Požehnanie terajších Vianoc a dní nového roka

Takmer všetci poznáme atmosféru slovenských Vianoc.

Poznáme ju od svojich detských rokov, pretrvala všetky pochabosti, ba i zvrátenosti bezhlavej ateistickej propagandy.

Všetky prázdne reči o slnovratoch, dedoch mrázoch a všetky takzvané vedecké argumenty, že Nazaret a Betlehem nikdy neexistovali a že neexistoval ani Ježiš Kristus, sa poprepadávali ako neslovenské a ničotné.

Všade po našich dedinkách na Orave, Kysuciach, Považí, Ponitrí, Pohroní, Záhorí i na východnom Slovensku naši ľudia napriek záplave vtedajšej propagandy chodili na roráty, spievali adventné a potom vianočné piesne, navštevovali kostoly, slávili s modlitbou štedrú večeru a po nej polnočnú svätú omšu i sviatok Božieho narodenia, keď sa už mnohí pripravovali vopred aj duchovne vianočnou sviatosťou zmierenia.

Prežívať prítomnosť Vianoc

Vianoce takto zostávali na Slovensku stále Vianocami, napriek všetkému kriku rozhlasu a ateistickým písačkám novín.

Slovensko žilo cez Vianoce vierou otcov a matiek, vierou Majstra Pavla z Levoče, a to tak v rodinách, ako v Dóme sv. Alžbety v Košiciach, ako v chráme v Bardejove, v Dóme sv. Martina v Bratislave i po všetkých roztrúsených kostoloch Slovenska.

Vianoce v nás žili.

A žijú i dnes a my mnohí i dnes nimi žijeme.

Iná je už otázka, do akej hĺbky Vianoce prežívame.

Mnohí istotne opravdivo, intenzívne a navzájom obšťastňujúco.

Prežívame Božiu prítomnosť Vianoc, skutočnosť, že Vianoce sú stále medzi nami živé, lebo je medzi nami stále prítomný ten, ktorý sa v Betleheme narodil – Ježiš Kristus, Emanuel, Boh s nami.

Mnohí si práve cez Vianoce zvlášť živo uvedomujeme, aký dar dostal svet v Kristovi, v jeho evanjeliu a v Cirkvi, ktorú on ustanovil.

Počúvame rozhlas, hľadíme na obrazovky, čítame správy a komentáre a zo všetkých strán na nás šľahajú blesky útočných, neraz hrubých a urážlivých slov, obvinení, nadávok a chvíľami srší tu priam nenávisť verejne činných ľudí.

A šíri sa to medzi nás všetkých.

Vzácne slová pokoja a zmierlivosti počúvame už azda len z úst Petrovho nástupcu, ktorý neúnavne vyzýva k zmierlivosti jednotlivcov i národy.

U nás vo verejnom a najmä v politickom živote sa takmer stále útočí, až sme z toho unavení a znechutení.

Uvedomujeme si silu Vianoc v dejinách.

Nimi, Kristovým príchodom, sa začala meniť v pravde a spravodlivosti celá situácia sveta, svet spoznal kresťanskú lásku, jej vplyvom zaniklo otroctvo, šírila sa úcta k ľuďom, láska k starým a chorým, vznikali nemocnice, ale aj univerzity, rozvíjalo sa vzdelanie.

To všetko rástlo z Betlehema, z evanjelia po celé stáročia v Európe a vo svete.

Aj u nás na Slovensku.

A dnes?

V zmätkoch dnešného myslenia a života cítime, že aj dnes je Kristus mocný pilier pravdy života, nášho osobného života i života národa.

V ňom vieme, čím a kým je každý z nás, čím je naša rodina, náš otec a matka, čím je náš život, otvorený a zameraný na nekonečno poznaním, chcením, túžbami a ustavičnou tvorbou.

V Kristovi sme bytosťami nekonečna.

Sme bytosťami večného života.

To nám hovorí Kristus Vianoc: „Kto verí vo mňa, má život večný!“

Táto viera Vianoc nás udržiavala v duchovnom zdraví aj cez dlhé roky prenasledovania.

Viera v Božiu prítomnosť v Ježišovi Kristovi, ktorý je Emanuel, Boh s nami, tá nám mnohým dávala odvahu a silu žiť i trpieť.

S touto vierou a v tejto viere sme odolávali útokom prenasledovania, neslobody, ponižovania až po ústrky v zamestnaní a väzenia.

Nezúfali sme.

Nepomýlila nás ani surovosť tých, čo nás prenasledovali.

Verili sme v Božiu spravodlivosť.

Tak ako ju vyjadril náš básnik:

Čo človek zaseje, bude žať.

Nezrušiteľný tichý príchod

dôsledku po príčine

má meno Božia spravodlivosť.

Súd Boží – a nič iné.

Že príliš mešká – ťažkáme si,

my ľudských odplát lakomí.

Ale Boh nie je dieťa času.

On ho má viacej ako my.

Nezľahčime si to vo falši,

že čosi škrípe v starej Božej dielni.

Krok Boží býva pomalší.

Pomalší, ale nezastaviteľný!

Toľko básnik Milan Rúfus.

A tak Božie mlyny mleli.

A tí, ktorí sa cítili veľmi vysoko, až tak ako Herodes, popadali už dávno do jám cintorínov, čo ako veľké mená a tituly generalissimov mali alebo si dali.

Božie mlyny mleli.

A stále melú.

Lebo aj dnes je čo mlieť.

Hoci my na Slovensku vieme, ako znie hlavná pravda, pravda Vianoc, že je to spev Gloria in excelsis Deo, Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle – tej dobrej vôle, na ktorú je viazaný náš pokoj ako pokoj Boží, je u nás stále málo a chvíľami až akoby stále menej.

Vzdať Bohu slávu

Zmení sa to?

Cez Vianoce a po nich?

Vnesieme do života pokoj ľudí dobrej vôle?

Priznáme a vzdáme slávu Bohu na výsostiach?

Alebo budeme žiť v divočine?

Načo nám je dosiahnutá sloboda, ak sa stále nenávidíme, ak nás rozdielne názory a zápas o moc oberajú o zdravý úsudok a vzďaľujú nás od evanjelia, od Vianoc, od Krista?

Preto si často kladiem otázku o slobode a našom kresťanstve.

V čom by mal byť pre nás veľký význam demokracie a slobodného života v nej?

Ak život človeka trvá iba sedemdesiat rokov a bodka, potom môže byť politická strana, zvrátený nacionalizmus, zvrátená ideológia alebo totalitný štát dôležitejší než jednotlivec.

Ak má však kresťanstvo pravdu, a má ju, potom je každý jednotlivý človek dôležitejší, lebo je večný.

A len tak žije a môže žiť dôstojne spolu s inými v národe i v štáte.

Vziať to na vedomie a prijať – to môže byť požehnaním terajších Vianoc a dní nového roka!

KARDINÁL JÁN CHRYZOSTOM KOREC