Snívajte o láske bez špeciálnych efektov

Milí mladí, drahí bratia a sestry, dobrý večer!

Bolo mi potešením počúvať slová monsignora Bernarda (košický arcibiskup metropolita Bernard Bober – pozn. red.), vaše svedectvá a vaše otázky. Položili ste ich tri a ja by som sa chcel pokúsiť s vami hľadať odpovede.

Začnem Petrom a Zuzkou, vašou otázkou o láske vo dvojici. Láska je najväčší sen v živote, ale nie je to lacný sen. Je pekný, ale nie je ľahký - ako všetky veci v živote. Je to sen, ale nie je ľahké ho interpretovať. Ukradnem vám vetu: „Začali sme tento dar vnímať úplne novými očami.“ Naozaj, ako ste povedali, sú potrebné nové oči; oči, ktoré sa nedajú oklamať vzhľadom. Priatelia, nebanalizujme lásku, pretože láska nie je len emócia a cit; tie sú nanajvýš tak jej začiatkom. Láska neznamená mať všetko a hneď, nezodpovedá logike „použi a odhoď“. Láska je vernosť, dar, zodpovednosť.

Pustite sa do nádherného rizika lásky

Skutočnou originalitou dnes, skutočnou revolúciou je oslobodiť sa od kultúry provizórnosti, ísť nad rámec inštinktu a nad rámec okamihu, znamená milovať na celý život a celou svojou bytosťou. Nie sme tu nato, aby sme žili zo dňa na deň, ale aby náš život bol dobrodružnou výpravou. Všetci budete mať na mysli veľké príbehy, ktoré ste čítali v románoch, videli v nejakom nezabudnuteľnom filme, počuli v nejakom dojemnom príbehu. Ak sa nad tým zamyslíte, vo veľkých príbehoch sú vždy dve ingrediencie: jedna je láska, druhá dobrodružstvo, hrdinstvo. Vždy idú spolu. Nato, aby bol život veľký, je potrebné jedno aj druhé: láska a hrdinstvo. Pozeráme sa na Ježiša, hľadíme na Ukrižovaného, je tu oboje: bezhraničná láska a odvaha dať svoj život až do konca, bez polovičatosti. Máme pred očami blahoslavenú Annu (Anna Kolesárová, mučenica čistoty – pozn. red.), hrdinku lásky. Hovorí nám, aby sme sa usilovali o vysoké ciele. Prosím vás, nenechajme dni nášho života plynúť ako epizódy v telenovele.

Preto keď snívate o láske, neverte v špeciálne efekty, ale v to, že každý z vás je výnimočný. Každý je darom a môže zo života urobiť dar. Ostatní, spoločnosť, chudobní na vás čakajú. Snívajte o kráse, ktorá presahuje vzhľad, ktorá je viac než len módne trendy. Snívajte bez strachu o založení rodiny, o dávaní života a výchove detí, o strávení svojho života s iným človekom, s ktorým budete mať všetko spoločné, bez toho, aby ste sa hanbili za svoje slabosti, pretože je tu ten alebo tá, kto ich prijíma a miluje, ktorý/ktorá ťa miluje takého/takú, aký/aká si. To je krásne. Sny, ktoré máme, nám hovoria o živote, po ktorom túžime. Veľké sny nie sú silné auto, módne oblečenie, ani dovolenka, kde si budem robiť, čo mi napadne.

Nepočúvajte tých, ktorí vám hovoria o snoch, a namiesto toho vám predávajú ilúzie: sú to manipulátori šťastia. Boli sme stvorení pre väčšiu radosť: každý z nás je jedinečný a je na svete, aby sa cítil milovaný vo svojej jedinečnosti a miloval ostatných, ako to nikto nemôže urobiť za neho. Nežijeme nato, aby sme sedeli na lavičke ako náhradníci za niekoho iného. Nie, každý je v Božích očiach jedinečný. Nedajte sa „homologizovať“; nie sme vyrábaní v sériách, sme jedineční a slobodní a sme na svete, aby sme prežili príbeh lásky s Bohom, aby sme mali odvahu robiť veľké rozhodnutia, aby sme sa pustili do nádherného rizika lásky. Veríte v to? A snívate o tom?

Pesimizmus nie je kresťanský

Chcel by som vám dať ďalšiu radu. Aby láska prinášala ovocie, nezabudnite na korene. Akú sú tvoje korene? Rodičia a najmä starí rodičia: oni vám pripravili pôdu. Polievajte korene, choďte k starým rodičom, urobí vám to dobre: položte im otázky, nájdite si čas, aby ste si vypočuli ich rozprávanie. Dnes je nebezpečenstvo rásť vykorenený, pretože máme sklon bežať, robiť všetko narýchlo: to, čo vidíme na internete, nám môže okamžite prísť domov, stačí jedno kliknutie a na obrazovke sa zobrazia ľudia a veci. A potom sa stane, že sa nám stanú známejšími ako tváre, ktoré nám darovali život. Plní virtuálnych správ riskujeme, že stratíme svoje skutočné korene. Odpojiť sa od života, fantazírovať v prázdne nie je dobré, je to pokušenie od zlého ducha. Boh nás chce mať pevne zasadených na zemi, spojených so životom; nikdy nie uzavretých, ale vždy otvorených pre všetkých! Zakorenených a otvorených.

Poviete mi: áno, ale svet rozmýšľa inak. O láske sa veľa hovorí, ale v skutočnosti platí iná zásada: nech sa každý stará sám o seba. Drahí mladí, nedajte sa ovplyvniť tým, čo nie je dobré; zlom, ktoré besnie. Nedajte sa ovládnuť smútkom alebo rezignovaným znechutením tých, ktorí hovoria, že sa nič nezmení. Ten, kto tomu uverí, ochorie na pesimizmus a vnútorne zostarne, zostarne mladý.

Videli ste, akú tvár má pesimista? Je to zahorknutá tvár. Aj mladý človek môže takto zostarnúť. Dnes je toľko rozkladných síl tých, ktorí obviňujú všetkých a všetko, šíria negativizmus, sú odborníkmi na sťažnosti. Nepočúvajte ich, pretože sťažovanie sa a pesimizmus nie sú kresťanské. Pán nemá rád smútok a keď niekto zo seba robí obeť. Nie sme stvorení, aby sme skláňali hlavu k zemi, ale aby sme ju pozdvihli k nebu.

Čakanie na Svätého Otca spríjemňovali tisícom prítomných známi slovenskí hudobníci a speváci.Snímka: Anna Stankayová

Centrom spovede je Boh, nie hriechy

Ale keď sme sklesnutí, čo môžeme robiť? Existuje spoľahlivý prostriedok, ktorý nám pomôže znova vstať. To je to, o čom si nám hovorila ty, Petra: spoveď. Pýtala si sa ma: „Ako môže mladý človek prekonať prekážky na ceste k Božiemu milosrdenstvu?“ Aj tu ide o záležitosť pohľadu, pohľadu na to, na čom záleží. Ak sa vás opýtam: „Na čo myslíte, keď sa idete spovedať?“ - som si takmer istý odpoveďou: „Na hriechy.“ Ale – pýtam sa vás – sú hriechy skutočne centrom spovede? Boh chce, aby si sa k nemu priblížil tým, že budeš myslieť na seba, na svoje hriechy alebo na neho? Čo chce Boh: aby si sa priblížil k nemu alebo k svojim hriechom? Kto je silnejší: nebeský Otec alebo naše hriechy? Samozrejme, Otec, ktorý odpúšťa všetky hriechy. Nechodíme na spoveď ako potrestaní, ktorí sa musia pokoriť, ale ako deti, ktoré bežia do Otcovho objatia. A Otec nás dvíha v každej situácii, odpúšťa nám každý hriech. Boh vždy odpúšťa.

Dám vám malú radu: po každej spovedi nejakú chvíľu zostaňte a zapamätajte si odpustenie, ktoré ste dostali, zachovajte si ten pokoj v srdci, slobodu, ktorú vo svojom vnútri cítite. Nie hriechy, ktoré už neexistujú, ale odpustenie, ktoré vám Boh dal. To si uchovajte, nedajte si ho ukradnúť. A keď pôjdete nabudúce na spoveď, spomeňte si: dostanem znova to objatie, ktoré mi urobilo tak dobre. Nejdem k sudcovi vyrovnať účty, ale k Ježišovi, ktorý ma miluje a uzdravuje ma. Chcel by som dať radu aj kňazom: majte obraz Otca, ktorý vždy odpúšťa. Dajme v spovedi prvé miesto Bohu. Ak je on hlavnou postavou, všetko sa stáva pekným a spoveď je sviatosťou radosti. Áno, radosti: nie strachu a súdu, ale radosti. A je dôležité, aby kňazi boli milosrdní. Prosím vás, nikdy nie zvedaví, nikdy inkvizítori, ale bratia, ktorí darujú Otcovo odpustenie, ktorí sprevádzajú v tom Otcovom objatí.

Niekto by mohol povedať: „Aj tak sa hanbím, nemôžem prekonať hanbu ísť sa spovedať.“ Nie je to problém, je to dobrá vec. Ak sa hanbíš, znamená to, že nesúhlasíš s tým, čo si urobil. Hanba je dobré znamenie, ale ako každé znamenie si vyžaduje ísť ďalej. Nebuď väzňom hanby, pretože Boh sa za teba nikdy nehanbí. On ťa miluje práve tam, kde sa za seba hanbíš. A miluje ťa vždy. V mojej krajine hovoríme tým, ktorí sa správajú zle, nehanební.

Posledná pochybnosť: „Nedokážem odpustiť sebe, a preto mi ani Boh nemôže odpustiť, lebo vždy padnem do tých istých hriechov.“ Ale počúvaj, kedy sa Boh urazí? Keď ho ideš prosiť o dopustenie? Nie, nikdy. Boh trpí, keď si myslíme, že nám nemôže odpustiť, pretože je to, ako keby ste mu povedali: „Si slabý v láske!“ Naopak, Boh sa raduje, keď nám odpúšťa, zakaždým. Keď nás zdvihne, verí v nás ako prvýkrát, nedá sa odradiť. My sa dáme odradiť, on nie. Nevidí hriešnikov, ktorých by nálepkoval, ale deti, ktoré miluje. Nevidí pomýlených ľudí, ale milované deti, možno zranené, a vtedy má ešte viac súcitu a nehy. A vždy, keď sa spovedáme – nikdy na to nezabudnime –, je v nebi oslava. Nech je to tak aj na zemi!

Kríž objímame s Ježišom, nikdy nie sami

Nakoniec, Peter a Lenka, zažili ste v živote kríž. Ďakujem za vaše svedectvo. Pýtali ste sa, ako povzbudiť mladých ľudí, aby sa nebáli objať kríž. Objať: to je pekné sloveso. Objatie pomáha prekonať strach. Keď sme objatí, získame znova dôveru v seba i v život. Nechajme sa teda objať Ježišom. Pretože keď objímame Ježiša, znova dostávame nádej. Nemôžeme objať samotný kríž; bolesť nikoho nespasí. To, čo premieňa bolesť, je láska. Kríž teda objímame spolu s Ježišom, nikdy nie sami! Ak objímame Ježiša, znovu sa rodí radosť. A Ježišova radosť v bolesti sa premieňa na pokoj. Drahí mladí, želám vám túto radosť, silnejšiu ako čokoľvek iné. Prajem vám, aby ste ju zaniesli svojim priateľom. Nie kázne, ale radosť. Nie slová, ale úsmevy, bratskú blízkosť. Ďakujem vám, že ste ma počúvali, a prosím vás o poslednú vec: nezabudnite sa za mňa modliť. Ďakujem!

Celú fotogalériu zo stretnutia pápeža Františka s mladými v Košiciach si môžete pozrieť TU.