Stanislav Zvolenský si pripomína 19. výročie biskupskej vysviacky

Stanislav Zvolenský sa narodil 19. novembra 1958 v Trnave.

Za kňaza bol vysvätený 13. júna 1982 v Bratislave.

Biskupskú vysviacku prijal 2. mája 2004 v Trnave.

Dňa 14. februára 2008 bol vymenovaný za bratislavského arcibiskupa metropolitu.

Od 28. októbra 2009 do 11. október 2022 bol predsedom Konferencie biskupov Slovenska.

Arcibiskup Stanislav Zvolenský: Moji rodičia sa neodvážili myslieť na to, že by mohli mať syna kňaza

V jednom z rozhovorov pre Katolícke noviny Stanislav Zvolenský hovoril aj o svojom kňazskom povolaní.

Keď ste sa rozhodovali pre vstup do seminára a štúdium teológie, vnímali ste duchovné povolanie ako Boží dar? A ako ho vnímate dnes?

Myslím si, že väčšina mojich kolegov kňazov môže potvrdiť, že v určitom období sa v človeku prekvapujúco objaví myšlienka stať sa kňazom.

Keď uvažujeme o tom, ako sa v nás táto myšlienka objavila, musíme priznať, že nám ju niekto vnukol.

Človek začne cítiť až posvätný nepokoj z tejto myšlienky a môže ho pripísať jedine tomu, že Boh síce ticho, ale skutočne doňho vložil tento nepokoj, aby sa zaoberal otázkou, že by sa mohol stať kňazom.

A preto vnímame naše kňazské povolanie ako Boží dar.

Dnes, ak by to neznelo neskromne, keďže som o nejaký ten rok zrelší a s Božou pomocou som mohol prísť k o niečo hlbšiemu poznaniu toho, čo kňazstvo znamená, ešte viac verím a som ešte hlbšie presvedčený o tom, že je to Boží dar.

Čo pre vás znamená kňazstvo?

Najmä vnútorné rozhodnutie sa pre Boha, žiť istým spôsobom života a istým spôsobom mu slúžiť.

Pre Boha sa však rozhoduje každý človek.

V podstate každý veriaci, ktorý dospeje do istého stupňa uvedomenia si zodpovednosti za svoj život pred Bohom, sa rozhoduje, či mu chce slúžiť - v manželstve, mimo manželstva alebo v duchovnom povolaní.

Kňazstvo pre mňa znamená tiež rozhodnutie sa pre Boha v tom, že chcem svoj život zamerať na Boha, že mu poskytnem svoje sily a celé svoje jestvovanie v kňazskej službe.

Je to však od nás iba veľmi skromná ponuka, lebo človek môže ponúknuť Bohu iba veľmi skromné prostriedky.

Ako vnímalo vaše rozhodnutie pre kňazskú službu vaše okolie, keďže ste sa rozhodovali pre duchovné povolanie a vstup do seminára v časoch komunistického režimu?

Reakcie boli, ako prirodzene vždy sú, rozličné.

V najbližšom okolí, teda v mojej rodine, prijali toto rozhodnutie s dojatím.

Moji rodičia sa totiž neodvážili myslieť na to, že by mohli mať syna kňaza.

Možno im to pripadalo príliš ambiciózne.

Keď som im však oznámil moje rozhodnutie, videl som ich tiché dojatie nad Božím pôsobením, že Boh mi vnukol túto myšlienku.

V širšom kruhu rodiny som sa však stretol aj s názorom, prečo sa rozhodujem pre kňazstvo v období, keď viera a Cirkev boli v spoločenskom postavení znevažované, vysmievané a odmietané, že nie je rozumné, aby som sa stal kňazom.

Vždy som sa však pohyboval v prostredí, ktoré bolo veriace, miništroval som, často som sa stretával s ďalšími veriacimi mladými ľuďmi, kňazmi.

Títo ľudia sa tešili, že som sa rozhodol pre kňazstvo, čo mi dodávalo posilu a utvrdzovalo ma v tom, že aj keď duchovné povolanie nebolo spoločensky veľmi prijateľné, bolo moje rozhodnutie správne a dobré.

Kardinál Jozef Tomko pri vašej inaugurácii do úradu bratislavského arcibiskupa v roku 2008 v Katedrále sv. Martina v Bratislave povedal: „Duch Svätý dobre trafil.“ Čo vám vo chvíli, keď ste počuli tieto slová, preblesklo v mysli?

V skromnosti musím povedať, že som to bral ako veľmi láskavú, istotne povzbudivú a azda aj nezaslúženú pochvalu.

Človek by si mal totiž vždy uvedomovať svoje hranice a pri hodnotení samého seba by si nemal byť príliš istý.

Keď iní o ňom povedia, že vidia, ako v ňom Duch Svätý spôsobil niečo dobré, môže sa z toho potešiť a prijať to ako ocenenie.

Pánovi kardinálovi som bol veľmi vďačný za jeho pochvalu.

Rád by som si však zachoval kritického ducha voči sebe samému, aby s Božou pomocou celý môj život mohol byť taký, že by sa vždy dalo povedať to, čo povedal pán kardinál - že zo slov a z konania tohto človeka, v mojom prípade tohto biskupa - cítiť aj pôsobenie Ducha Svätého.

Vzťah kňaz - biskup poznáte z oboch strán. Čo je v tomto vzťahu najdôležitejšie? Dôvera? Poslušnosť?

Prioritná je dôvera, mať k sebe navzájom úctu, biskup ku kňazovi a kňaz k biskupovi.

Pravdaže, aj poslušnosť je potrebná, ale myslím si, že ak je dôvera, aj poslušnosť sa stáva ľahkou.

Dôvera je však v každom vzťahu vždy o dvoch, o partneroch, a musí sa vytvárať z oboch strán.

Z mojej strany - už teraz ako biskupa - sa musím snažiť hovoriť, ale najmä konať tak, aby som mohol vzbudiť dôveru u ľudí, ktorí ma stretávajú, a najmä u mojich najbližších spolupracovníkov.