov každoročne uctievame v prvú nedeľu októbra ako Kráľovnú ruženca.

Už nám tak prirástla k srdcu, že ju považujeme za našu. A preto ju tam nazývame Obišovská.

Matka Božia Trnavská putovala k nám na východ, aby upevnila našu vieru.

Prinášam vám pozdrav z východu, z Košíc, od otca arcibiskupa Bernarda, pomocného biskupa Mareka, všetkých veriacich, prichádzam ako pútnik, sem, k tomuto milostivému obrazu Panny Márie Trnavskej. A zároveň úprimne ďakujem vášmu pánovi dekanovi Jozefovi za pozvanie na túto novénu.

Dnešná naša téma je práve o praotcovi Abrahámovi ako o otcovi mnohých národov a nádejí nového ľudstva.

Božie slovo, ktoré sme si práve vypočuli z Knihy Genezis, nám predstavuje Abrama, ktorý keď mal 99 rokov, zjavil sa mu Pán a oznámil mu, že z manželky Sarai mu dá syna.

Vtedy mal jeho syn Izmael už trinásť rokov.

Tu padol Abram na tvár a smial sa.

Myslel si totižto: Vari sa môže storočnému narodiť syn? Alebo vari môže Sára, deväťdesiatročná žena, ešte porodiť?

Podľa svätého Efréma Abrahámov smiech nie je vyjadrením nedôvery voči Bohu, ale radosti a veľkého úžasu nad udalosťami, ktoré majú nastať.

Dáš mu meno Izák. Abrahámov smiech je odzrkadlený v mene budúceho potomka. Izák totiž znamená smeje sa.

Zároveň Boh mení meno Abram, ktoré znamená otec je vyvýšený, na Abrahám, čo znamená otec mnohých.

Abrahám sa tak skutočne stal otcom mnohých národov.

So Sárou splodil izraelský národ, s Agar Izmaelitov, s Cheturou, ktorá mu bola manželkou po smrti Sáry, splodil potomkov Edomu a Madiánu. V širšom ponímaní sme my kresťania duchovnými potomkami Abraháma.

Tak ako sme počuli v dnešnom čítaní, Boh mení meno Sarai, čo znamená pani moja, kráľovná moja, na meno Sára, čo znamená pani, kráľovná.

S prísľubom Izákovho narodenia Abrahám dostáva príkaz vykonania obriezky na sebe a na každom mužskom potomkovi svojho rodu.

Pre Židov je obriezka vykonávaná na ôsmy deň po narodení dieťaťa znamením zmluvy medzi Bohom a človekom.

Pre kresťanov ekvivalentom obriezky je krst.

V nadväznosti na evanjelium svätého Jána, ktoré sme si vypočuli, Ježiš Židom, ktorí hovoria o sebe, že ich otcom je Abrahám, odpovedá: keby ste boli Abrahámovými deťmi, robili by ste skutky Abrahámove.

Pod Abrahámovými skutkami sa tu myslí Abrahámova príkladná poslušnosť Božej vôli.

Abrahám na rozdiel od jeho potomkov nikdy neurobil žiaden skutok, ktorým by sa staval voči Božiemu zjaveniu.

Skúsme sa v tejto chvíli bližšie zahľadieť na Abrahámovu vieru.

Abrahám sa vo viere stretol s Bohom. Neviditeľným, všemohúcim, najvyšším.

Je to stretnutie večnosti a pominuteľnosti, nekonečnosti a konečnosti, Boha a človeka.

Boh zasiahol do jeho života, do toho, čo je mu najdrahšie, najbližšie, čo vlastne vytvára jeho život.

Náročný Boh žiada od neho, aby sa mu celkom odovzdal vo viere.

Už samo povolanie bolo podľa ľudskej logiky protiprirodzené, nepochopiteľné: zanechať všetko, svoj drahý kút, ktorý mu ako každému človekovi prirástol k srdcu, a vykročiť do neistoty, nebezpečenstva, smrti, opierajúc sa iba o vieru na nádej prisľúbenia, ktoré mu dal Boh.

No Abrahám ochotne prijíma toto pozvanie.

Nejde za svojím prirodzeným inštinktom, svojím rozumom a logikou, za tým, čo môžeme pochopiť a čomu môžeme rozumieť.

Ale nasleduje hlas neznámeho Boha a kráča po cestách, ktoré sú často veľmi čudné, záhadné, strašné, vyžadujú mnoho zriekania, obety i námahy.

Abrahám stále v poslušnej viere nasleduje hlas neviditeľného, celkom sa mu odovzdáva, verí proti každej nádeji v nádeji, Boh je totiž láska a táto nemôže sklamať.

Preto sa stáva posolstvom, ideálom, ukazovateľom cesty a otcom viery.

Aké hlboké slová práve v tejto súvislosti píše Benedikt XVI.

Viera vedie Abraháma na cestu paradoxov. Bude požehnaný, ale bez vonkajších znakov požehnania.

Prijme prisľúbenie, že z neho vyjde veľký národ. Ale stane sa tak prostredníctvom Sáry, ktorej život je poznačený neplodnosťou.

Dosiahne novú vlasť, ale bude v nej musieť žiť ako cudzinec a jeho jediným vlastníctvom bude kúsok zeme, do ktorej pochová Sáru.

Abrahám je požehnaný, pretože vo viere vie rozpoznať Božie požehnanie, ktoré ide ponad každé zdanie, pričom dôveruje v Božiu prítomnosť i vtedy, keď sa jeho cesty javia tajomné.

A emeritný pápež Benedikt XVI. pokračuje: Čo to znamená pre nás?

Keď potvrdzujeme: Verím v Boha – hovoríme ako Abrahám: zverujem sa ti, dôverujem ti, Pane.

Nie však ako niekomu, ku komu sa utiekame iba v ťažkostiach alebo mu venujeme nejakú chvíľku počas dňa či týždňa.

Povedať verím v Boha znamená založiť na ňom svoj život, nechať jeho slovo, aby usmerňovalo každý jeden deň bez strachu, že stratíme niečo zo seba.

Chápeme už, čo znamená Abrahámova viera?

Čo znamená, aby sme sa stali dedičmi prisľúbenia?