Slovenská saleziánska legenda má sto rokov, gratulujeme

Druhý aprílový týždeň sa v domove sociálnych služieb v Šaštíne, kde momentálne don Jozef Hrdý žije, niesol v znamení osláv jeho vzácneho jubilea.

Rodáka z Ostratíc nikto nenazve inak ako don José.

Môže za to takmer 40-ročné pôsobenie výnimočného saleziánskeho kňaza a misionára v Čile.

Miestni obyvatelia, hlavne mládež, si ho tam veľmi obľúbili.

Na šaštínskych oslavách sa osobne zúčastnili aj príbuzní jeho čilských priateľov.

Edith Petty Sanchezová pricestovala na Slovensko aj so synom.

Stretnutie po rokoch bolo veľmi dojemné.

„Don José bol veľmi dobrým priateľom mojich rodičov, bol akoby člen našej rodiny,“ zaspomínala si Edith.

Vo videopozdrave sa donovi Josému prihovoril hlavný predstavený saleziánov.

„Užívaj si starobu a ďakuj Bohu za dar povolania,“ zaželal oslávencovi don Angel Artime.

Celý príhovor dona Angela Artimeho v španielčine aj so slovenským prekladom si 16. apríla vypočuli veriaci na ďakovnej svätej omši v Bazilike Sedembolestnej Panny Márie v Šaštíne.

Spolu s donom Josém slávilo Eucharistiu 25 kňazov.

Za dar jubilantovho života sa prišli poďakovať aj početní príbuzní z okolia Topoľčian a predovšetkým Šaštínčania.

Don José totiž pôsobil v Šaštíne už ako kňaz na dôchodku, preto si ho mnohí pamätajú z kázní a zo stretnutí.

Ďakovnej svätej omši predsedal provinciál saleziánov don Peter Timko.

V príhovore zacitoval sedemnásty článok saleziánskych stanov: „Salezián sa nedá znechutiť ťažkosťami, lebo úplne dôveruje Otcovi... Keďže ohlasuje radostnú zvesť, je vždy veselý.“

V tomto bol podľa Petra Timka don José presvedčivým svedkom zmŕtvychvstalého Krista počas svojho výzvami naplneného saleziánskeho života.

Na záver svätej omše zaznel ďakovný hymnus Teba, Bože, chválime.

Oslava dona Josého sa prelína s vďačnosťou za sto rokov prítomnosti charizmy sv. Jána Bosca na Slovensku, ktorú si Saleziáni dona Bosca pripomenú v roku 2024.

-TK KBS-/saleziani.sk

Stále sa modlím po slovensky aj španielsky  

Pri príležitosti požehnaného životného jubilea dona Jozefa Hrdého uverejňujeme článok, ktorý vznikol počas návštevy redaktora Petra Slováka u dona Jozefa Hrdého v roku 2018.

Životný príbeh kňaza, svetobežníka a milovníka futbalu, dona Jozefa Hrdého by mohol byť námetom na skvelý celovečerný film.

Prinášame najzaujímavejšie momenty priamo od neho.

Božím nástrojom bol futbal

Slovo náhoda v jeho živote nemá miesto.

Všetky udalosti ukážkovo zapadajú do seba ako skladačky Božej prozreteľnosti, aby vytvorili jedinečný obraz saleziána so slovenskými koreňmi v Ohňovej zemi.

Ako sa zrodilo povolanie u tohto stále pozitívne naladeného kňaza?

„Bol som dobrý futbalista, hrával som na ulici, na žiadnom ihrisku.“

Keď ho stretol Anton Vacval, kňaz pochádzajúci z Veľkých Ostratíc, dostal od neho jednoznačnú ponuku.

Don José to opisuje: „Povedal mi, poď k saleziánom, tam budeš hrať futbal každý deň. Tak som bez zaváhania nastúpil k nim.“

Obdobie detstva nebolo pre neho jednoduché.

Matka mu zomrela, keď mal päť rokov, viac-menej si na ňu nespomína.

Otec sa druhý raz oženil.

Páter Hrdý pripomína, že macocha sa k nemu správala ako k svojmu dieťaťu.

„Keď som išiel študovať do Šaštína, spolu s otcom sa zadlžili. Ona predala svoje dedičstvo, majetky a peniaze použila na moje štúdium. Medzi vlastnými a nevlastnými súrodencami neexistoval rozdiel.“

Hovorili mu Fiktus

Je zaujímavé, že saleziáni nechceli, aby sa stal kňazom.

Dodáva: „Chceli, aby som bol len bratom koadjútorom. Pretože som bol taký organizačný typ a mysleli si, že keď odídem z Miletičovej, tak všetky aktivity padnú.“

V auguste 1949 sa prvýkrát pokúšal prejsť hranice.

Loďku, ktorá ich mala previesť na druhý breh, pri Moravskom Svätom Jáne odhalili.

Nik nevedel o emigračných plánoch, ani rodičia, ani predstavení.

Spolu s kamarátom to mali dopredu premyslené.

Dvadsiateho druhého decembra dostal fingovaný telegram: „Otec je so zlomeninami vo veľmi vážnom stave, musíš ho navštíviť.“

Všetko mal pripravené na stanici.

Predstavený saleziánov ho však poznal a nechcel pustiť.

Až keď Jozef vyčítal direktorovi  neústretovosť, prišiel ekonóm, dal mu peniaze s podmienkou, aby išiel do Bratislavy kúpiť ryby na sviatky.

Ryby zabezpečil, ale on sa už nevrátil.

Predtým sa zastavil ešte u rodičov.

Nesmierne sa zaradovali, keď po siedmich rokoch od vstupu k saleziánom uvideli svoje dieťa.

Povedal im, že ide do Prahy a už 23. decembra kvôli štúdiu tam musí byť.

„Dlho sa domnievali, že tam naozaj žijem, keďže som si nechával Ernestom Macákom (pozn. poznal moje písmo) posielať z Prahy pohľadnice a pozdravy.“

Pomohol tým svojim rodičom.

Na jednej strane sa netrápili a na strane druhej mali „dôkazy“ pre Štátnu bezpečnosť, kde sa nachádza, že neemigroval.

Život za hranicami

Po vydarenom prekročení hraníc sa ocitol vo Viedni bez jedla, náhradného oblečenia a jediného šilingu vo vrecku.

Prvá cesta viedla k saleziánom.

Spolupodieľal sa na organizovaní života a útekov slovenských seminaristov, študentov teológie a filozofie zo Slovenska.

Pomáhal im získať rakúske občianstvo, aby mohli potom slobodne pokračovať na ceste za duchovným povolaním.

Občianstvo ako prvý dostal don José, podpísané ruským generálom.

Jeho kroky však smerovali ďalej do Turína, kde pokračoval v štúdiu a príprave na kňazstvo.

V roku 1953 ho kardinál Fossatti v Bazilike Panny Márie, Pomocnice kresťanov, v Turíne  vysvätil za kňaza.

Zaujímavosťou je aj fakt, že po nevydarenom úteku bl. Titusa Zemana príslušníci Štátnej bezpečnosti vymáhali od neho informácie aj na pátra Hrdého.

Ani po dlhom čase nezistili, že je v Turíne, a dokonca v Ústave pamäti národov je záznam, že sa domnievali, že je v Ríme.

Aby nebol na očiach v Európe, predstavení ho poslali do Čile.

Nasledujúce štyri dekády svojho života strávil v čilskom Punta Arenas, v Santiagu a tri roky v Bolívii.

Venoval sa predovšetkým práci s mládežou; podporoval rozvoj poľnohospodárskej školy v Lineares.

Počas rozhovoru z neho vyžarovala vyrovnanosť a stotožnenosť s Božím plánom.

Jeho vášeň pre šport mu pridala aj ďalšie meno a to don Colo-Colo, podľa zámeho čilského futbalového klubu.

Bol vynikajúcim futbalistom, obrancom.

Dokonca mal ponuku hrávať súťažne za tento klub.

Predstavení mu to však neodporučili.

Stále tvrdí: „Ja som sa obklopoval ľuďmi múdrejšími a schopnejšími, ako som ja, ale to si jednoducho vyžadovala moja práca.“

Každý prišiel so svojou individualitou do spoločenstva a to bolo obohacujúce.

Iný kraj, iný mrav

Nemal problém zvyknúť si na pomery v novej krajine, pretože bol neustále zamestnaný prácou.

Ľudia sú tu iní ako v Európe.

V Čile ani dnes nie je nič neobvyklé zažiť vo vlaku hostinu a ponúkanie jedlom či nápojmi od spolucestujúcich bez toho, aby vás poznali.

Strava je úplne odlišná.

Čiľania nepoznajú napríklad vysmážané mäso.

Páter obľuboval najmä polievku. S tým sa spája aj úsmevný príbeh.

Na začiatku jeho pôsobenia primátor mesta, ktorého deti navštevovali oratórium, ho pozval na večeru.

Spýtal sa, čo sa mu najviac páčilo na recepcii.

Keďže jazyk ešte dokonale neovládal, ľahko si zamenil niekoľko písmen v španielskych výrazoch.

Chcel povedať, že najviac mu chutila polievka.

Miesto toho to však vyznelo, že najviac sa mu páčila kuchárka.

„Na druhý deň ma v meste už všetci poznali, lebo novému kňazovi sa najviac páčilo dievča z kuchyne.“  

Priznáva, že na začiatku niekedy kázal veľmi krkolomne.

Staršie panie frflali.

Po svätej omši prišla za ním 83-ročná žena a povedala mu: „Páter, nikdy som sa nesmiala v kostole. Prídete vy a dnes od začiatku do konca som sa smiala celú kázeň.“  

Čiľania sú veľkodušní.

Majú radi cudzincov.

Vzájomná spolupatričnosť, súdržnosť je naozaj typickým znakom ľudí v tejto časti Južnej Ameriky.

Možno aj pre opakované zemetrasenia, keď ľudia neprichádzajú len o majetky, ale predovšetkým si zachraňujú holý život.

Veriaci ho mali naozaj radi.

Pretože nielen organizoval, pripravoval podujatia, riadil oratóriá, športoval s nimi, ale bol najmä zanietený získavaním mladých pre Boha.

Na záver ešte jedna skúsenosť.

Otec Hrdý chváli čilské červené víno, ktoré podľa neho patrí medzi najlepšie na svete.

V Čile majú kar pred pohrebom, takže sa nezriedka stávalo, že pozostalí prišli na pohreb  vo veselej nálade.

Je v tom niečo symbolické.

V živote by sme nemali dlho žialiť, i keby nám niekto blízky odišiel. Skôr sa radovať, pretože ho čaká oveľa lepšie miesto.

Katolícke noviny/Peter Slovák