Pred štyrmi rokmi odišla do večnosti Danica Olexová

Na Danicinu počesť vznikla nadácia a vyšla kniha i audiokniha Príbehy spod akácie. Danica Olexová odovzdala dušu do rúk nebeského Otca 10. marca 2019, keď zomrela pri leteckej havárii. Pri príležitosti výročia Danicinho úmrtia uverejňujeme rozhovor s Martinou Grochálovou, ktorý sme publikovali v letnej prílohe Katolíckych novín 26/2021.

V deň, keď Danica tragicky zomrela, sme spolu telefonovali a vy ste nedokázali udržať citovú zainteresovanosť ani prúd sĺz. Väčšinou nás takto pohne smrť skutočne blízkej osoby. Bola pre vás Danica takou blízkou priateľkou, ba až sestrou?

Áno, Danica bola pre mňa blízky človek, priateľka, na ktorú som sa mohla spoľahnúť.

Boli sme rovesníčky a hlavne v posledných rokoch sme si veľmi dobre rozumeli.

Vzťahy berieme často ako samozrejmosť a aj ja som si až po jej náhlej smrti uvedomila, čo všetko sme spoločne preskákali a akým vzácnym človekom pre mňa bola.

Ešte aj teraz, dva roky po jej odchode sa pristihnem, že by som jej chcela niečo povedať alebo sa s ňou poradiť.

Čím vám bola Danica blízka?

Predovšetkým normálnosťou a autentickosťou.

Človek sa s ňou mohol o čomkoľvek otvorene porozprávať, dokázala počúvať.

Danica bola nekonvenčná, čím mnohých ľudí iritovala a doslova skúšala, lebo nezapadala do zabehnutých koľají.

Ani z nás sa nestali priateľky zo dňa na deň, práve naopak.

Zároveň bola ženou činu a bola ochotná druhým veľmi konkrétne pomôcť – nielen slovami, ale reálne, konkrétne, aj s drobnosťami.

Vytvárala si veľmi osobné vzťahy s ľuďmi z tých najrozličnejších prostredí a to sa ukázalo aj po jej tragickej smrti.

V čom vás ovplyvnila a pretvorila kúsok z vašej osobnosti na svoj obraz?

Určite svojou akčnosťou a odvahou.

Nemala problém pustiť sa do čohokoľvek nového, a to hlavne vtedy, ak išlo o to, aby bránila spravodlivosť.

Ak v niečom vnímala nespravodlivosť, aj v každodenných drobnostiach, vedela sa rozhorčiť spravodlivým hnevom a podniknúť všetko preto, aby sa to napravilo.

Páčila sa mi jej otvorenosť – neváhala povedať, čo si myslí, aj keď si všetci ostatní mysleli opak. 

Ktoré ľudské „chyby“ ste Danici prepáčili, lebo to bola Danica?

Priateľov a blízkych berieme takých, akí sú – v jednom balíku s dobrým aj zlým – a veríme, že nás tak prijímajú aj oni.

Spolu s ďalšími spoločnými priateľmi chceme zachovať pamiatku na Danicu, ale určite z nej nechceme robiť nejakú sväticu a mučeníčku alebo naopak.

Bol to normálny človek, naša priateľka, ktorú sme mali radi.

Kedy ste sa stretli prvýkrát? Aký ste z Danice mali prvý dojem?

Prvýkrát sme sa stretli po vysokej škole pri spolupráci v redakcii detského časopisu Rebrík, myslím, že to bolo v roku 2001.

Ja som časopis pripravovala redakčne, Danica kreslila a zalamovala.

Neraz sme tak na seba narazili, ale zároveň sme sa vždy vedeli spolu schuti smiať.

Pamätám si, ako som jej raz volala domov na pevnú linku a zdvihla to jej mama, ktorá má nádherný mäkký a láskavý hlas.

Odvtedy som si z Danice robila žarty, že nemôže byť predsa dcérou takej milej mamy.

Danica pôsobila ako jeden veľmi zodpovedný, múdry, rozvážny a duchovne i duševne vyvážený človek. Zároveň však bola aj tak trochu beťárka, huncútka a smejka. Zvykla vymýšľať nápady, ktoré sa zdali nezrealizovateľné, ale ona ich dokázala naplniť?

Myslím, že tí, ktorí ju poznali osobnejšie, by to poradie vymenili.

Mnohí ju vnímali ako človeka, ktorý sa dá nahovoriť na akékoľvek bláznivé dobrodružstvo, a myslím, že menej poznali jej profesionálnu prácu – to, ako sa usilovne vzdelávala, aby veci robila čo najlepšie, ako sa vypracovala vo fotografovaní, zdokonalila v angličtine či swahilčine, aká bola tvorivá a všestranná.

Myslím, že veľký kus práce urobila hlavne vo vzdelávacej a mediálnej práci pre kolednícku akciu Dobrá novina, kde priniesla celkom nový rozmer hlavne svojimi nádhernými fotografiami a príbehmi, ale aj tým, ako dokázala príťažlivo spracovať témy, ktoré chcela kolednícka akcia propagovať.

Vďaka jej húževnatosti vznikli aj kvalitné krátke filmy o projektoch Dobrej noviny a stopu zanechala zaiste i v Nairobi, kde päť rokov pôsobila.

Danica si veľmi cenila vzdelanie. K učeniu motivovala aj ľudí v Afrike. Bola to tá správna, možno povedať, že najsprávnejšia forma pomoci?

Danica bola učiteľkou telom i dušou.

Pamätám si, že keď sa mala rozhodnúť, či má odísť zo školy a pracovať pre Dobrú novinu, veľmi váhala, či sa má vzdať učenia.

V Afrike ako učiteľka nepôsobila, no tým, že má učiteľský rozmer v sebe, zaiste mnohým poradila a usmernila ich, ako to spomína i jej teta sestra Františka.

Svoj pedagogický talent uplatnila aj v príprave rozličných vzdelávacích materiálov.

Danicina teta, rehoľná sestra Františka Olexová (vľavo) a Martina Grochálová držia fotografiu Danice Olexovej, ktorá vznikla počas jednej z jej misií v Afrike. Snímka: Erika Litváková

Hoci bola v Afrike sama, nebola opustená. Okrem spojenia so slovenskými priateľmi mala aj v Afrike sieť kamarátov, na ktorých sa mohla spoľahnúť?

Danica bola človekom vzťahov a, samozrejme, mala mnohých blízkych priateľov aj v Južnej Afrike a Keni – od detí v misii sv. Jána v Barbertone, ktoré mnohé roky sprevádzala až do dospelosti, cez kamarátov z nairobských slumov a kenského vidieka až po priateľov pracujúcich v kenskom parlamente.

V Nairobi žili ľudia z celého sveta, takže mala kamarátov aj z Rakúska, Etiópie či Južnej Kórey.

Keď sa vracala do Nairobi, málokedy bývala v hoteli alebo penzióne, vždy sa zložila u niekoho zo známych, tak ako u nej bol vždy plný dom, keď v Nairobi pôsobila.

Keď mala prísť v deň osudnej tragédie do Nairobi, na letisku ju už čakali jej priatelia, aby ju vyzdvihli, a práve oni potom zisťovali, čo sa vlastne stalo, a informovali jej rodinu.

Viem, že plánovali ísť aj na miesto tragédie a zapáliť tam symbolickú sviecu, len neviem, či sa to potom podarilo.

Danica mala pomerne veľkú zbierku kníh v angličtine, ktorú sme po jej smrti poslali jej priateľom „intelektuálom“, ako ich volala, do Nairobi.

Aký najmilší darček ste od nej dostali?

Darčekov od Danice bolo veľmi mnoho, bol to skutočne človek darov a pozorností.

Ten posledný bol však pre mňa najosobnejší a nečakaný. Niekoľko mesiacov po tragédii triedila Danicina mama jej veci.

Medzi tými tvorivými našla pohľadnicu, ktorá bola adresovaná mne a bolo na nej želanie, ktoré by sa dalo nazvať odkazom na cestu životom.

Nevieme, kedy ju písala a prečo, ale bol to veľmi originálny osobný darček, za ktorý som vďačná.

Hovorila niekedy ona sama o svojom odchode zo sveta a stretnutí sa zoči-voči s Ježišom? Bola pripravená na to, že jedného dňa dostane pozvánku od Pána života a smrti, ktorá sa neodmieta?

Priamo sme sa na túto tému nerozprávali, spätne som si však uvedomila, že posledné týždne hovorila a písala veci, ktoré boli iné ako dovtedy.

Napríklad v januári 2019 bola v Južnej Afrike, kde sa šla rozlúčiť s misiou, lebo rehoľné sestry z nej mali odísť – a napokon to bola rozlúčka, lebo odchádzala ona.

Napísala mi vtedy, že každý deň chodí ráno na svätú omšu, čo nebolo pre ňu typické, a doslova „Pán Boh si ma tento rok nejako lapá“.

Význam týchto slov som si naplno uvedomila až o dva mesiace nato.

Zároveň mi za posledný rok zverila mnohé veľmi osobné veci, o ktorých predtým nerozprávala, ale to si človek v danej chvíli neuvedomuje, pochopí to až neskôr.

Keď sa mala sláviť svätá omša za Danicu - niekoľko týždňov po jej smrti – vraveli ste, že si oblečiete najpestrejšiu blúzku, lebo Danici by sa to tak páčilo. Bola Danica vnútorne pestrofarebný človek?

Mimoriadne farebný, farby mala veľmi rada, aj v tom jej zrejme Afrika sadla.

Často si obliekala čierne veci, ale vždy si dala nejaký výrazný farebný doplnok.

V pestrom africkom štýle mala zariadenú aj svoju obývačku a myslím, že práve tá pestrosť odráža jej celkovú osobnosť.

Modlíte sa ešte stále za Danicu alebo skôr prosíte Danicu, aby tam, kde je, sa prihovárala za vás, nás, za všetkých, ktorých mala rada?

Jedno aj druhé.

Nedávno sme sa modlili za mamu našej spoločnej kamarátky, ktorá vážne ochorela na covid.

Povedali sme si, oslovme Danicu, tá bude toľko hučať do Pána Boha, že radšej urobí, čo chce, ako by ju mal ďalej počúvať.

A zdá sa, že to naozaj pomohlo.

Čo ešte okrem farieb a Afriky sa Danici páčilo; čo jej vedelo urobiť úplne jednoduchú, prostú, číru radosť a spôsobiť úprimný smiech?

Danica mala rada dobré jedlo, to si naozaj vedela vychutnať, maškrtkám sa vždy potešila, a keď sme niekam šli, vždy zo svojich zásob vytiahla nejakú drobnosť.

A ešte bola povedzme závislá od pepsikoly.

Nahovoriť sa dala na akýkoľvek výlet a dobrodružstvo, preto som rada, že sme v roku 2018 spolu prežili nádherný a intenzívny mesiac v Brazílii.

Veľmi nás chcela vziať do Kene, to sa už, žiaľ, nepodarilo. 

Audioknihu Danice Olexovej Príbehy spod akácie načítala herečka Slávka Halčáková (na snímke). Snímka: Peter Zimen

Spolok svätého Vojtecha vydal aktuálne knihu Daniciných príbehov a fotografií s názvom Príbehy spod akácie. Máte niektorú z jej fotiek aj zarámovanú alebo uloženú v počítači, a keď je vám za Danicou smutno, pozriete sa na ňu?

Doma mám na stene veľkorozmernú fotografiu vodopádov Iguazú, ktoré sme spoločne obdivovali z brazílskej aj argentínskej strany a nesmierne nás fascinovali.

Danica ich krásne nafotila, a tak je kus z nej i našej spoločnej cesty stále nablízku.

Prečo sa Nadácia Danice Olexovej volá práve Baboon?

Má to viacero dôvodov.

Danica dávala rada iným ľuďom rôzne mená, často boli práve zvieracie.

Menom Baboon, pavián, oslovovala jedného blízkeho človeka.

Do názvu nadácie sme chceli vložiť niečo osobné aj africké, ale aj ľahko zapamätateľné, preto sme sa rozhodli pre Baboon.