Srdcom za mier

Podujatie, ktoré sa konalo 22. februára podvečer na Hlavnom námestí v Bratislave, zorganizovala Slovenská katolícka charita a Bratislavská arcidiecézna charita v spolupráci s Hlavným mestom Slovenska Bratislavou a primátorom Matúšom Vallom. 

Na úvod zazneli Krvavé sonety v interpretácii Štefana Bučka.

„Tieto Hviezdoslavove verše zatracujú hrôzy vojny a deštrukciu, ktorú vojna prináša. Zaoberajú sa slobodou, hodnotami a úvahami o mieri, ktorý príde po vojne,“ vysvetlila Monika Molnárová zo Slovenskej katolíckej charity.

„Dnes sa tu na námestí zhromažďujeme, aby sme si uctili pamiatku ľudí, ktorí trpeli a stále trpia dôsledkami vojnových konfliktov vo svete.

Tento večer nie je iba pietnou spomienkou, ale je vyjadrením solidarity a záväzkom pomáhať.

Sme tu, aby sme sa spoločne postavili za mier a spolupatričnosť, ktoré sú základnými hodnotami ľudského bytia,“ dodal Monika Molnárová.

Generálny sekretár Slovenskej katolíckej charity Miroslav Dzurech upozornil, že prežívame čas, keď sme svedkami hlbokého utrpenia, ktoré zasiahlo milióny životov.

„Pred dvomi rokmi sme sa stretli s naliehavou potrebou pomáhať ľuďom, ktorí boli nútení opustiť svoje domovy a hľadať aj v našej krajine útočisko pred hrôzami vojny.

Od prvého dňa boli naši pracovníci prítomní na hraniciach a pripravení pomáhať a poskytovať oporu v ťažkých časoch,“ povedal Miroslav Dzurech.

Postupne vybudovali centrá podpory po celom Slovensku, ktoré sa stali miestom integrácie a pomoci.

Charita distribuovala pomoc na Ukrajinu vo forme potravín, liekov či materiálnej pomoci v celkovom objeme deväťsto ton.

Na Zakarpatí, v Dnipre a Charkove, realizujú projekt psychosociálnej pomoci pre deti, ktorým pomáhajú vyrovnať sa s traumami spôsobenými touto vojnou.

„So zabezpečením potravín, zdravotnej starostlivosti či vzdelávaním pomáha Charita deťom na Ukrajine aj prostredníctvom projektu Adopcia na diaľku.

Pomohli sme viac ako 58-tisíc jednotlivcom so zabezpečením stravy, prístrešia, lekárskej starostlivosti a psychologickej podpory pre tých, ktorí boli najviac zasiahnutí dôsledkami vojny.

Tieto čísla nie sú len štatistikou.

Za týmito číslami sú reálni ľudia, reálne osudy, príbehy ľudí, ktorým sme mohli priniesť nádej a úľavu v ich ťažkých chvíľach,“ dodal generálny sekretár SKCh.

Riaditeľ Bratislavskej arcidiecéznej charity Boris Hrdý zdôraznil, že na tragickú udalosť vojnového konfliktu na Ukrajine netreba zabúdať, lebo je to útok na základnú ľudskú prirodzenosť, ktorou je sloboda.

„Preto sme aj dnes tu na námestí.

Ako charitní pracovníci sa denne stretávame s konkrétnou realitou ľudí, ktorí stratili život vo svojej domovine.

Keď k nám prichádzajú hľadať ľudskú blízkosť, verím, že ju vždy nájdu.“

V ten istý deň, 22. februára bratislavský pomocný biskup Jozef Haľko slávil na pravé poludnie svätú omšu v Katedrále sv. Martina.

Obetoval ju za obete vojny na Ukrajine a za všetkých, ktorí týmto obetiam akýmkoľvek spôsobom pomáhajú, za všetkých, ktorým záleží na tom, aby v srdciach ľudí zavládol politický aj duchovný mier.

„Bez toho skutočný mier nie je možný,“ povedal hlavný celebrant.

Biskup Haľko upozornil na to, že žiadna fotografia, žiadna kamera, žiaden film nesprostredkuje takú skúsenosť, ako byť priamo na čiare, na hranici, cez ktorú utekajú nevinní ľudia pred vojnou.

„Ježiš sa dnes pýta svojich apoštolov: Za koho ma pokladáte vy?

A cez každú náročnú krízovú životnú situáciu -  vlastnú alebo tých druhých - nám Ježiš celé dejiny znovu kladie otázku:

Za koho ma pokladáte vy? Kde ma stretávate? Za koho ma máte? Kde stojím v hodnotovom rebríčku vašich vzťahov?“

Keďže Ježiš je mužom praxe, mužom činu, sú tu aj ďalšie naliehavé otázky:

„Dali ste mi jesť, keď som bol hladný?

Dali ste mi piť, keď som bol smädný?

Zaodeli ste ma?

Navštívili ste ma?

Pritúlili ste ma, keď som bol vo väzení, keď som bol pocestný, keď som bol utečenec z vlastnej domoviny?

Za koho ma pokladáte vy v 21. storočí uprostred napätej situácie vojny za hranicami vašej krajiny?“

Biskup Haľko poďakoval všetkým charitným pracovníkom a dobrovoľníkom, ktorí sú mužmi a ženami praxe v dotyku s bolesťou tých druhých.

„Niet väčšieho svedectva ako konať.

Niet väčšieho svedectva ako vykročiť a dotknúť sa rán a bolestí.

Vďaka za vaše svedectvo, že Ježišovo slovo sa stáva skutkom cez vaše ruky, tvorivosť a odbornosť.

A cez to, čo je naozaj nenahraditeľné - cez vašu skúsenosť.“

V závere homílie biskup Haľko pripomenul:

„S veľkou bázňou, radosťou a odhodlanosťou prijmime dnes Pána Ježiša, aby po bohoslužbe slova a bohoslužbe obety tam vonku naplno pokračovala bohoslužba každodenného života vrátane života tých, ktorí trpia a nemôžu byť doma.“