Pred 33 rokmi pápež Ján Pavol II. pobozkal Slovensko

Katolícke noviny vám pri tejto príležitosti ponúkajú osobné spomienky na veľkého pápeža, o ktoré sa podelil kardinál Jozef Tomko v roku 2014.

V očakávaní svätorečenia Jána Pavla II.

Na nášho poľského priateľa mám veľa spomienok, lebo od jeho zvolenia za pápeža v roku 1978 po celý jeho život som bol v službách Svätej stolice, a teda aj jeho.

Samozrejme, v krátkom článku možno opísať len niekoľko udalostí, a to zväčša takých, ktoré sa týkajú Slovenska a Slovákov.

Skromný krakovský arcibiskup

Kardinála Karola Wojtyłu som spoznal ešte ako krakovského arcibiskupa, keď s prímasom kardinálom Wyszyńským navštívil Ústav sv. Cyrila a Metoda v Ríme.

Všimli sme si, ako sa skromne správal v tôni prímasa.

V sedemdesiatych rokoch bol predsedom Teologickej komisie Poľskej biskupskej konferencie, ktorú viedol pri stretnutí európskych komisií, keď som bol ešte vedúcim doktrinálneho oddelenia rímskej Kongregácie pre náuku viery.

Aj na našich zasadnutiach vynikal svojimi príspevkami.

Keď bol zvolený za pápeža, začal koncom roka 1978 navštevovať jednotlivé úrady Svätej stolice, aj Kongregáciu pre biskupov, kde som bol vtedy podsekretárom.

Osobne sa porozprával s každým zamestnancom.

Keď prišiel ku mne, mal som na stole otvorenú peknú knihu fotografií Vysokých Tatier zo slovenskej i z poľskej strany.

So záujmom poznával všetky vrcholce: Babiu góru, Gerlach, Lomničák, Rysy atď.

Hovoril so mnou po poľsky a ja zas po východniarsky.

Všetci prítomní sa divili, čo si tí dvaja Slovania majú toľko povedať.

Nakoniec si Ján Pavol II. povzdychol: „A teraz už nemožno!“

Na to som ja odpovedal: „Prečo nie, Svätý Otče?“

A veru návšteva Tatier bola možná o niekoľko rokov.

Deň, keď pápež pobozkal slovenskú zem

Ján Pavol II. navštívil Slovensko trikrát.

Prvý raz to bolo v roku 1990, keď sme po Prahe a Velehrade prileteli vrtuľníkom do Bratislavy na staré vajnorské letisko, kde aj napriek dažďu čakal pápeža asi miliónový zástup.

Tesne pred vystúpením z helikoptéry sa odohral krátky rozhovor.

Ján Pavol II. sa pýtal, či má pobozkať zem, lebo to mal robiť len raz v štáte; tu však to bola federácia.

Keď nedostal od iných odpoveď, ja som mu pripomenul, že v Prahe povedal, že bozkáva českú zem, a tu bola slovenská zem!

On sa len s uspokojením pousmial.

Ani mokrá pôda nebola potom prekážkou, lebo mu podhodili na zem nepremokavý plášť, na ktorý si mohol kľaknúť, a za veľkého potlesku pobozkal slovenskú zem.

Prvý raz v histórii sa stalo čosi také významné.

Na letisku potom počas slávnosti požehnal asi dvesto základných kameňov pre kostoly, ktoré si naši krajania v krátkom čase vybudovali v rôznych farnostiach.

Pobyt Jána Pavla II. na Slovensku však trval necelý deň.

Svätý Otče, do Levoče!

Na generálnych audienciách v Ríme mu Slováci po prvej návšteve stále vyvolávali pozvanie: „Svätý Otče, do Levoče!“

On si to už žartovne opakoval, a tak sa uskutočnila jeho druhá cesta.

V roku 1995 mal slávnostnú svätú omšu v Šaštíne; potom sa stretol s mládežou a kardinálom Jánom Chryzostomom Korcom v Nitre; na letisku v Košiciach vyhlásil za svätých, čiže kanonizoval troch košických mučeníkov; navštívil Prešovskú gréckokatolícku diecézu a uctil si hroby biskupov Pavla Petra Gojdiča a Vasiľa Hopka.

Potom sa vybral do Levoče.

Celou cestou stálo veľa ľudí a Svätý Otec obdivoval ich vieru: „Také niečo je možné len na Slovensku a v Poľsku.“

Na Mariánskej hore v Levoči ho očakávali obrovské zástupy pútnikov, pre ktorých celebroval pápežskú svätú omšu.

Nakoniec išiel do Tatier, aby si odpočinul pri Sliezskom dome (ktorý som navrhol) a pri výlete helikoptérou ponad tatranské končiare.   

Pri nohách ukrižovaného Pána

Ostali ešte tri slovenské diecézy, ktoré pápež nenavštívil.

On si predsavzal, že ich navštívi v septembri 2003 napriek tomu, že už bol chorľavý a prikutý na stoličku.

Počas tejto namáhavej a bolestnej cesty navštívil katedrálu v Trnave; v Bratislave vyhlásil za blahoslavených sestru Zdenku Schelingovú a biskupa Vasiľa Hopka; v Banskej Bystrici celebroval svätú omšu na hlavnom námestí pred stĺpom a sochou Nepoškvrnenej, ktorú vrátili na staré miesto, odkiaľ ju odstránili, keď mal prísť Chruščov.

Návštevou Rožňavskej diecézy sa ukončila tretia cesta, pri ktorej som mohol trpiacemu pápežovi poskytnúť malú službu, keď som už čítal jeho homílie a prejavy.

Pamätám sa na jeho rozlúčku so Slovenskom, ako skľúčený sedí pri nohách ukrižovaného Pána na veľkej tribúne v Petržalke.

Tá cesta ho zaiste veľa stála a my Slováci na to nemôžeme zabudnúť!

Pozdvihol nádej Slovákov

Osobne si myslím, že Ján Pavol II. mal pred očami ťažké prenasledovanie Cirkvi a skleslosť ľudí na Slovensku, aj keď vyberal generálneho tajomníka svetovej Synody biskupov a neskôr hlavu katolíckych misií vo svete.

Tým chcel pozdvihnúť nádej ľudí v našej krajine.

I mne raz pripomenul, keď som mu rozprával o veľkých ťažkostiach v práci: „Aj nádej je kresťanská čnosť!“

Neochvejná viera ako tatranská žula

Od augusta 1985 som sprevádzal Jána Pavla II. na všetkých jeho cestách nielen na Slovensko, ale aj do všetkých misijných krajín, čiže prakticky na všetky svetadiely.

Tak som bol svedkom jeho nesmiernej obetavosti pre Ježiša Krista a pre človeka, pričom, samozrejme, nechýbala ani postava Bohorodičky.

Jeho viera bola neochvejná ako tatranská žula.

Vo Vatikánskych záhradách to pripomína kríž z takého materiálu, ktorý mu darovali veriaci zo Zakopaného.

Na cestách sme zväčša bývali na pápežských nunciatúrach, ktoré majú diplomatickú ochranu.

Jána Pavla II. sme ráno vždy našli už ponoreného do modlitby v kaplnke.

Pri návrate na konci dňa ta opäť viedli jeho kroky.

Boli to namáhavé cesty vzhľadom na rôzne podnebie a počasie, horúčavu, dažde, vetry, masy ľudí, časté tlačenice, prípadne nejaký záchvat horúčky a podobne.

Ale on nepoznal únavu.

Silná zdravotná štruktúra, ešte pevnejšia vôľa a obetavosť, no najmä skalopevná viera premohli všetko. Niektoré spoločné skúsenosti sa nájdu v mojich knihách Na misijných cestách a Na životných cestách.

Je obdivuhodné, ako mohol pápež Ján Pavol II. zvládnuť obrovskú agendu, ktorú na neho ukladala starostlivosť o všeobecnú, univerzálnu Cirkev.

Koľko otázok na rozriešenie som mu nosil len ja z oblasti misií.

Pritom nestratil trpezlivosť a otázky už mal preštudované.

Hovorili o ňom, že „sa veľa radí, mnoho sa modlí, ale potom sám rozhoduje“.

Nemôžeme však zabúdať na Ducha Svätého.

My sme mohli Jánovi Pavlovi II. pomáhať modlitbami a obetami, ako to môžeme robiť aj dnes pre pápeža Františka.

Je dokonané

Smrť Jána Pavla II. prišla pomaly.

V predposledný deň, v piatok 1. apríla 2005, som zaniesol list do bytu Svätého Otca.

Tak som ho mohol vidieť na smrteľnej posteli polouspatého v poslednom boji, s injekčnými ihlami v rukách.

Na druhý deň, v sobotu večer 2. apríla 2005, sa Námestie sv. Petra vo Vatikáne naplnilo ľuďmi s pohľadmi uprenými na osvetlené okno spálne na treťom poschodí pápežského paláca.

O 21.37 talianska televízia oznámila, že v tej chvíli Ján Pavol II. dokonal.

O niekoľko minút som bol pred týmto veľkým pápežom, ktorý ležal ešte vystretý na smrteľnej posteli s rukami vystretými pri tele.

Boli to ruky, ktoré som mal na hlave pri biskupskom svätení, ruky môjho otca v Duchu Svätom.

Kľakol som si pri lôžku, nakrátko som sa pomodlil a úctivo pobozkal tie ruky.

Na jeho bielej tvári spočíval majestátny pokoj smrti.

Okolo mňa už boli prípravy na prenesenie jeho telesných ostatkov do Klementínskej sály.

A vietor listoval v evanjeliári...

Pri pohrebe Jána Pavla II. spočívalo jeho telo uprostred zástupu na preplnenom Námestí sv. Petra v truhle, na ktorej bola položená kniha evanjelií.

Naraz zavial silnejší vietor a roztvoril strany evanjelia.

Bol to akoby znak, že v Cirkvi ešte vanie duch, ktorý vo svete za dlhých dvadsaťsedem rokov rozduchoval veľký pápež Ján Pavol II. Peter žije vo svojich nástupcoch a Kristus žije vo svojej Cirkvi.