Prečo nie ja a prečo nie ty?

Milí bratia a sestry, každý mladý človek sa ocitá pred rozhodnutím, kým chce byť, v čom chce dosiahnuť šťastie.

Sú takí, ktorí to majú hneď jasné.

Jeden chce byť športovcom, ďalší umelcom, iný lekárom.

Lenže cesta k takému cieľu má svoje jednotlivé kroky.

Tým prvým je prijímacie konanie na príslušnú vysokú školu.

Nároky sú vysoké.

Ten, kto to myslí vážne, začína sa na takéto prijímačky seriózne pripravovať.

Keď ich spraví, je doslova šťastný, teší sa tomu, hoci je to ešte iba začiatok, po ktorom musia nasledovať roky tvrdej práce, štúdia, prípravy, aby potom dosiahol cieľ, o ktorom má predstavu, že „toto je moje životné šťastie“.

Dnes sme počuli v evanjeliu, ako sa Ježiš prihovára svojim poslucháčom, a teda aj nám.

Hovorí nám o cieli, ktorý presahuje náš pozemský život.

Mohol to hovoriť práve on a jedine on, pretože iba on je kompetentný na túto tému niečo spoľahlivé povedať.

A hovoril veľmi zvláštne.

Hovoril totiž o podmienkach, za ktorých môžeme dosiahnuť večný cieľ, večné spoločenstvo s Bohom, teda trvalé a večné šťastie.

Blahoželá tým, ktorí tieto podmienky spĺňajú.

A hneď na prvom mieste chudobným.

Blahoslavení chudobní, lebo vaše je nebeské kráľovstvo.

Chudobní ľudia, ktorí nepovažujú tu na svete nič za absolútne isté, za nejakú absolútnu hodnotu a spoľahlivosť, ale všetko používajú v zodpovednosti pred Bohom v službe sebe a druhým.

Majú ducha chudoby.

Potom - a to už by sme naozaj nečakali - blahoželá plačúcim.

Ale buďme pravdiví: kto z nás na zemi nemá niekedy dôvody plakať?

A tých dôvodoch je, žiaľ, čoraz viac.

Ježiš oslovuje práve týchto ľudí, aby sa cítili šťastnými, pretože vytvárajú podmienku na to, aby ich Boh mohol potešiť.

Apoštol Ján v Apokalypse hovorí, že Boh im zotrie z očí každú slzu, nebude viac ani zármutku, ani bolesti, ani smrti.

Ďalšia gratulácia smeruje k tým, ktorí sú tichí.

Považujeme za šťastie, keď o nás môžu ľudia vedieť, keď nás môžu sledovať, keď sa naše mená objavia na televíznej obrazovke alebo v novinách, keď sme nejakým spôsobom slávni.

Ale Ježiš blahoželá tichým, ktorí sa nezameriavajú na svetskú slávu, ale na to, aby pred Bohom konali dobre, správne a pre večnú odmenu.

Potom blahoželá ľuďom, čo sú hladní a smädní po spravodlivosti.

Všetci vieme, ako to na svete so spravodlivosťou vyzerá.

Je to veľmi problematická záležitosť.

Koľko ľudí je doslova hladných a smädných po tom, aby sa s nimi zaobchádzalo spravodlivo, aby dosiahli spravodlivosť, aby bola na svete spravodlivosť.

Často ľudia sklamane konštatujú, že tu sa človek spravodlivosti nedočká.

Ale kto si zachová túžbu po spravodlivosti, bude nasýtený.

Boh nám dá plnú spravodlivosť.

Ďalej sú to ľudia čistého srdca.

Čo to je – čisté srdce?

Počuli sme o tom v druhom čítaní od svätého apoštola Jána, že kto má nádej, že raz uvidí Krista zoči-voči vo večnosti, usiluje sa byť čistý, ako je on čistý.

Čiže predovšetkým bez hriechu, bez úhony - pred Bohom i ľuďmi - a hlavne priezračný, úprimný – to tiež nie je ľahké.

Ďalší blahoslavení sú tí, čo šíria pokoj.

Vieme, ako to vyzerá s pokojom v našom svete: Palestína, Ukrajina a ďalšie oblasti sveta.

Toto sú najvypuklejšie prejavy nepokojov, ale nepokojov – počnúc od nášho vlastného vnútra, v našich rodinách, v našej spoločnosti, na našich pracoviskách – je veľa.

Blahoslavení tí, čo šíria pokoj, lebo ich budú volať Božími synmi.

Ježiš napokon zdôrazňuje, že blahoslavení sú tí, ktorých prenasledujú pre spravodlivosť.

A tým absolútne spravodlivým je on sám.

Čiže gratuluje ľuďom, ktorí v ňom nachádzajú absolútnu hodnotu, toho, ktorému chcú byť verní v živote za každú cenu napriek nepochopeniu, ohováraniu, prenasledovaniu.

Toto sú, drahí bratia a sestry, akési prijímacie skúšky na ceste k večnému cieľu.

Ale podobne ako študent, keď ho prijmú na príslušnú školu, ešte ho čaká práca a až potom dosiahne cieľ, takisto aj my sme pozvaní v duchu týchto blahoslavenstiev prežívať náš pozemský život až do konca, aby sa na nás mohlo splniť večné šťastie.

Keď to počúvame, možno zapochybujeme, či nejaké nebo jestvuje a či tam niekto je.

Nietzsche povedal – nebo necháme vrabcom. Takže nás zaujíma len pozemské šťastie. Nejaké nebo neberieme vážne.

Lenže v prvom čítaní sme počuli, ako Ježiš ukázal apoštolovi Jánovi práve náš hlad po nebi.

A apoštol Ján vraví, že videl nespočítateľný zástup, obrovské množstvo zo všetkých národov.

Čiže nebo jestvuje, nebo nie je prázdne, Boh má v spoločenstve so sebou obrovské množstvo ľudí zo všetkých národov a jazykov.

Ide o to, aby sme do tohto spoločenstva boli prijatí aj my.

A tu je opäť určitá ťažkosť.

Ján vidí týchto ľudí oblečených v bielych šatách a s palmami v rukách – podobne ako blahoslavená sestra Zdenka na mozaike v našej katedrále.

Apoštol Ján hovorí, že to sú tí, ktorí prežili veľké súženie, oprali si rúcha a zbielili ich v Baránkovej krvi.

Žiť podľa ducha blahoslavenstiev na zemi nie je nič ľahké, pretože na svet pôsobí aj zlý duch, teda diabol.

Pôsobí cez ľudí, ktorí sa ním dali oklamať, a je protivníkom každého, kto sa snaží žiť podľa tohto ducha blahoslavenstiev.

Ak chceme takto žiť, musíme prekonávať odpor, niekedy aj veľký odpor.

Nemá nás však sklamať to, že ak chceme na svete žiť spravodlivo a podľa Božej vôle, budeme narážať aj na nepochopenie, odpor, krivdy, námahy.

To je súčasť našej životnej cesty.

A ďalej Ján hovorí - oprali si rúcha a zbielili ich v Baránkovej krvi.

Vieme, že Baránok symbolizuje Ježiša Krista, ktorý za nás zomrel na kríži a vstal z mŕtvych.

Keby ste si prali košeľu v krvi, tak nebude biela, ale bude červená.

Ale apoštol hovorí: zbielili ich v Baránkovej krvi.

Pretože Kristova krv na kríži – to bolo nielen fyzické vyliatie krvi, ale to bol dôsledok jeho absolútnej lásky voči nebeskému Otcovi a voči nám ľuďom.

Čistej, absolútnej lásky.

Keď trpíme, Kristus sa spája s nami a dáva nám silu absolútnej lásky, aby sme ho mohli nasledovať.

Vďaka tomuto prežívaniu sa aj my stávame čistými, preniknutými touto láskou voči Bohu i voči blížnym.

A napokon máme stáť s palmami v rukách, lebo palma je symbolom víťazstva.

Svätý Augustín napísal krásne a známe dielo Vyznania.

Má tam jednu kapitolku, ktorej dal titul: Pred rozhodujúcim zápasom.

Opisoval v nej, čo prežíval, keď sa ako tridsaťročný rozhodoval, či sa stane kresťanom alebo nie, či prijeme krst alebo ho neprijme.

Najťažšie bolo uvedomenie si, že bude musieť úplne zmeniť svoj život, a otázka, či to dokáže.

Vtedy si spomenul na množstvo tých, čo žili už pred ním a ktorí sa stali svätými.

Povedal si, že keď to dokázali toľkí a toľké, tak prečo nie ty, Augustín.

Ako kresťan prežil veľmi krásny, šľachetný, statočný život.

Jeho diela dodnes pozitívne ovplyvňujú Cirkev a sám sa stal svätým.

Bratia a sestry, na sviatok Všetkých svätých si povedzme: keď to dokázali – samozrejme, s Božou milosťou – toľkí a toľké, tak prečo nie ja a prečo nie ty?

Prepis: -ART-