Spoločná púť chorých a zdravotníkov

Piatkový program sa začal svätou omšou v ružomberskom farskom Kostole sv. Ondreja.

Hlavný celebrant biskup Trstenský sa v homílii prihovoril: „Choroba a utrpenie sú náročné skúšky, ktoré nás však môžu priblížiť k Bohu. Práve v čase bolesti zisťujeme, že nie sme sami, pretože Boh je vždy s nami a nesie s nami náš kríž.“

Takmer tisícka veriacich s telesnými i duševnými ťažkosťami prijala sviatosť pomazania chorých. Riaditeľ hospicu v Ľubici Bohuš Živčák po ukončení bohoslužby predstavil jeho služby chorým a ich rodinám.

Snímka: Martin Tešla

S LÁSKOU A ÚCTOU

Sobota patrila samotným charitným a zdravotníckym pracovníkom. Biskup ich počas svätej omše vyzval, aby sa k trpiacim skláňali s láskou a úctou, pričom ich prirovnal k milosrdnému Samaritánovi.

„Ani vy sa nepýtate človeka, odkiaľ pochádza, akého je vierovyznania či koho volil, vidíte ho predovšetkým ako človeka, ktorému treba pomôcť.“

Snímka: Martin Tešla

Po svätej omši sa účastníci presunuli na Katolícku univerzitu na prednášku vladyku Milana Lacha, ktorý je tiež predseda Rady Konferencie biskupov Slovenska pre pastoráciu v zdravotníctve a Bioetickej subkomisie.

„Úlohou našej komisie je zabezpečiť, aby boli naplnené spirituálne potreby ľudí v zdravotníckych zariadeniach. Kňazov je na veľký počet pacientov málo, často sú vyčerpaní, podobne ako samotní zdravotníci. Chcem sa preto poďakovať všetkým duchovným, ktorí potreby chorých i zdravotníkov napĺňajú.“

V následnej diskusii odznel návrh, aby duchovní mohli byť  súčasťou pracovného tímu v zariadeniach pre chorých, čím by k nim mali automaticky umožnený prístup.

Snímka: Martin Tešla

NEZMYSELNÁ BYROKRACIA

Zdravotná sestra Janka Fullová desať rokov pôsobí v ADOS – domácej ošetrovateľskej starostlivosti. „Vždy som chcela pracovať v zdravotníctve a som rada, že sa mi táto túžba splnila. V tíme je nás sedem sestier a je krásne, keď nás pacienti i domáci s dôverou prijmú, o to je potom naša náročná práca ľahšia.“

Od osudov pacientov a ich rodín sa podľa jej slov odosobniť úplne nedá. Vybudujú si vzťah a stáva sa, že keď niektorí zomrú, s príbuznými plače aj ona. „Najviac ma však trápi veľa nezmyselnej byrokracie a administrácie, ktorá ide na úkor samotnej práce s pacientom.“