Trestný čin: tajne študoval teológiu

Takto znejú slová mladíka, za ktorého dodnes hovoria jeho skutky. Komunistický režim označil Jána Havlíka (12. február 1928 – 27. december 1965) za tajného agenta Vatikánu.

Korešpondencia zverejnená v knihe Heleny Slávikovej Hrdinské svedectvo mladosti vypovedá o hlbokom vnútornom živote seminaristu, ktorého jednoduché slová vydávajú na pozadí záznamov orgánov totalitnej moci svedectvo o veľkom hrdinstve a svätosti.

VLASTIZRADCA A REBEL

Ján Havlík prežil krátky život s puncom nepohodlného kriminálnika a nebezpečného rebela. Autority ho nazývali velezradcom, prominentným zločincom či nenapraviteľným fanatikom. To všetko si zaslúžil za horlivé štúdium teológie.

Knihy, ktoré dnes zapadajú prachom v zabudnutých kútoch knižníc, a modlitby, ktoré dnes mladá generácia označuje za fádne a zastarané, stáli tohto študenta život.

Príbeh Jána Havlíka však naďalej pripomína vzácnosť toho, čo dnes možno opomíname ako nezaujímavú samozrejmosť či mŕtvu tradíciu. A jeho slová, modlitby a texty objavujú pravdu, za ktorú bojoval do posledného dychu.

PROCES BLAHOREČENIA

„Nezáleží na tom, v akej situácii sa človek ocitne, ale ako sa v nej zachová. Proces blahorečenia sa môže uberať iba dvoma smermi: buď po línii hrdinského stupňa čností alebo po línii mučeníctva,“ povedané slovami pátra Emila Hoffmanna, ktorý bol vicepostulátorom v procese blahorečenia Jána Havlíka.

„Proces jeho blahorečenia sa uberal po línii dokazovania materiálneho a formálneho mučeníctva, teda že Ján Havlík bol zadržaný, odsúdený a väznený z nenávisti voči katolíckej viere, bol mučený z toho istého motívu a nakoniec na následky neľudského zaobchádzania zomrel.“

Vincentín, páter Augustín Slaninka, si spomína na začiatky celého procesu, pri ktorých stál ako provinciál Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul.

„Môj starší spolubrat páter Ján Belán mi vtedy povedal: ‚Dieťa moje, to nie je naša cesta, my máme pracovať a slúžiť v skromnosti a nemáme našich spolubratov, ich prácu a utrpenie vynášať na svetlo.‘ A podľa toho som sa aj správal. Keď som sa stretol s Antonom Srholcom, ktorý býval neďaleko Kostola sv. Vincenta v Bratislave-Ružinove, on mi otvorene vyčítal túto našu stratégiu a povedal, že ak by mal byť niekto z jeho spoluväzňov počas komunistickej totality blahorečený, tak je to v prvom rade Ján Havlík. Po Srholcovi nasledovali ďalší spolužiaci a spoluväzni a rehoľné sestričky, ktoré ho poznali a povzbudzovali nás na tejto ceste.“

Podľa pátra Emila Hoffmanna práve nepriatelia Jána Havlíka prispeli veľkým dielom k procesu jeho blahorečenia.

„Tí, ktorí ho chceli umlčať za mrežami, tak dôkladne zapísali Jankove výpovede a tiež zaznamenali progres jeho zdravotných problémov, že nevedomky a nechcene pracovali na zjavení pravdy – ústa sa dajú umlčať, ale pravda nie.“

NADPRIRODZENÉ POHNÚTKY

„Mojím konečným cieľom bolo stať sa kňazom. Riadil som sa podľa svedomia. Viac k tomu nemám čo dodať!“ Zaznelo v obhajobe Jána Havlíka proti obvineniam, ktorým čelil.

Vízia stať sa kňazom ho viedla k tomu, aby po absolvovaní gymnázia nastúpil na Apoštolskú školu. Rovnaký sen ho priviedol aj do Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul. Počul volanie a odpovedal. Vedel, kým má byť, a nikdy na to nezabudol.

Na hlas, ktorý ho povolal, pamätal aj vtedy, keď sa všetko okolo neho začalo rúcať. „V dejinách vyvoleného národa boli udalosti a dlhé obdobia, ktoré sa navonok javili tak, že Bohu sa veci vymkli z rúk a že jeho milovaný národ je ponechaný sám na seba. Kde teda bol Boh? On písal svoj príbeh lásky. To je pohľad viery a spätná reinterpretácia udalostí. Je postojom viery veriť, že ani komunistický režim sa nevymkol Bohu z rúk, ale umožnil očistiť a zušľachtiť pravdivosť mnohých ľudí,“ vysvetľuje historický kontext páter Emil Hoffmann.

Ľudské zákony v tomto období našej histórie zlyhali, Božie však ostali pevné, jasné a nemenné. Nie sme synmi tohto sveta a touto skutočnosťou sa riadil Ján Havlík aj pri svojej obhajobe, ktorá niesla pečať rýdzej úprimnosti, a pre ktorú sa ho autority začali báť.

Pred súdom a žalobcami pokojne hovoril: „Pohnútky môjho skutku boli čisto náboženské. Moja činnosť pramenila z nadprirodzených pohnútok.“

Rodina Havlíkovcov. Janko je vpravo stojaci. Snímka: reptofoto KN

NAJKRAJŠIE HODNOTENIE

V rozsudku zo dňa 27. februára 1959 čítame: „Ján Havlík sa dopustil vo väzení počas výkonu trestu ďalšieho trestného činu tým, že: napádal štátne zriadenie, že v ČSR nie je náboženská sloboda; tajne získaval a prechovával zakázanú náboženskú literatúru; maril úradnú prevýchovu väzňov; konal tajné pobožnosti; ako bohoslovec a člen zrušenej rehole lazaristov vnášal do skupiny náboženského ducha...“

Nad znením tohto verdiktu uvažuje páter Augustín Slaninka z pohľadu verného vincentína, ktorým bol aj Ján Havlík.

„Čím sú tieto svedectvá od jeho vyšetrovateľov? Či nie sú nádherným svedectvom o horlivom realizovaní jeho misionárskeho povolania? Vieme si predstaviť krajšie hodnotenie pre misionára?“

MISIONÁR VO VÄZENÍ

„Ján chcel byť misijným kňazom, ohlasovať Krista, Boh mu však dal príležitosť byť misionárom vo väzení, byť misionárom laikov, byť svetlom v jáchymovských baniach. Trpel spolu s ďalšími desiatkami tisíc nespravodlivo odsúdenými, a ako ich reprezentant, ako ich hlas, bude Cirkvou vyhlásený za blahoslaveného, aby ich hlas nezamĺkol,“ konštatuje páter Hoffmann.

Vo väzbe sa začali rapídne zhoršovať problémy Jána Havlíka so srdcom, pre krutosť a neľudské podmienky, v ktorých musel vykonávať tú najťažšiu väzenskú prácu.

Žiadosť o udelenie milosti bola zamietnutá a vyhlásili ho za nenapraviteľného, čo skutočne aj bol – nikdy by neprestal hlásať pravdu. Autority ho napokon prepustili celkom na pokraji síl.

Obávali sa, že by z neho mohli urobiť mučeníka, čo sa im nakoniec aj podarilo. Posledné Jánove dni boli poznačené veľkým trápením a bolesťami.

Aj keď už nebol držaný za mrežami, ostal väzňom. V komunistickom režime nemohol byť nikto ako on skutočne slobodný.

Zamietnutá žiadosť o milosť, pretože podľa ministerstva spravodlivosti Janko Havlík preukázal nepriateľstvo k štátnemu zriadeniu. Snímka: reptofoto KN

ODKAZ JÁNA HAVLÍKA

Vedomie, že človek ako Ján Havlík je teraz vo večnej Božej prítomnosti, je pre nás útechou a povzbudením. „Bol nespravodlivo prehliadaný. Roky sa domáhal spravodlivosti, oslobodenia, vypočutia, prepustenia, ale kalich horkosti musel vypiť až do konca, ani deň väzby mu nebol odpustený, odsedel si celý trest,“ píše páter Hoffmann, podľa ktorého bude Ján Havlík zvlášť blízky tým, čo potrebujú, aby sa ich niekto zastal, ujal sa ich sporu, dopomohol im k spravodlivosti.

„Im bude zvlášť blízky. Bol vytrvalý. Bojoval s prekážkami v štúdiu a neustále ich vynaliezavo prekonával. Mal hlbokú túžbu po duchovnom povolaní. V roku 1950 mal možnosť odísť z priehrady mládeže pri Púchove domov, do civilu, ako učinili mnohí iní, aj jeho rodný brat Anton. Ján sa svojej túžby nevzdal.“

Naďalej sa domáhal prepustenia a nikdy sa nesťažoval na neľudské zaobchádzanie. Miloval svojich nepriateľov a modlil sa za nich.

„Bol mužom modlitby. Modlitba nemá nastúpiť, keď sa minú všetky naše riešenia, ale predchádza a sprevádza naše myslenie i konanie.“

Ján môže byť i patrónom dobrej a svätej smrti, zamýšľa sa vincentín Augustín Slaninka. „Podľa slov jeho matky, noc pred smrťou nespal. Úpenlivo vzdychal, ale nesťažoval sa. Ráno 27. decembra 1965 na sviatok svojho patróna svätého Jána po svätej omši vo veku 37 rokov zomiera postojačky v Skalici na odpadovej, plechovej popolnici. Je to veľmi symbolické, lebo sa v tejto smrti pripodobňuje svojmu Pánovi, ktorý umiera na potupnom dreve kríža a on na odpade, ktorý ľudia vyhadzujú. Svätá smrť svätého muža.“

Zamietnutá žiadosť o milosť, pretože podľa ministerstva spravodlivosti Janko Havlík preukázal nepriateľstvo k štátnemu zriadeniu. Snímka: Erika Litváková

MODERNÁ SVÄTOSŤ

Veľký bohoslovec, akým Ján Havlík bezo sporu bol, sa v modernej dobe hľadá ťažko. Do rýchleho sveta moci a úspechu obrazy známych svätcov príliš nezapadajú. Ťažko si ich predstaviť v našej súčasnosti aj v našej nedávnej minulosti.

Príbeh Jána Havlíka však tieto predstavy rúca. Narodený do nášho kraja a vychovaný v dobe, z ktorej priamo i nepriamo vychádza dnešná spoločnosť, predstavil nám, ako vyzerá skutočná cesta k svätosti.

Pekný obrázok so zažltnutými okrajmi, založený v starej modlitebnej knižke, sa zmenil na skutočnú osobu, s emóciami, snami a sklamaniami.

„Jánov život sa na prvý pohľad zdá nenaplnený, jeho pôvodné misionárske plány sa neuskutočnili. On ho však vnímal ako jedinečný. V celom pobyte vo väzniciach je neustále napojený na transcendentno, všemožným spôsobom apoštoluje medzi väzňami či už prepisovaním duchovných textov v banských hlbinách, alebo rozhovormi, a tak ani jeden deň neprežil naprázdno...“ hovorí páter Slaninka.

A na záver pripomína dôležité životné posolstvo Jána Havlíka, že každý životný príbeh aj ten zdanlivo nevydarený, ale prežitý s Kristom, sa môže stať geniálnym, svätým životom.

„Každé zranenie a rana, ktorú človek prežije v spojení so Vzkrieseným, sa môže stať osláveným zranením, oslávenou ranou.“