Slovensko je poézia, báseň

Drahí bratia biskupi, drahí kňazi, rehoľníčky, rehoľníci a seminaristi, milí katechéti, bratia a sestry, dobrý deň!

Srdečne vás pozdravujem a ďakujem Mons. Stanislavovi Zvolenskému za jeho slová. Ďakujem za pozvanie, aby som sa cítil ako doma: prichádzam k vám ako váš brat, a preto sa cítim ako jeden z vás. Som tu, aby som s vami zdieľal vašu cestu, tak ako to robí pápež alebo biskup, aby som zdieľal vaše otázky, očakávania a nádeje tejto cirkvi a tejto krajiny - a keď hovoríme o krajine, povedal som pani prezidentke, že Slovensko je poézia, báseň. To bol štýl prvej kresťanskej komunity: prví kresťania jednomyseľne zotrvávali na modlitbách a kráčali spoločne (porov. Sk 1, 12 - 14).

Ku Kristovi cez radosť evanjelia

To je prvá vec, ktorú potrebujeme: Je to Cirkev, ktorá kráča spolu a prechádza po cestách života s horiacou fakľou evanjelia. Cirkev nie je pevnosťou, potentátom či hradom, ktorý hľadí zhora na svet s odstupom a vystačí si sám. Tu v Bratislave hrad už máte a je krásny. Cirkev je spoločenstvom, ktoré túži pritiahnuť ku Kristovi cez radosť evanjelia; je kvasom, z ktorého sa vytvára kráľovstvo lásky a pokoja vo vymiesenom ceste sveta. Prosím vás, nepodľahnime pokušeniu okázalej nádhery a svetskej veľkoleposti! Cirkev má byť pokorná ako Ježiš, ktorý sa zriekol všetkého a stal sa chudobným, aby nás obohatil (porov. 2 Kor 8, 9): prišiel, aby prebýval medzi nami a vyliečil naše zranené človečenstvo. Aká krásna je pokorná Cirkev, ktorá sa neoddeľuje od sveta a nepozerá na život s odstupom, ale žije v jeho vnútri. Žiť vo vnútri - nezabudnime na to: znamená zdieľať, kráčať spolu, prijať žiadosti a očakávania ľudí. Toto nám pomáha oslobodiť sa od zameranosti na seba samých: centrom Cirkvi – kto je centrom Cirkvi? Nie, nie je to Cirkev! Pretože keď sa budeme pozerať iba na seba, tak to nedopadne dobre – ako žena z evanjelia. Práve preto chcem ešte raz zopakovať – centrom Cirkvi nie je Cirkev sama. Zanechajme prílišné starosti o seba, o naše štruktúry či o to, ako sa spoločnosť na nás pozerá. To, čo je dôležité, je, aby sme sa ponorili do skutočného života ľudí, a klaďme si túto otázku: Aké sú potreby a duchovné očakávania nášho ľudu? Čo očakávame od Cirkvi? Zdá sa mi dôležité snažiť sa odpovedať na tieto otázky a prichádzajú mi na um tri slová.

Sloboda

Prvé je sloboda. Bez slobody niet pravej ľudskosti, pretože ľudská bytosť bola stvorená nato, aby bola slobodná. Dramatické obdobia dejín vašej krajiny sú veľkým ponaučením: keď sloboda bola zranená, zneuctená a zabitá, ľudstvo bolo zdegradované a zniesli sa naň búrky násilia, nátlaku a odňatia práv. Sloboda však nie je automatickým výdobytkom, ktorý sa nemení a zostáva raz a navždy. Sloboda je vždy cestou, niekedy ťažkou, ktorú treba neustále obnovovať. Na to, aby ste mali skutočnú slobodu, nestačí, aby sme boli slobodní na vonkajšej rovine alebo v spoločenských štruktúrach. Sloboda nás priamo volá k zodpovednosti za svoje rozhodnutia, k rozlišovaniu, k tomu, aby sme rozvíjali životné procesy. A toto je namáhavé a máme z toho aj strach. Niekedy je jednoduchšie nedať sa provokovať konkrétnymi situáciami a kráčať ďalej tak, že opakujeme minulosť, bez srdca, bez rizika voľby: radšej sa vliecť životom a robiť to, o čom druhí rozhodujú za nás - možno dav alebo verejná mienka či médiá. Vidíme to dnes. Často robíme veci, o ktorých rozhodujú médiá, a tak človek stráca slobodu. Pripomeňme si dejiny izraelského národa: trpeli za tyranskej vlády faraóna, boli otrokmi; potom ich Pán vyslobodil, ale na to, aby dosiahli skutočnú slobodu - nielen od nepriateľov - museli prejsť púšťou, teda namáhavou cestou. A začali premýšľať: „Neviem, či nám nebolo lepšie predtým; mali sme aspoň cibuľu, aspoň niečo sme mohli zjesť...“ Je to veľké pokušenie: radšej trochu cibule, než námaha a riziko súvisiace so slobodou. Včera, keď som sa rozprával na ekumenickom stretnutí, spomínal som veľkého inkvizítora z Dostojevského románu. Tento nás nedovedie k skutočnej slobode. Trochu chleba a to stačí. Chlieb a niečo k tomu a to stačí. Je tu neustále toto pokušenie. Podobne je to aj s touto cibuľou – aby sme mali aspoň cibuľu, aspoň trochu chleba – to je to myslenie, ktoré ohrozuje našu slobodu. Prosím, porozmýšľajte nad tým.

Niekedy nás táto predstava ohrozuje aj v Cirkvi: radšej mať všetko vopred stanovené, zákony, ktoré treba dodržať, bezpečnosť a uniformnosť, než byť zodpovední kresťania a dospelí ľudia, ktorí myslia, kladú si otázky vo svojom svedomí a vedia aj spochybniť svoje predstavy. Všetko regulované. V duchovnom a cirkevnom živote máme pokušenie hľadať falošný pokoj, ktorý nám zaručuje bezproblémový stav, namiesto evanjeliového ohňa, ktorý nás znepokojuje a premieňa nás. Bezpečná egyptská cibuľa je pohodlnejšia ako neznáme púšte. Avšak Cirkvi, ktorá nedáva priestor dobrodružstvu slobody - aj v duchovnom živote - hrozí to, že sa stane rigidnou a zatvorenou. Niektorí sú na to azda zvyknutí; ale mnohých iných - najmä mladšiu generáciu - neláka ponuka viery bez vnútornej slobody v rámci Cirkvi, kde majú všetci rovnako myslieť a slepo poslúchať.

Moji drahí, nebojte sa formovať ľudí tak, aby mali zrelý a slobodný vzťah k Bohu. Dôležitý je práve tento vzťah. Budeme mať možno pocit, že nemáme všetko pod kontrolou a že strácame silu a autoritu, ale Kristova Cirkev nechce ovládať svedomie a obsadiť miesta; chce byť „fontánou“ nádeje v živote ľudí. Je to isté riziko. Hovorím to hlavne pastierom: vy slúžite v krajine, kde sa mnohé veci rýchlo zmenili a kde sa spustili rôzne demokratické procesy - ale sloboda je ešte stále krehká, predovšetkým v srdci a v mysli ľudí. Preto vás povzbudzujem, aby ste ich formovali k slobode od rigidnej religiozity. Nik sa nesmie cítiť utláčaný, ale každý nech má možnosť objaviť slobodu evanjelia a postupne vstúpiť do vzťahu s Bohom; a to s dôverou človeka, ktorý vie, že pred ním si môžeme niesť svoj príbeh a svoje rany bez strachu a bez pretvárok - bez starostí o to, aby sme museli obhájiť svoj obraz. Vyznávanie hriechov úprimným spôsobom, v slobode. Nech je evanjeliová zvesť oslobodzujúca a nikdy nie utláčajúca. A nech je Cirkev znakom slobody a prijatia! Rád by som porozprával svoju skúsenosť spred istej doby. Bol to list jedného biskupa, ktorý hovoril o nunciovi. Hovoril o tom, ako sme v minulosti 400 rokov trpeli pod tureckou nadvládou, potom sme trpeli počas komunizmu, ale odkedy prišiel tento nuncius, tie roky sú úplne najhoršie, to bola najväčšia totalita! Preto si musíme položiť otázku, koľko ľudí to môže povedať o svojom biskupovi alebo farárovi. Bez slobody, bez bratstva to nebude fungovať.

Tvorivosť

Druhé slovo: tvorivosť. Ste deťmi veľkej tradície. Vaša náboženská skúsenosť má pôvod v kázaní a v službe žiarivých osobností sv. Cyrila a Metoda. Oni nás učia, že evanjelizácia nie je nikdy jednoduchým opakovaním minulosti. Radosťou evanjelia je vždy Kristus, ale cesty, ktorými sa táto radostná zvesť šíri časom a dejinami, sú rozdielne. Cyril a Metod kráčali spolu po týchto končinách európskeho kontinentu a zapálení túžbou po ohlasovaní evanjelia vymysleli nové písmo, aby mohli preložiť Bibliu, liturgické texty a kresťanskú náuku. Tak sa stali apoštolmi inkulturácie viery tu u vás. Vymysleli nové jazyky na šírenie evanjelia; boli tvoriví v pretlmočení kresťanského posolstva; boli tak blízko tamojších národov, že sa naučili rozprávať ich jazykom a asimilovať ich kultúru. Nepotrebuje to isté aj dnešné Slovensko? Položme si túto otázku. Nie je azda toto najurgentnejšou úlohou Cirkvi pri dnešných európskych národoch: vymyslieť nové „písma“, aby zvestovala vieru? V pozadí máme bohatú kresťanskú tradíciu. V mysli mnohých ľudí je, žiaľ, táto tradícia dnes iba spomienkou na minulosť, ktorá už nehovorí a neposkytuje orientáciu pri životných rozhodnutiach. Zoči-voči strate zmyslu pre Boha a radosti viery nepomôžu náreky; neosoží nám zabarikádovať sa v pevnosti obranného katolicizmu, súdiť a obviňovať svet. Potrebujeme tvorivosť evanjelia. Áno, evanjelium nás volá a  ponúka nám riešenie. Spomeňme si na tých mužov, ktorí chceli priniesť ochrnutého človeka až k Ježišovi, ale nebolo miesta ani predo dvermi. Odkryli strechu a otvorom spustili lôžko, na ktorom ležal ochrnutý (porov. Mk 2, 1 - 5). Boli tvoriví! Aké krásne. Máme už generáciu, ktorá stratila vieru, pre ktorú sa viera možno stala len istou kultúrou. Musíme byť kreatívni, hľadajme nové cesty. Sloboda, kreatívnosť. Aké je krásne, keď vieme nájsť nové cesty, spôsoby a jazyky na zvestovanie evanjelia! A môžeme pomôcť ľudskou kreatívnosťou. Existuje veľký zdroj kreatívnosti – je to Duch Svätý. Duch Svätý, ktorý nás vedie ku kreatívnosti, k tvorivosti. Ak svojím kázaním a svojou pastoráciou už nedokážeme vojsť dnu bežnou cestou, snažme sa otvoriť iné priestory; skúsme to inými cestami. Musíme vážne brať problémy tejto doby. To je druhá vec - hľadať tieto cesty a naším centrom je Eucharistia, ktorá nás môže napĺňať silou hľadať cestu a nehovoriť slovami, ktoré ľudí nezasahujú. Spomeňme si na tohto biskupa. To musíme všetko zhrnúť do našich homílií, do našej komunikácie. Inšpirujme sa Bibliou, inšpirujme sa Písmom v tom, ako kážeme, v tom, ako rozprávame. Tiež nesmieme príliš dlho rozprávať, pretože ľudia po niekoľkých minútach strácajú pozornosť. Samozrejme, kázeň môže byť mimoriadne zaujímavá, ale homília by nemala trvať viac ako 10 až 15 minút. Jeden profesor rozprával o tom, že homília má mať vnútornú koherentnosť. Musí byť súdržná, jedna myšlienka, jeden obraz a riešenie. Takto ľuďom zostane obraz v hlave a niečo v srdci. Je to jednoduchá cesta evanjelia. Obraz a niečo, čo nám zostane v srdci. Takto rozprával Ježiš. Hovoril o konkrétnych veciach a ľudia mu rozumeli. Pokúsme sa týmto spôsobom prihovárať ľuďom. Je to vec, ktorá má trápi, ktorou sa zaoberám. Všimol som si, že sestry začali s tým aplauzom. A práve tie sestry sú často obeťami našich homílií. Takže dovoľte mi takúto zlomyseľnú poznámku.        

Cyril a Metod tak urobili, prišli s touto novou tvorivosťou. Hovorili nám toto: evanjelium nemôže rásť, pokiaľ nie je zakorenené v kultúre národa, t. j. v jeho symboloch, otázkach, slovách, pokiaľ nie je zakorenené v postojoch. Obaja bratia museli čeliť mnohým prekážkam. Boli obvinení z herézy, lebo sa opovážili prekladať jazyk viery. Toto je ideológia, ktorá sa rodí z pokušenia mať veci uniformné. Potom sa z toho stáva ideológia. Evanjelizácia je však procesom inkulturácie: je úrodným semenom novosti; je novosťou Ducha, ktorý všetko obnovuje. Je to semiačko, ktoré sa zasadí a rastie. A vidíme, musí sa uchytiť. Rastie však vďaka Bohu. Je to Boh, ktorý spôsobí ten rast. To znamená, nesnažme sa príliš kontrolovať život. Dajme životu priestor, aby sa rozvíjal, aby rástol. Samozrejme, ako otcovia musíme dohliadať, sledovať, ale nesnažme sa všetko mať každý deň pod kontrolou.

Dialóg

Sloboda, tvorivosť a napokon dialóg. Cirkev, ktorá formuje ľudí v zmysle vnútornej a zodpovednej slobody a ktorá vie byť tvorivá v ponáraní sa do dejín a kultúry, je tiež Cirkvou, ktorá vie viesť dialóg so svetom - s tými, ktorí vyznávajú Krista, hoci nie sú „od nás“; s tými, ktorí kráčajú namáhavou cestou duchovného hľadania; a tiež s tými, ktorí neveria. Cirkev nie je selektívna, má viesť dialóg so všetkými, s veriacimi i neveriacimi, s inými vierovyznaniami, so všetkými. Je to Cirkev, ktorá - podľa príkladu Cyrila a Metoda - pevne spája Východ a Západ, s ich rozličnými tradíciami a citlivosťou. Je to spoločenstvo, ktoré zvestovaním evanjelia lásky vytvára spoločenstvo, priateľstvo a dialóg medzi veriacimi, medzi rôznymi vierovyznaniami a medzi národmi.

Jednota, spoločenstvo a dialóg sú vždy krehké, najmä vtedy, keď máme za sebou bolestné dejiny, ktoré zanechali jazvy. Spomienky na zranenia môžu viesť k zatrpknutosti, nedôvere, ba aj opovrhnutiu; a podnecujú nás, aby sme sa oddeľovali ohradami od tých, ktorí sú iní ako my. Rany však môžu byť aj priechodmi či otvormi, cez ktoré - ako cez rany nášho Pána – prechádza Božie milosrdenstvo a jeho milosť, ktorá mení životy a robí z nás šíriteľov pokoja a zmierenia. Viem, že máte veľmi pekné príslovie: „Kto do teba kameňom, ty doňho chlebom.“ Je to čisto evanjeliové! Je to Ježišova výzva, aby sme prerušili začarovaný a ničivý kruh násilia, aby sme nastavili druhé líce, aby sme sa nedali premôcť zlu, ale dobrom premáhali zlo (porov. Rim l2, 2l). Zaujala ma jedna udalosť zo života kardinála Korca. Tento jezuitský kardinál bol prenasledovaný režimom a nútený tvrdo pracovať. Bol vo väzení, prenasledovaný, až ochorel. Keď prišiel do Ríma pri príležitosti Jubilea v roku 2000, išiel do katakomb, zapálil sviečku za svojich prenasledovateľov a prosil pre nich o milosrdenstvo. Toto je evanjelium! Rastie to v živote a v dejinách skrze pokornú a trpezlivú lásku.

Drahí moji, som Bohu vďačný za to, že som tu s vami; a ďakujem vám zo srdca za to, čo robíte, i za to, čím ste! I za to, čo budete robiť. Za to, že inšpirujete. Verme, že tieto semiačka sa budú rozvíjať a budú rásť. Prajem vám, aby ste naďalej kráčali cestou evanjeliovej slobody, v tvorivosti viery a v dialógu, ktorý vyviera z Božieho milosrdenstva. Boh nás stvoril ako bratov a sestry a volá nás k tomu, aby sme boli tvorcami pokoja a svornosti. Zo srdca vás žehnám. A, prosím vás, modlite sa za mňa. Ďakujem!