Smäd po Bohu nás vedie k oltáru

Prvé vešpery

Hymnus

Sviatosť tela tajomného

veleb, jazyk, vďačne chváľ!

Veleb predrahú krv jeho,

ktorú za nás vylieva;

on plod lona panenského

slávny, dobrý, večný Pán.

 

Nám je daný, narodený

z čistej Panny Boh a Kráľ,

chodieval po tejto zemi,

slovo pravdy rozsieval;

deň pred svojím umučením

zjavil, jak nás miloval.

 

Keď si sadol večer k stolu,

s učeníkmi večeral

a baránka jedli spolu,

jak zákon predpisoval;

poslednú im zjavil vôľu:

za pokrm sa všetkým dal.

 

Slovo v tele slovu dáva

moc chlieb v telo premeniť,

z vína sa krv Krista stáva,

akože to pochopiť?

Čisté srdce viera pravá

sama stačí presvedčiť.

 

Ctime túto sviatosť slávnu,

zbožne skloňme kolená,

bohoslužbu starodávnu

nahraď nová, vznešená;

pomôž zmyslom, ktoré slabnú,

viera s láskou spojená.

 

Otcu, Synu jedinému

chvála buď a plesanie,

sláva, moc a česť ich menu,

taktiež dobrorečenie;

od obidvoch Poslanému

rovnaké buď uctenie. Amen.

 

Zdroj: Liturgia hodín na posvätenie času. Spolok svätého Vojtecha, Trnava 2009.

 

Všetci máme smäd po Bohu, ktorý nás privádza k oltáru. Ilustračná snímka: -TK KBS-/Peter Zimen

 

Všetci kráčame životom s džbánom v ruke

 

Pápež František pred dvoma rokmi v homílii na slávnosť Božieho tela zdôraznil:

Ježiš posiela svojich učeníkov, aby išli pripraviť miesto, kde budú sláviť veľkonočnú večeru.

To oni sa ho pýtali: „Kde ti máme ísť pripraviť veľkonočnú večeru?“ (Mk 14, 12).

Keď rozjímame a klaniame sa prítomnosti Pána v eucharistickom chlebe, aj my sme pozvaní položiť si otázku:

Na akom „mieste“ chceme pripraviť Pánovu veľkonočnú večeru?

Aké sú „miesta“ nášho života, kde si Boh žiada byť pohostený?

Chcel by som odpovedať na tieto otázky pristavením sa pri troch evanjeliových obrazoch (porov. Mk 14, 12 - 16. 22 - 26).

 

Prvý je obraz muža, ktorý nesie džbán vody

 

Je to detail, ktorý by sa zdal nadbytočný.

Ale ten celkom anonymný muž sa stáva vodcom pre učeníkov, ktorí hľadajú miesto, ktoré bude potom nazvané Večeradlom.

A ten džbán s vodou je rozpoznávacím znakom: znakom, ktorý nám dáva myslieť na smädné ľudstvo, stále hľadajúce zdroj vody, ktorý ho napojí a zregeneruje.

Všetci kráčame životom s džbánom v ruke: my všetci, každý z nás, žíznime po láske, po radosti, po vydarenom živote v ľudskejšom svete.

A na tento smäd neposlúži voda svetských vecí, pretože ide o hlbší smäd, ktorý môže uspokojiť iba Boh.

Sledujme ešte tento symbolický „znak“.

Ježiš hovorí svojim učeníkom, že tam, kam ich povedie muž s džbánom s vodou, budú môcť sláviť veľkonočnú večeru.

Pre slávenie Eucharistie je preto potrebné predovšetkým rozpoznať náš vlastný smäd po Bohu: cítiť sa núdzni po ňom, túžiť po jeho prítomnosti a jeho láske, byť si vedomí, že to nezvládneme sami, ale potrebujeme pokrm a nápoj večného života, ktoré nás udržiavajú na ceste.

Tragédia súčasnosti je – môžeme povedať – že neraz smäd vymizol.

Otázky o Bohu vyhasli, túžba po ňom vyprchala, a tí, čo hľadajú Boha, sú čoraz vzácnejší.

Boh už viac nepriťahuje, pretože už nepociťujeme náš hlboký smäd.

Ale iba tam, kde je muž alebo žena s džbánom na vodu – pomyslime napríklad na Samaritánku (porov. Jn 4, 5 - 30) – sa Pán môže zjaviť ako ten, ktorý dáva nový život a ktorý spoľahlivou nádejou živí naše sny a túžby; je prítomnosťou lásky, ktorá dáva zmysel a smer našej pozemskej púti.

Ako sme si už všimli, je to človek s džbánom, ktorý vedie učeníkov do miestnosti, kde Ježiš ustanoví Eucharistiu.

Je to smäd po Bohu, ktorý nás vedie k oltáru.

Ak chýba smäd, naše slávenia sa stávajú vyprahnutými.

Ani v Cirkvi nemôže stačiť skupinka tých zvyčajných ľudí, ktorí sa zhromažďujú pri slávení Eucharistie; musíme ísť do mesta, stretnúť sa s ľuďmi, naučiť sa rozpoznávať a prebúdzať smäd po Bohu a túžbu po evanjeliu.

 

Druhým obrazom je veľká horná sieň

 

Je to tam, kde Ježiš a jeho učeníci majú veľkonočnú večeru.

Ttáto sieň sa nachádza v dome človeka, ktorý ich hostí.

Don Primo Mazzolari - taliansky kňaz a spisovateľ z prvej polovice 20. storočia - hovorieval: „Hľa ako jeden človek bez mena, pán domu, mu poskytne svoju najkrajšiu miestnosť. Dal mu to najväčšie, čo mal, pretože okolo veľkej sviatosti je potrebné všetko veľké, miestnosť i srdce, slová i gestá.“

Veľká sieň pre malý kúsok chleba.

Boh sa umenšuje ako kúsok chleba.

A práve preto je potrebné veľké srdce, aby sme ho mohli spoznať, adorovať a prijať.

Božia prítomnosť je pokorná, skrytá, často neviditeľná, že potrebuje pripravené, bdelé a prijímajúce srdce, aby bola rozpoznaná.

Ak sa však naše srdce namiesto veľkej miestnosti podobá skôr komôrke, kde s clivotou uchovávame staré veci; ak sa podobá podkroviu, kam sme už dávno odložili svoje nadšenie a svoje sny; ak sa podobá stiesnenej a temnej izbe, pretože žijeme iba v sebe samých, svojich problémoch a svojej horkosti, potom bude nemožné rozpoznať túto tichú a pokornú prítomnosť Boha.

Chce to veľkú sieň.

Srdce je potrebné rozšíriť.

Je treba vyjsť z malej izby nášho ja a vstúpiť do veľkého priestoru úžasu a adorácie.

A toto nám tak veľmi chýba!

Toto nám chýba v toľkých pohyboch, ktoré robíme na to, aby sme sa stretli, zhromaždili, spoločne premýšľali o pastorácii.

Ale ak chýba toto, ak chýba úžas a adorácia, nie je to cesta, ktorá by nás priviedla k Pánovi.

Nebude ňou ani synoda, nič.

Toto je postoj pred Eucharistiou, to je to, čo potrebujeme: adorácia.

Aj Cirkev musí byť veľkou sieňou.

Nie malý a uzavretý kruh, ale spoločenstvo s otvorenou náručou, ústretovou voči všetkým.

Spytujme sa: keď sa priblíži niekto zranený, kto schybil, kto má rozdielnu životnú cestu, je Cirkev, táto Cirkev, veľkou sieňou, aby ho prijala a viedla k radosti zo stretnutia s Kristom?

Eucharistia chce nakŕmiť tých, ktorí sú unavení a hladní na dlhej ceste - nezabúdajme na to!

Cirkev dokonalých a čistých je izbou, v ktorej nie je miesto pre nikoho.

Cirkev s otvorenými dverami, ktorá slávi okolo Krista, je naopak veľkou sieňou, kam všetci – spravodliví i hriešnici - môžu vstúpiť.

 

Tretí obraz je obraz Ježiša, ktorý láme chlieb

 

Je to eucharistické gesto par excellence, gesto identity našej viery, miesto nášho stretnutia s Pánom, ktorý sa ponúka, aby nás znovu zrodil pre nový život.

Aj toto gesto je prevratné: dovtedy sa obetovali baránky a ponúkali sa Bohu.

Teraz je to Ježiš, ktorý sa stáva baránkom a obetuje sa, aby nám dal život.

V Eucharistii kontemplujeme a klaniame sa Bohu lásky.

Je to Pán, ktorý nikoho neláme, ale láme sám seba.

Je to Pán, ktorý nevyžaduje obete, ale obetuje sám seba.

Je to Pán, ktorý nežiada nič, ale dáva všetko.

Aby sme slávili a žili Eucharistiu, aj my sme povolaní žiť túto lásku.

Pretože nemôžeš lámať ten nedeľný Chlieb, ak je tvoje srdce uzavreté pred bratmi.

Tento Chlieb nemôžeš jesť, ak nedávaš chlieb hladným.

Nemôžeš sa deliť o tento Chlieb, ak nezdieľaš utrpenia tých, ktorí sú v núdzi.

 

Na konci zostane iba láska

 

Na konci všetkého, dokonca aj našich slávnostných eucharistických liturgií, zostane iba láska.

A už odteraz naše Eucharistie premieňajú svet do tej miery, v akej sa dávame premieňať a stávame sa chlebom lámaným pre ostatných.

Bratia a sestry, kde „pripraviť Pánovu večeru“ aj dnes?

Procesia s Najsvätejšou sviatosťou – charakteristická pre sviatok Božieho tela – nám pripomína, že sme povolaní vychádzať nesúc Ježiša.

Vychádzať s nadšením nesúc Krista tým, ktorých stretávame v každodennom živote.

Staňme sa Cirkvou s džbánom v ruke, ktorá prebúdza smäd a prináša vodu.

Roztvorme dokorán svoje srdce v láske, aby sme boli my tou priestrannou a pohostinnou sieňou, do ktorej by mohli vstúpiť všetci, aby sa stretli s Pánom.

Nalámme náš život v spolucítení a solidarite, aby svet videl cez nás veľkosť Božej lásky.

A potom Pán príde, znova nás prekvapí, stane sa opäť pokrmom pre život sveta.

A nasýti nás navždy, až do dňa, v ktorom na nebeskej hostine budeme hľadieť na jeho tvár a radovať sa bez konca.

Zdroj: -TK KBS-, Vatican News