Pred rokom zomrel kardinál Jozef Tomko

Pri tejto príležitosti sa budú sláviť viaceré sväté omše.

Predseda KBS, košický arcibiskup metropolita Bernard Bober odslúži svätú omšu 8. augusta v Katedrále sv. Alžbety v Košiciach o 18.00.

Košický pomocný biskup Marek Forgáč bude sláviť Eucharistiu 8. augusta o 18.00 v obci Udavské, rodisku kardinála Jozefa Tomka.

Pápežský slovenský ústav a kolégium sv. Cyrila a Metoda v Ríme pozýva veriacich na zádušnú svätú omšu 8. augusta o 17.30 v Kostole sv. Cyrila a Metoda na Via Maria Domenica Brun Barbantini 31 v Ríme.

 

Kardinál Jozef Tomko počas slávenia svätej omše v jeho obľúbených talianskych Dolomitoch. Snímka: Marek Poláček

 

Pri príležitosti prvého výročia úmrtia si pripomeňme aj vzácne slová, ktoré nám po kardinálovi Tomkovi zostali.

Pán mi život zariadil ináč

Kardinál Jozef Tomko (11. 3. 1924 – 8. 8. 2022) poskytol Katolíckym novinám viacero rozhovorov. Prinášame výber z nich.

 

S akými pocitmi bilancujete svoj život? Je to zadosťučinenie, spokojnosť, vďačnosť Bohu?

Všetky tri, ale v opačnom poriadku: vďačnosť Bohu na prvom mieste.

 

Hovorí sa, že kto položí ruku na pluh, nemal by sa obzerať späť. Vy ste však za sebou zanechali hlbokú brázdu a môžete byť hrdý na to, čo ste s Božou pomocou vykonali. Na čo ste hrdý najviac?

Skôr povďačný ako „hrdý“, a to za pomoc, za možnosti, ťažkosti, za ochranu: pred maláriou, pri lietaní, na cestách.

 

Keď ste oslavovali 85. narodeniny v Primaciálnom paláci v Bratislave, brali ste to s úžasným nadhľadom, akoby ste pozerali už ďalej, do večnosti. Prečo by sa veriaci človek nemal báť smrti, zvlášť v požehnanom veku?

Pre nádej, lebo „očakávame blaženú nádej a príchod nášho Spasiteľa Ježiša Krista“ – to sú slová zo svätej omše; a pre vieru v Božie milosrdenstvo. V našom veku je zdravie vzácny Boží dar, ktorý možno vždy popriať iným ľuďom, priateľom i sebe samému. Ani na prianie šťastnej smrti sa nikto rozumne neurazí.
 

V Humennom sa dodnes rozpráva o tom, ako personál humenskej nemocnice kľačal na chodbe, keď ste tam prišli navštíviť chorú mamu. Ako vnímate to, že si vás ľudia takto vážia a preukazujú vám úctu?

Bolo to na jar roku 1989, keď ľudia čakali na povzbudenie a požehnanie.

 

Kedy vám najviac v živote chýbalo objatie mamy a otca?

Po kňazskej vysviacke a po primičnej svätej omši v marci 1949.

 

V súčasnosti sa ozývajú hlasy, ktoré by chceli uprieť hodnotu a význam svätých Cyrila a Metoda pre slovenský národ a tvrdia, že ide iba o mýtus. Prečo je dedičstvo slovanských vierozvestcov dôležité pre Slovákov i pre celú Európu?

Lebo je naše a je to aj náš prínos do Európskej únie, len ho treba prehĺbiť, aktualizovať a dostať z rečníckych prejavov do povedomia ľudí, v čom vlastne spočíva. Kto neverí a má protikresťanský postoj, bude vždy náchylný hovoriť o mýte. Je to aj pozostatok komunistickej propagandy a pseudohistórie.

 

Zmenil sa charakter Slovákov vo svete, ak môžete porovnať skúsenosti spred desiatok rokov a dnes?

Badať pokrok v dobrom i zlom.

 

V súvislosti s prácou odchádza do zahraničia čoraz viac Slovákov. Nielen z toho však pramení kríza manželstva a voľné partnerské zväzky. Ako by sa dal potlačiť trend voľných zväzkov a nesviatostných manželstiev?

Je to veľmi nebezpečný jav. Tu sa musia zapojiť všetky sily na záchranu rodiny: kapilárnou katechézou a pastoráciou, vysvetlením krásy a hĺbky sviatostného manželstva, zviditeľnením šťastných zväzkov, vytvorením apoštolských skupín medzi mládežou, v internátoch, medzi emigrantmi, lepšou organizáciou zahraničnej pastierskej služby (domáca farnosť a misie v cudzine atď.).

 

Viackrát ste spomínali, že ruky Jána Pavla II., ktorý vám udelil biskupskú vysviacku, stále cítite na svojej hlave. Vy sám ste však vysvätili vyše šesťdesiat biskupov. Ktorý bol prvý? 

Prvý bol arcibiskup Pietro Sambi, apoštolský nuncius v Burundi, po ňom nasledoval ako prvý pre Áziu Matthias Kappil, biskup v Punulare (India), pre Afriku bol prvým Amadeus Msarikie, biskup v Moshi (Tanzánia), v Severnej Amerike to bol Jozef Adamec, biskup v Altoona-Johnston (USA) a na Slovensku spišský diecézny biskup František Tondra (9. septembra 1989).

 

Prežívali ste vysviacky slovenských biskupov ešte intenzívnejšie než tie ostatné?

Čím dlhšie a bolestnejšie čakanie, tým väčšia radosť. Cítil som, že sa tak obnovuje cyrilo-metodské dedičstvo a apoštolská postupnosť ako záruka viery a nádeje.

 

Často citujete sv. Pavla. Povedané moderným slovníkom – prečo je vám sympatický?

Obdivoval som jeho vieru vo vzkrieseného Pána - „Viem, komu som uveril“ - a celoživotné nadšenie pre osobného i mystického Krista, ktorý žije v svojej Cirkvi; pri jeho hrobe som mal primičnú svätú omšu, mal som ako vzor jeho misionársku činnosť, každý rok som na sviatok Obrátenia sv. Pavla mal slávnostnú svätú omšu a kázeň v rovnomennom kolégiu pre 190 kňazov z misijných území.

 

Svätý Pavol až po páde objavil pravé hodnoty. Azda každý človek musí byť na kolenách, aby sa mohol odraziť k výšinám viery a zistiť, čo je preňho v živote podstatné. Boli ste niekedy aj vy v situácii, ktorá bola veľmi ťažká a naoko bezvýchodisková?

Nie raz. Za takých okolností som sa raz „pohádal“ s Ukrižovaným, že ja si nemôžem lámať hlavu sám, keď je to predovšetkým jeho Cirkev.

 

Súčasnosť je postihnutá krízou morálky, hodnôt, lásky, spolupatričnosti, solidarity. Hrozí aj kríza kresťanstva?

V niektorých krajoch a oblastiach už vidieť aj následky krízy vo viere a v mravoch. Pánov prísľub, že „pekelné brány nepremôžu“ jeho Cirkev platí pre celok, nie pre každý kraj. Preto si musíme my kresťania neprestajne dávať pozor, aby sme nestratili vieru.

 

Ľudský život pohltil konzum a povrchnosť. Je podľa vás situácia v tomto smere na Slovensku horšia než vo svete?

Nemyslím, že je horšia, ale to neznačí, že sa máme hnať po takých prvenstvách.

 

Hrozí nám kríza vlastenectva?

Určitá konfúzia už na Slovensku je. Javí sa najmä v nedostatku národného povedomia a vlastnej identity, v neznalosti a nezáujme o svoje, aj nedávne dejiny, prípadne v nekritickom prijímaní jednostranných a skôr ideologicky podložených posudkov, alebo z druhej strany v „hejslováčení“. U niektorej mládeže badať niekedy buď bezfarebnosť, alebo svetobežectvo bez chrbtovej kosti. Na druhej strane dnes sa už za „vlastenectvo“ netrpí a neplatí, treba ho tiež správne chápať, aby sa nezvrhlo na „nacionalizmus“. To je však širšia téma.

 

Pri príležitosti Roka kňazov (19. 6. 2009 – 19. 6. 2010) sa natíska naoko jednoduchá otázka: čo pre vás znamená byť kňazom a aká je podľa vás dnes podstata kňazstva?

Podstata kňazstva ostáva vždy tá istá, ale má svoje odtienky, ktoré sa môžu niekedy lepšie pociťovať. To nie je otázka na dva riadky. Vidím však hlbšie zameranie na Eucharistiu ako centrálne „tajomstvo viery“, ktoré sa rozširuje aj na kňazstvo ako sviatostnú skutočnosť.

 

Líši sa to, ako vnímali veriaci kňaza pred šesťdesiatimi rokmi a ako ho vnímajú dnes?

Azda možno povedať, že na Slovensku bol v minulosti kňaz viac popri pastoračnej kultovej činnosti aj kultúrnym a osvetovým činiteľom a pracovníkom. Dnes je skôr duchovným otcom, ktorý má viac rozdávať Božie slovo, Eucharistiu, sviatosť zmierenia, starať sa o chorých a biednych, aj o vzdialených. Vyžaduje sa viac osobný prístup ako masové akcie a najmä osobná svätosť. Treba tiež vyjsť von z fary a hľadať ovce, ktoré sa stratili z košiara alebo ešte hľadajú Boha.

 

Viete si predstaviť, že by sa váš život uberal celkom iným smerom a boli by ste farárom v malej dedinke na východnom Slovensku?

Svoj kňazský ideál som si utváral na príklade dvoch kňazov: učeného dedinského farára Štefana Héseka a tiež sociálne zameraného vzdelaného priateľa mládeže Štefana Hlaváča, môjho dlhoročného profesora náboženstva. Bol som teda pripravený na obidva druhy kňazskej činnosti. Pán mi to však zariadil ináč a ja som sa snažil len poslúchnuť.

 

Ako ste si vo Vatikáne pripomínali Slovensko a čo máte zo Slovenska najradšej?

Mám rád našich ľudí. Teším sa každému úspechu a pozitívnemu javu na Slovensku, zarmucuje ma každá chyba, krivda, nespravodlivosť a mravný úpadok. Okrem častých návštev každý deň sledujem správy zo Slovenska. Malé súsošie svätých Cyrila a Metoda v osobnej kaplnke ma vyzýva na každodennú modlitbu za Slovensko. V minulosti sa pri našich stretnutiach v Ríme vždy spoločne plánovalo, debatovalo, pracovalo pre Slovensko, ktoré sme cítili ako svoju „vlasť“, i keď nás mocipáni nazvali „suchými ratolesťami“. Vedeli sme, že národ, jednoduchý ľud i vzdelanci sú s nami. Spievali sme ľudovky a vedeli sme sa dojať pri recitovaní básne „Ó, zem ty krásna, sladká mati moja...“ Andreja Žarnova.

 

Akú literatúru preferujete?

Skôr odbornú, najmä teologickú literatúru o aktuálnych otázkach ľudstva. Pritom sa osviežim nejakou slovenskou drobnosťou: Rúfusove Modlitbičky sú úžasne krásne, Turčányho preklad Proglasu je tiež skvost, Len črepy – Soltanto rovine od priateľa Gorazda Zvonického v novom, dvojrečovom vydaní po štyridsiatich rokoch potešia srdce.

 

Prečo stále – aj dnes, a možno v súčasnosti intenzívnejšie ako kedykoľvek predtým – potrebujeme ochranu Panny Márie, nech ju oslovujeme s akýmkoľvek prívlastkom – Fatimská, Lurdská, Šaštínska, Levočská...? 

Je to vždy tá istá Panna a Matka, s tým istým milujúcim a čistým srdcom.

 

Panna Mária Fatimská nás stále vyzýva modliť sa modlitbu posvätného ruženca. Svätého Jána Pavla II. bolo často vídať s ružencom v rukách. Patrí ruženec aj k vašim najobľúbenejším modlitbám?

Každý kňaz má povinnosť modliť sa každý deň breviár. Ja som si navykol pridať k tomu dobrovoľne ruženec. Ten sa môžem modliť aj na ulici, celkom nenápadne, najmä keď je náprstkový.

 

Ak niekomu chceme odporučiť dobrú knihu, povieme mu – vezmi a čítaj; pri modlitbe je však často ťažké presvedčiť človeka, aby si vzal do ruky ruženec a modlil sa. Ako by ste ho vy presvedčili; čím by ste ho inšpirovali?

Účinnosťou modlitby ruženca a príkladom mnohých osobností.

 

Za čo najčastejšie obetujete svoje modlitby a trápenia? Je to aj na úmysel – za obrátenie hriešnikov a pokoj vo svete?

Zaiste za jedno i druhé, potom za niektoré drahé osoby, živé i mŕtve.

 

Prečo – podľa vášho názoru – svet a každý z nás osobne najviac zo všetkého potrebuje Božie milosrdenstvo?

Lebo sme obmedzení a potrebujeme pomoc zhora.

 

Čo by ste zaželali celej Katolíckej cirkvi na Slovensku?

Aby ožila k novej životnosti, ktorú dodáva vzkriesený Pán.