Pripomíname si 70 rokov od obrátenia pápeža Františka

Povolanie ku kňazstvu Jorge Mario Bergoglio pocítil ako 16-ročný.

Bolo to na Deň študentov 21. septembra 1953, keď pri ceste na oslavy prechádzal okolo Baziliky sv. Jozefa z Flores, ktorú v Buenos Aires zvykol navštevovať.

Stretol tam kňaza, ktorého dovtedy nikdy nevidel.

Odrazu mal túžbu vyspovedať sa.

Bol to pre neho silný duchovný zážitok a po spovedi cítil, že niečo sa zmenilo.

Nešiel na oslavu, vrátil sa domov a všetko to, čo sa stalo, premeditoval.

Nakoniec prišiel k záveru, že sa stane kňazom.

Toto rozhodnutie jeho otec privítal, mama to niesla ťažšie, pretože si myslela, že Jorge chce byť lekárom.

Dlho nevedela prijať rozhodnutie svojho syna.

Po skončení strednej školy sa čerstvý absolvent v odbore chemická technika prihlásil do kňazského seminára v buenosaireskej štvrti Villa Devoto, ktorý spravovali jezuiti.

Počas štúdia však ochorel na ťažký zápal pľúc.

Musel podstúpiť operáciu, pri ktorej mu odstránili hornú časť pravej strany pľúc.

Po prekonaní vážnej choroby v ňom dozrelo rozhodnutie, že chce byť jezuitom.

A tak v roku 1958 vstúpil do Spoločnosti Ježišovej.

Kňazskú vysviacku Jorge Mario Bergoglio prijal štyri dni pred svojimi 33. narodeninami, teda 13. decembra 1969.

Na slávnosti bola aj jeho mama, ktorá si na konci obradu pred ním pokľakla a požiadala ho o požehnanie.

Už štyri roky po vysviacke bol zvolený za provinciála jezuitov v Argentíne.

Vo veku 36 rokov sa stal najmladším jezuitským provinciálom v novodobej histórii.

Pre svoj vodcovský štýl riadenia, ktorý mnohí obdivovali, ale iní zasa nenávideli, sa stal tŕňom v oku mnohých rehoľných spolubratov.

„Môj autoritatívny spôsob a rýchle rozhodovanie ma dostali do vážnych problémov, takže som bol obvinený z radikálneho konzervativizmu,“ uviedol pápež František v rozhovore pre časopis La Civiltá Cattolica.

Jezuita Bergoglio zastával úrad provinciála v období, ktoré bolo pre Argentínu veľmi náročné.

Od roku 1976 vládla v krajine diktatúra vojenskej junty, ktorá pod rúškom boja proti marxizmu prenasledovala všetkých svojich kritikov.

Únosy a vraždy zasiahli aj kňazské stavy.

Provinciál jezuitov pomáhal každému, komu mohol.

Napriek tomu bol nespravodlivo obvinený z nečinnosti či dokonca udavačstva.

Pravda je, že udržiaval dobré vzťahy s vládou, ale práve preto, aby vedel, ktorým ľuďom hrozí nebezpečenstvo a mohol ich varovať.

Riskoval vlastný život, keď pomáhal utiecť ľuďom, ktorých prenasledoval štátny teror.

Dokonca im spolu s najvernejšími pripravoval jedlo pred plánovaným útekom.

Napriek nepriazni niektorých spolubratov si otcovským prístupom páter Jorge – ako ho volali známi – získal mnohých priaznivcov.

Imponovalo im, že vzdelaný kňaz chce byť nablízku svojim ovečkám i pastierom.

Chodil do slumov za chudobnými, do nemocníc za chorými, do väzníc za odsúdenými.

Všade sa snažil priniesť milosrdnú lásku, ktorou je pretkaný aj jeho pontifikát.

Zvoleniu do najvyššieho úradu Katolíckej cirkvi predchádzal hierarchický rast v rámci Cirkvi v jeho domovine.

Aj keď oň nemal veľký záujem a ako jezuita si ani nemohol nárokovať hodnosť mimo Spoločnosti Ježišovej.

Napriek tomu bol v roku 1992 vymenovaný za pomocného biskupa Buenos Aires a v roku 1998 sa stal arcibiskupom.

Ako biskupské heslo si zvolil verš z homílie svätého Bédu Ctihodného: Miserando atque eligendo (Poľutovaniahodný, ale vyvolený).

Vo februári 2001 bol vymenovaný za kardinála.

Ľudí, ktorí chceli za ním cestovať do Ríma na slávnosť kreovania, vyzval, aby necestovali a peniaze za letenky dali chudobným.

Naďalej si udržiaval jednoduchý životný štýl – nemal honosnú rezidenciu, sám si varil, cestoval mestskou hromadnou dopravou, aby mohol byť v kontakte s ľuďmi zo svojej arcidiecézy.

Na návrat domov sa tešil aj v marci 2013 po skončení konkláve.

Dokonca mal kúpenú spiatočnú letenku.

Do Argentíny sa však už nevrátil.

Ján Lauko